Smútok ovplyvňuje telo, myseľ a správanie. Ako sa vyrovnať so stratou?

Straty sa týkajú každého z nás. Počas života prichádzame o blízkych ľudí. Sme vystavení pocitom, ako sú strach, smútok, hnev... Každý z nás smúti jedinečným spôsobom. Smútenie zasahuje do všetkých oblastí života, ovplyvňuje naše telo, naše cítenie, myseľ aj správanie.

09.04.2016 06:00
deti, smútok, objatie Foto:
Ilustračné foto.
debata (1)

Smrť blízkeho je jednou z najzaťažujú­cejších a najnáročnejších životných udalostí. Smútok je jedna zo základných ľudských emócií, je reakciou na zážitok straty, ktorých je v našom živote mnoho. Od straty milovanej osoby cez stratu práce, domova, dôležitých vecí po lúčenie sa s ilúziami. Aby sme toto všetko zvládli, sme od prírody vybavení schopnosťou smútiť.

Podľa psychoterapeutky Kataríny Maťovej pocity detí a dospelých po strate bývajú podobné. „Na začiatku sa objavuje šok, najmä v prípadoch náhlej smrti. Ale aj v prípade, že sme smrť "očakávali“, pretože bol náš blízky vážne chorý, pociťujeme zmätok. Nedokážeme uveriť tomu, že náš blízky tu už nie je. Neskôr prichádza smútok, bolesť, úzkosť, panika, prežívame hanbu, strach. Môžeme sa báť, že sa bolesť nikdy neskončí, že opäť stratíme niekoho, koho milujeme. Môžeme však pociťovať aj hnev – na seba, na lekárov, na blízkeho, ktorého sme stratili, často cítime bezmocnosť, osamelosť, máme pocity viny. Deti môžu popierať, čo sa stalo, byť zmätené, mať ťažkosti s koncentráciou či mať nočné mory," približuje možné pocity po strate psychoterapeutka. "Môže dôjsť aj k regresnému správaniu či vyhýbaniu sa ľuďom.

Častá je neistota, sebaobviňovanie, pocity strachu či opustenosti. Na telesnej úrovni môžu deti cítiť napríklad rôzne bolesti brucha či hlavy, únavu, stratu energie, zmeny chuti do jedla či tlak na hrudi. Proces smútenia dieťaťa sa pri nedostatku podpory môže stať komplikovaným a prerásť do dlhodobých psychických problémov s celoživotnými následkami." Strata blízkeho zvyčajne zasiahne celú osobnosť dieťaťa – jeho myslenie, cítenie i správanie. "Rodičia a blízki ľudia sa nás pýtali, ako hovoriť s deťmi o smrti.

Čo deti potrebujú, ako im môžeme pomôcť, keď stratia svojho blízkeho," hovorí riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok doktorka Mária Jasenková. „Deťom, ktoré sa vyrovnávajú so stratou blízkeho človeka, už pomáha aj nová terapeutická rozprávková kniha Dobrodružstvá Ajky a Grofa v krajine sopiek. Jemne, v náznakoch a symboloch, ponúka odpovede na otázky, ktoré trápia dievčatko po smrti mamy. Kniha vstupuje do sveta detí, približuje sa im, hovorí ich jazykom a zároveň približuje svet detí a ich pocity dospelým,“ konštatovala.

„Už roky pracujem ako psychoterapeut s deťmi, ktoré stratili blízkeho. Zistil som, že potrebujem mať poruke terapeutické príbehy, ktoré by deťom pomohli pochopiť ich emocionálny svet a zaobchádzať s týmito citmi. Vymýšľal som si príbehy. Chcel som ich nimi posmeliť, aby mi začali rozprávať o svojich stratách a cítili sa lepšie. Jeden z týchto príbehov som vybral a vytvoril z neho knihu," hovorí španielsky psychoterapeut Iván Gómez García.

"Pri čítaní tejto knihy by sa dieťa malo nenásilnou formou dozvedieť, ako spracovávať najčastejšie pocity, ktoré sa objavujú po strate dôležitej blízkej osoby, ako sú strach, hnev, smútok, láska. Pes Grof vystupuje v úlohe toho, kto by mal dieťa sprevádzať a byť jeho oporou. Deti, ktoré stratili blízku osobu, budú mať možnosť vnímať príbeh, ktorý je blízky ich životnému príbehu, a pocítiť, že nie sú na svete samy. Z knihy vyznieva, že smútok je vlastne vyjadrením lásky. Každé dieťa smúti rôzne – podľa jeho osobnosti, skúseností.

