Žena bez nôh: Moje telo a príbeh slúžia ako inšpirácia

Dana Bischof, Pravda.sk | 22.02.2016 06:00
Silke Naun-Bates Foto:
Silke Naun-Bates, v pozícii na hlave.
Ešte minulý rok vzdelávala ľudí so zdravotným postihnutím a pomáhala im uplatniť sa na pracovnom trhu a opäť sa postaviť na nohy. (Aj keď ich nemali). Dnes vedie semináre, nielen pre ľudí s postihnutím, ale aj pre tých, ktorí si sami vytvárajú prekážky. "V tom sme všetci dobrí. Bez rozdielu na to, či máme fyzické alebo finančné obmedzenia, alebo problémy vo vzťahoch," vraví Silke Naun-Bates v rozhovore.

Jej príbeh bol takýto: Ako osemročná bola so sestrou a psíkom na železničnej stanici. Pes sa rozbehol, ona za ním. Padla na koľajnicu, počula ešte: Silke, pozor, vlak! A viac si nepamätá. Zobudila sa v nemocnici, ako tragédiu to však nevnímala. Pes túto zrážku neprežil.

Narodili ste sa v roku 1967. Knihu o svojom živote ste napísali až teraz. Prečo nie skôr?
Môj nápad to nebol, hoci už od štrnástich rokov som koketovala s myšlienkou písať, táto túžba sa vo mne stále vynárala. Až kým mi nezavolala moja terajšia vydavateľka a opýtala sa ma, či by som nemala chuť napísať svoj príbeh. Povedala som áno a už to išlo.

Celý váš príbeh „bez nôh“ je akýsi príliš pozitívny. Nezľakli ste sa, keď ste si po nehode neuvideli nohy pod paplónom, upokojovali ste dokonca otca vetou „dokážeme to“. Naozaj neboli vo vašom živote čierne chvíľky, kedy ste plakali? Ste bez nôh, mali ste na to veľa príležitostí.
Mali ste pri čítaní knihy pocit, že každú skúsenosť hodnotím od začiatku pozitívne? To, čo som si z každej skúsenosti vzala a čo ma naučili, však bolo pozitívne. Všetko to prispelo k môjmu osobnému rastu. Ak máte na mysli môj úraz, tak nie. Z tohto dôvodu som neplakala, dokonca som nebola ani zúfalá. Plakala som po smrti mojej sestry, dvoch blízkych priateliek a synovca. Vtedy som sa ocitla v bode, ktorý by psychológovia diagnostikovali ako depresiu.

Silke Naun-Bates na fotografii so psíkom, ktorý...
Častokrát deti utešujú svojich rodičov. Bolo...
+9Protézy - len chvíľu pobudli v jej životu,...

Sú ľudia, ktorí ochorejú, povedzme na rakovinu a kladú si otázku: Prečo sa to stalo práve mne? Vy ste v čase nehody mali len osem rokov, ale predsa sa spýtam: Kládli ste si túto otázku? Zvládajú takéto situácie deti ľahšie ako dospelí?
Nie, túto otázku som si nekládla. V ôsmich rokoch som takto nepremýšľala a neskôr to už nebolo relevantné. V podstate si myslím, že deti „osud“ prijímajú ľahšie, pretože sú si ešte vedomí toho, koľko majú v sebe sily. Často to tak býva, že deti utešujú svojich rodičov.

Na Slovensku žije muž, ktorému medveď zmrzačil tvár, napriek tomu však na tieto zvieratá nezanevrel. Aký vzťah máte ku psom vy? Vás pes síce nezmrzačil, avšak zavinil vašu nehodu…
Milujem psov, tak ako predtým. Po nehode a pobyte v nemocnici sme mali ďalšieho psa. Pred rokom a pol sme si vzali sučku z útulku. Pred troma rokmi ma jeden pes pokúsal do nosa. Ale to bola moja chyba, nebola som dosť opatrná. Na to, že sa presúvam po rukách, reagujú psy rôzne, niektorých to vystraší. Aj tohto.

Veľa ľudí sa po zistení diagnózy chce nakontaktovať na ľudí s rovnakým problémom. Podobné osudy, možno ťažšie, priťahujú. Beznohých asi nie je na svete veľa. Mali ste takýto pohnútok?
S ľuďmi s podobným osudom nie som v kontakte, ak nerátame čas strávený na rehabilitácii. Chápem, že pre niektorých ľudí je to dôležité, no pre mňa nie. Rada spoznávam nových ľudí, bez ohľadu na ich osudy. Každý človek má svoj príbeh.

