Dosť veľa ľudí v takomto období vyhľadáva psychologickú pomoc, aby sa rýchlejšie dostali zo sklamania a aby sa s tým skôr vyrovnali. Dôležité pre nich je rovnako aj to, aby im to nenarúšalo pracovnú výkonnosť, aby ich predchádzajúci vzťah nezaťažoval a neprenášali si z neho chyby do ďalšieho.
Na otázku, v akom veku znášajú rozchod ľudia najťažšie, psychologička pre Pravda.sk odpovedala: „Keď niekoho ľúbime, rozchod boli v každom veku. Bolesť akoby korešpondovala s tým, ako veľmi sme ľúbili. Niekedy sú bolestivé aj rozchody pre človeka, ktorý rozchod inicioval. Ani preňho nie je rozhodnutie ukončiť vzťah ľahké, pretože vo vzťahu nás drží veľa vecí. Máme nielen menej pekné, ale aj pekné spomienky a návyk a zvyk je tiež jeden dôvod, prečo sa ľuďom ťažšie odchádza.“ To, prečo v zlých vzťahoch zotrvávame, je podľa Némethovej častokrát strach z nadviazania nového vzťahu. „Ľudia sa boja, že ostanú sami, že už si nikoho ďalšieho nenájdu.“
Okrem toho, každý na rozchod reaguje po svojom, inak. Psychologička ľuďom po rozchode, ktorí majú „chuť“ zavrieť sa medzi štyri steny a plakať, odporúča ísť do spoločnosti, zažívať príjemné aktivity alebo venovať sa činnostiam, ktoré nám kedysi robili radosť. Možno si ich nevychutnáme tak, ako kedysi, ide však o to, aby sme neostávali v „silnej depresii“. Základom je nesnažiť sa potláčať emócie, ale rešpektovať, že sú tu. Sú dôkazom, že sme ľúbili. „Ale všetko potrebuje čas. Potrebujeme si prejsť určitým procesom, aby sme sa pripravili na ďalší vzťah.“
Vo fáze po rozchode podľa Némethovej slov občas ľudia spravia „drobnú chybu“. Zoznámia sa s niekým, aj keď o tom, že to je pravý partner, presvedčení nie sú. Idú do vzťahu len zo strachu, že ostanú sami. Klin by sa klinom vybíjať nemal. „V takom prípade nemá nový vzťah dlhšiu trvácnosť – takéto vzťahy končia asi po šiestich mesiacoch,“ vraví Zdenka Némethová, ktorá radí urobiť si po ročnom, prípadne viacročnom vzťahu aspoň deväť mesačnú pauzu. „Ostaňte sami, nehľadajte si partnera, ale snažte sa byť v kontakte sami so sebou, naučte sa byť so sebou šťastní, aby ste mohli ísť do nového vzťahu s vyčisteným prahom,“ radí.
Ľudia „putujúci“ zo vzťahu do vzťahu majú podľa psychologičkiných slov tendenciu podvedome porovnávať partnerov. A je jedno, či ide o mužov alebo ženy. „Akýkoľvek náznak, ktorý nám pripomenie niečo, čo sa týkalo nášho predchádzajúceho partnera, nám spustí kontrolky a na nového reagujeme tak, akoby to bol predchádzajúci. Aj keď kontext situácií môže byť úplne iný, môže sa stať, že sa vzťah oslabí a nakoniec sa odcudzíme len z dôvodu, že k určitým situáciám pristupujeme tak, akoby sa diali, no pritom sa dejú iným spôsobom.“
Prežívajú muži rozchod inak ako ženy? Podľa Zdenky Némethovej sa to nedá zovšeobecňovať, všetci sme iní. Dá sa však povedať, že žena má prirodzený spúšťač – keď cíti viac napätia, začne plakať a uľaví sa jej. Muži pod vplyvom kultúry a výchovy neplačú, preto sa pocity snažia potláčať. Zvyknú sa napríklad vrhnúť do práce. „Ale aj muži sú citlivé bytosti, tiež potrebujú priestor na spracovanie a pustenie pocitov,“ skonštatovala ďalej Némethová.
Rovnako rozchod pár nikdy neprežíva. Jeden z nich ho totiž vždy iniciuje. „Keď sa človek dozvie túto informáciu od partnera, je postavený pred hotovú vec a zažíva šok. Najmä v prípade, keď sa domnieva, že vzťah je v poriadku,“ vysvetlila psychologička. Dodala, že iniciátor si už odpútavaním prechádza počas vzťahu. „To však neznamená, že pre jedného je to horšie ako pre toho druhého. Len si tým prechádza iným spôsobom.“ Podľa psychologičky tiež nie je pravda, že pre iniciátora je to ľahšie. „Môže sa stať, že keď vzťah ukončí, uľaví sa mu, ale má veľký pocit viny kvôli tomu, že niekomu spôsobil bolesť.“