Dôležité je tiež, v akej rodine a kultúre žije – či jeho okolie prejavuje smútok otvorene, alebo nie. Bolo by však znepokojujúce, ak by dieťa v tomto období vôbec nevyjadrilo smútok nad stratou akou je smrť rodiča či súrodenca," konštatoval Gómez García. Pes Grof je skutočný pes – labrador patriaci doktorke Jasenkovej, ktorý svojou prítomnosťou pomáha deťom v Plamienku.

Knihu je možné objednať si a zakúpiť priamo na webovej stránke www.plamienok.sk. Táto nezisková organizácia vo svojom Poradenskom centre ponúka psychologickú, sociálnu a psychoterapeutickú pomoc deťom a rodinám, ktoré prežívajú ťažké obdobie po strate svojho blízkeho, formou pravidelných individuálnych alebo skupinových stretnutí.

Ilustračné foto. Foto: SHUTTERSTOCK
dievča, plyšák, smútok Ilustračné foto.

Smútenie detí

Aj deti milujú svojich rodičov či súrodencov, preto sa smúteniu nevyhnú. Nedokážeme ich od bolesti uchrániť, akokoľvek sa budeme snažiť. Musia prejsť svojím trápením, aby znovu našli rovnováhu.

Spôsoby, akým deti dávajú najavo svoju bolesť, sú často odlišné a odrážajú ich vek a vývojové štádium. Rovnako ako u dospelých strata zasahuje ich telo, myslenie, cítenie, správanie a vieru. Niekedy sa zdá, že sa do smútku nedokážu ponoriť tak ako dospelí, že ich strata bolí menej. Nie je to pravda. Smútia prinajmenšom rovnako bolestne, ale smútia inak.

Mladšie deti sa môžu v období smútenia prechodne zastaviť vo vývoji, alebo dokonca vrátiť späť. Znova sa môžu pomočovať, vyžadovať dojčenskú fľašu, trvať na tom, aby ich dospelí kŕmili, aby s nimi stále niekto bol, môže sa zhoršiť ich výslovnosť. Väčšinou je to dočasná záležitosť. Dráždivosť, nervozita, agresivita k zvieratám (napr. zabíjanie žiab, holubov, vrabcov a pod.), k rodinným príslušníkom, iným osobám (napr. bitky s kamarátmi, so súrodencami a pod.), k veciam (ničenie hračiek) a nočné mory môžu byť výrazné najmä u detí, ktoré nedokážu alebo nemajú priestor vyjadriť to, čo cítia, ktoré sa cítia opustené.

U školákov môže byť nápadnou zmenou zhoršenie školského prospechu.