Ako to vlastne dopadlo s vašimi protézami? V knihe uvádzate, že možnosť ste mali, ale boli ste veľmi pomalá.
Protézy boli zhotovené na rehabilitačnej klinike. Pohybovala som sa s nimi veľmi pomaly a ťažkopádne. Na rukách to bolo iné, bola som oveľa mobilnejšia. Preto som ich už po istom čase vôbec nepoužívala. Necítila som sa s nimi pohodlne, nepatrili ku mne. Jediný účel, ktorý spĺňali, bol, že moje telo sa viac podobalo na telá väčšiny ľudí a pri pohľade na mňa by ľudia neboli až takí šokovaní.

Mnohých jej postoj k životu irituje.... Foto: archív S. N-B.
Silke Naun-Bates Mnohých jej postoj k životu irituje. "Ale aj to je dobre," vraví Silke.

Zvládate všetko, až na umývanie okien a žehlenie, ako píšete v knihe. Čo otázky zvedavého okolia? Aké vám kladú najčastejšie? Verím, že by ste sa bez nich radšej zaobišli…
Priatelia a spolužiaci boli na mňa po úraze zvedaví a aj moja rodina či známi sa ku mne správali úplne normálne. Všetci mali dosť času na to, aby sa na to pripravili. Veľa času som strávila v nemocnici a na rehabilitačnej klinike, s tým, že občas som mohla ísť domov. Najčastejšie sa pýtali: „Ako sa ti to stalo?“ Ale väčšina ľudí sa ma vôbec nič nepýtala. Okrem detí, tie sú odvážnejšie.

Dokázali by ste si predstaviť život bez rúk?
Teraz už ťažko. Avšak pre mňa je Nick Vujicic – „Muž bez rúk a nôh“ dobrým príkladom toho, že šťastiu nič nestojí v ceste.

Hoci ste v minulosti aj potratili, porodili ste dve zdravé deti. Veľa žien opisuje tehotenstvo a materstvo ako najkrajšie obdobie života. Bolo také aj pre vás?
Nikdy som sa nebála, že nebudem mať deti. Vedela som, že aspoň jedno porodím. Nebála som sa ani komplikácií pri tehotenstve. Napriek tomu by som o tomto období života nehovorila ako o najkrajšom. Ide o to, v akej životnej situácii sa žena počas tehotenstva nachádza. Bolo síce úžasné cítiť moje deti v mojom tele, to áno, no krásny čas to nebol. Prvé tehotenstvo bolo poznamenané konfliktmi s mojím vtedajším partnerom a počas druhého tehotenstva mi ochorela sestra na rakovinu.

Ako sa stravujete a čo všetko robíte pre svoje zdravie? Športujete?
O výživu dbám do takej miery, že sledujem, kde čo kupujem. Mäso jem len zriedka, pretože milujem zvieratá. Ale športujem pravidelne. Pohybujem sa po rukách, presúvam svoje telo hore-dole schodmi, nakladám si vozík do auta, atď. To je dosť veľa pohybu (úsmev).

Má všetko, o čom sa jej snívalo. Foto: archív S. N-B.
Silke Naun-Bates Má všetko, o čom sa jej snívalo.

Jeden z rozhovorov s vami mal titulok: Nepotrebujem nohy k tomu, aby som bola šťastná. Čo potrebujete k tomu, aby ste boli šťastná?
Šťastie je pre mňa stav. Väčšinou sa ľudia cítia šťastne, keď sa im splní, po čom túžili. Takže pocity šťastia na čisto emocionálnom základe. Tieto spravidla nie sú permanentné a potrebujeme zakaždým niečo nové, čo v nás tieto emócie znova vyvolá. Šťastie sa často zamieňa s eufóriou a radosťou. Bez ohľadu na to, ako sa cítim psychicky, som šťastná. Užívam si emócie ako smútok, hnev a zlosť, rovnako ako radosť, chuť, blízkosť a bezpečie. Znie to možno trochu paradoxne, no je to možné. Šťastie pre mňa neznamená vždy žiariť radosťou, hoci rada sa smejem. Radosť je spôsob, ktorým oslavujem život.

Dnes máte milujúceho manžela (stretli ste toho pravého), porodili ste dve deti. Viem, že ste podľa slov lekárov boli „odsúdená“ na život bez tohto všetkého… Môžeme povedať, že ste tomu všetkému vnútorne verili? Priali ste si to? Viete, že myšlienky majú silu, venovali ste im polovicu svojej knihy.
Veľa rokov to bola skôr tvrdohlavosť, nejaký vzdor (smiech). Keď mi niekto povedal, že sa niečo nedá, musela som mu za každú cenu dokázať, že sa to dá. Alebo aspoň to skúsiť. Priznám sa, že o mnohých veciach som ani nerozmýšľala, jednoducho som spravila, čo som cítila. Dnes už je vo mne tohto trucu menej, zato viac dôverujem životu a som pokorná, lebo život je konečný.