Ako sa správať k smútiacim deťom

  • Vysvetlite im, prečo ich blízky zomrel. Ubezpečte ich, že nemajú na tom žiadny podiel. Buďte struční, otvorení a pravdiví. Deti by sa mali dozvedieť pravdu včas od niekoho, kto im je blízky a komu dôverujú.
  • Zdieľajte svoje pocity so svojimi deťmi. Smútok a bolesť sa skryť nedajú. Učíte ich, ako sa vyrovnávať so stratou, pripravujete ich na ďalšie straty v živote, ktoré môžu prísť.
  • Vysvetlite im, ako sa cítite a prečo sa tak cítite. Deti si môžu smútenie rodičov zle vysvetľovať. Napríklad mama je smutná, lebo som si neupratal izbu. Mama je smutná, lebo som zlý.
  • Povzbuďte ich, aby vyjadrili, čo cítia. Napríklad: „Povedz mi, čo cítiš. Som tu s tebou.“
  • Povedzte im, že ich máte radi bez ohľadu na to, ako sa cítia, že sa budete o ne starať.
  • Ak je to pravda, povedzte im, že nikto z blízkych nie je smrteľne chorý.
  • Dovoľte im, aby sa aj oni starali o vás. Láska znamená dávanie, ale aj prijímanie.
  • Vyslovujte slovo smrť aj pred deťmi. Buďte otvorení, úprimní a jemní, keď o nej hovoríte. Smrť je súčasťou života.
  • Nebojte sa pred svojimi deťmi plakať. Ak stratíme milovaného človeka, je to prirodzené. Dovolíte tak plakať aj svojmu dieťaťu. Slzy nezraňujú, ale prinášajú úľavu.
  • Dotýkajte sa ich, objímajte ich, chyťte ich za ruku, sadnite si blízko, keď s nimi hovoríte.
  • Nebojte sa povedať „neviem“, ak nepoznáte odpoveď. Môžete napríklad povedať: „Asi si prekvapený, že všetko neviem, však? Práve preto sa musíme spolu rozprávať. Povedz mi, čo si myslíš ty.“ Smrť nie je nevyhnutné plne vysvetliť, je ale nevyhnutné ju prijať.
  • Pravdivo odpovedajte na otázky, ktoré kladú. Zbytočne ich nezaťažujte informáciami, po ktorých nepátrajú. Nepravdivé odpovede stupňujú strach a neistotu.
  • Pokúste sa zachovať režim dňa, ak je to možné.
  • Venujte čas každému dieťaťu v rodine zvlášť.
  • Venujte im svoj čas pred spaním, prečítajte im rozprávku alebo sa s nimi zahrajte. Pred spaním spoločne zrekapitulujte deň. Dovoľte dieťaťu, aby s vami spalo, ak o to žiada.
  • Snažte sa nájsť a ponúknuť niečo pozitívne, o čom môžu premýšľať, napríklad, „smútenie nás všetkých spája.“
  • Ak dieťa vychovávate vo viere, dovoľte mu hnevať sa na Boha. Nehovorte mu, čo si má o Bohu myslieť, ak sa nepýta na váš názor.
  • Nevysvetľujte dieťaťu mystérium smrti použitím rozprávok, prirovnaní alebo ako Božiu vôľu. V dieťati to môže vyvolať strach a úzkosť.
  • Zapojte ich do rituálov, ktoré vám budú pripomínať, že ste na vášho blízkeho nezabudli. Napríklad dovoľte im v deň výročia zapáliť sviečku, zaspievať pieseň alebo zarecitovať básničku.
  • Dovoľte deťom smútiť spôsobom, ktorý je im vlastný. Niektoré deti sú otvorené viac, iné menej.
  • Vyhnite sa posudzovaniu a usmerňovaniu, ako sa má správať, kým neubližuje sebe alebo druhým.

Smútenie adolescentov

Obdobie dospievania je aj za normálnych okolností náročné. Sú to roky zmien, konfliktov, nachádzania seba samého. Adolescenti sú prirodzene zraniteľní a nestabilní, ale veľmi často to skrývajú. Vynakladajú na to veľa energie. Tvária sa, že sa nič nestalo, že je všetko v poriadku. Často uprednostnia únik pred otvorenosťou k bolesti.

Máme sklon myslieť si, že sa so zármutkom vyrovnávajú ľahko a rýchlo, že nemajú veľa problémov. Nie je to pravda. Ich smútenie býva často zdĺhavé a komplikované. Vzťahy k súrodencom či rodičom v období puberty a dospievania môžu byť plné náklonnosti, ale aj nevyriešených rozporov. Pocity viny, že sa k otcovi, mame, bratovi alebo k sestre nesprávali milo, že práve oni prežili, bývajú veľmi ťaživé. Hnev, zlosť, vzdor, osamelosť a pocit nepochopenia ich dostávajú do izolácie.

Ako sa správať k smútiacim adolescentom

  • Nekritizujte a nesúďte spôsob, akým reagujú na smrť blízkeho. Možno nespĺňajú vaše očakávania, ale možno ani vy ich.
  • Dajte najavo, že vás zaujíma ich svet a názory. Adolescenti väčšinou dôverujú iba vrstovníkom, veria, že len oni ich dokážu plne pochopiť. Získať si ich dôveru nie je jednoduché.
  • Dajte im najavo, že ich máte radi takých, akí sú.
  • Podeľte sa s nimi o svoje vlastné pocity ako rovný s rovným. Neočakávajte a nenaliehajte, že aj oni sa vám otvoria.

Kedy sa znepokojovať a uvažovať o odbornej pomoci

  • Správanie adolescenta je život ohrozujúce, napríklad extrémne rýchle jazdy autom, na motorke, lezenie po skalách bez istenia, opíjanie sa do nemoty. Adolescent uniká k alkoholu a k drogám.
  • Izoluje sa a vyhýba sa priateľom, členom rodiny, mimoškolským aktivitám.
  • Opakovane vyslovuje prianie zomrieť, najmä ak hovorí o tom ako, kde a kedy to urobí.
  • Strieda sexuálnych partnerov.
  • Agresívne správanie adolescenta je pre okolie neúnosné.