Veľa vozičkárov nemá veľa možností, čo v živote robiť. Najčastejšie sa z nich stanú fotografi alebo športovci. Zdá sa však, že vy ste užitočná vďaka workshopom pre tých, čo sú nešťastní.
Nie nevyhnutne prostredníctvom workshopov, pomáha im jednoducho to, že som. Moje telo a príbeh slúžia ako inšpirácia. Všade, kde som sa zasmiala, prezentovala svoj pohľad na postihnutie alebo rozprávala o svojom živote, niečo to s tými ľuďmi spravilo. Niečo sa v nich pohlo. Častokrát im to dodáva odvahu, povzbudzuje ich to. Mnohých ľudí moje videnie sveta aj irituje, ale aj to je dobre. Môj život je moje povolanie.

Celý život ste hľadali slobodu, spočiatku vám chýbala aj v zamestnaní, dnes ju máte, aj keď ste vydatá. Ako vyzerá váš bežný deň? Máte dosť slobody?
Keďže sloboda je vnútorný stav, som permanentne slobodná. Už neexistuje „celkom normálny“ deň. Každý prináša prekvapenia, prípadne nové možnosti. Niektoré dni sú pokojné, iné opäť aktívne. Sú dni s ľuďmi, aj bez nich, kedy som len sama so sebou. Klasickú rutinu nepoznám. Mám fázy, kedy píšem veľa, potom menej alebo vôbec. Čiže žiaden rytmus typu: Ráno o šiestej vstanem, dve hodiny píšem, potom sa naraňajkujem a podobne.

Zametáme v záhrade. A pred nami ani v nás... Foto: archív S. N-B.
Silke Naun-Bates Zametáme v záhrade. A pred nami ani v nás neexistujú žiadne prekážky.

Prečítala som veľa motivačných kníh. Vo všetkých sa píše: Musíte si veriť. A to je práve kameň úrazu. Ako posilniť našu vieru? Čo s tým, keď si neveríme?
Áno, viera hory prenáša. Viera a dôvera idú ruka v ruke. Veľa ľudí sa musí naučiť znova dôverovať, lebo v minulosti ich postretlo niečo zlé, odporné, nespravodlivé. To vyžaduje odvahu, napríklad aj na prvý krok. Pokúšať sa vždy a opäť, kým dôveru týmto štýlom neposilníme. Každý človek ju má. Potrebujeme ju pri toľkých veciach, že si to ani neuvedomujeme. Každý deň si testovať svoju odvahu na malých veciach, aj to môže byť krôčkom k tomu, aby sme boli čoraz odvážnejší. Odvaha neznamená absencia strachu. Odvaha berie strach za ruku a vraví: Som tu s tebou, držím ťa. Spoločne prídeme do cieľa. Mimochodom, je to téma mojej druhej knihy, ktorá vyjde na jeseň.

Čo si druhí o mne myslia – ako dlho vás trápila táto otázka – ak vôbec?
V kontexte s mojím postihnutím som sa touto otázkou zaoberala len málo alebo vôbec. Čo bolo niekedy ťažké, boli situácie, kedy som musela vojsť na rukách do miestnosti plnej ľudí – pozornosť všetkých sa upriamila na mňa, potom sa šokovane pozerali jeden na druhého. Proti tomu som sa musela obrniť. Keď som bola mladšia, stretla som sa aj s posmeškami typu „kripel“. Keď som niečo také počula prednedávnom, už sa ma to nedotklo. Vypovedá to niečo o osobe, ktorá také slová používa, so mnou to nemá nič spoločného.

Odhliadnuc od úrazu – čo najhoršie vás v živote postretlo?
Môj úraz – to bolo nič. Ale smrť mojej sestry, priateliek a synovca, to boli kľúčové udalosti. Mohla by som pokračovať, ale bolo by toho veľa.

Silke Naun-Bates (49)

Pochádza z Wesfálska (časť Nemecka). V ôsmich rokoch jej po nehode museli amputovať obe nohy. Vraví, že Nick Vujicic – „Muž bez rúk a nôh“, je dobrým príkladom toho, že šťastiu nič nestojí v ceste. Tento rok jej vyšla v Nemecku kniha Mein Weg in die Freiheit. (Moja cesta k slobode).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