Zdroj: Pomáhať žiť a zomierať, radovať sa a smútiť Pre smútiacich rodičov, MUDr. Mária Jasenková a kolektív

Smútenie má svoje fázy

Psychické ťažkosti

Šok
Najmä bezprostredne po úmrtí blízkeho sa môžeme cítiť dezorientovaní a paralyzovaní. Nie sme schopní plakať ani kričať. Nič necítime, žijeme akoby vo sne, akoby život išiel mimo nás. Môžeme popierať, že náš blízky zomrel, neveríme tomu. Je to prirodzené. Naša duša sa chráni, aby sa nezrútila. Tieto chvíle pominú. Ak trvajú dlho alebo sú neznesiteľné, treba vyhľadať pomoc.

Úzkosť, nervozita a nepokoj
Sú to pocity, ktoré prinášajú veľa nepohody. Sme podráždení a niekedy cítime potrebu rýchlo urobiť v živote zmenu, o ktorej si myslíme, že prinesie úľavu. Napríklad presťahovať sa na iné miesto, otehotnieť a mať dieťa a podobne. Tieto zmeny môžu priniesť trochu úľavy, býva však väčšinou krátkodobá. Bolesť sa často vracia ešte vo väčšej intenzite.

Strach
Je normálnou súčasťou smútenia. Bojíme sa, že bolesť nevydržíme, že sa nedokážeme postarať o rodinu. Bojíme sa, že stratíme aj ďalších blízkych a milovaných, že zostaneme sami. Samotné smútenie nás môže prekvapiť svojou hĺbkou a intenzitou a môže nám naháňať strach. Je to prirodzené. Časom tieto pocity zoslabnú až takmer vymiznú.

Osamelosť
Smútiť znamená okrem iného aj stiahnuť sa do seba, necítiť blízkosť, prežívať opustenie a osamelosť. A to aj vtedy, ak nie sme sami.

Vina
Často sa obviňujeme z toho, čo nemáme pod kontrolou, za čo nenesieme zodpovednosť. Vinní sme len za to, čo robíme vedome a cielene. Pocity viny sú prirodzené. Ak sa o ne dokážeme podeliť s tými, ktorí nám rozumejú, môže nám to priniesť aspoň trochu úľavy.

Hnev
Hnevať sa a smútiť je prirodzené, ale ťažké. Hneváme sa na lekárov, ktorí nekonali správne a včas, hneváme sa na tých, ktorých považujeme za nekompetentných. Hneváme sa aj na svojich príbuzných. Niekedy sa hneváme aj na toho, kto nás opustil a potrestal bolesťou. Hneváme sa na Boha, že dopustil, aby náš blízky trpel a zomrel. Hnev môže druhých zraňovať.
Nepotláčajme ho, ale snažme sa ho uvoľniť tam, kde nikomu neublíži (napr. v športe, rozbime pohár tam, kde nikoho neohrozujeme, kričme a nadávajme tam, kde nás nikto nepočuje a pod.). Dávajme si pozor, aby sme naším hnevom nesťažovali smútenie druhým. Aj oni to majú ťažké. Ak sa nám to nepodarí, povedzme im: „Prepáč.“

Hanba
Smrť blízkeho môžu sprevádzať aj rozpaky a pocit hanby, že nedokážeme skryť a potlačiť bolesť zo straty. Môžeme napríklad prežívať zahanbenie, že nedokážeme „kontrolovať slzy v očiach“. Nepotláčajme tieto pocity, ale hovorme o nich s tými, ktorým dôverujeme a ktorí nás pochopia. Nehanbime sa za to, že prežívame pocity zahanbenia.

Ovplyvniteľnosť, nekritickosť
V období veľkej bolesti, v snahe aby sa nám uľavilo, sme schopní urobiť rozhodnutie, ktoré by sme za iných okolností nikdy neurobili, alebo nekriticky počúvať rady druhých. Napríklad predať dom, rozviesť sa a znovu sa vydať alebo oženiť. Takéto rozhodnutia potom často ľutujeme, ale už sa nedajú vrátiť späť. Vyvarujme sa radikálnych zmien, situáciu komplikujú a sťažujú vyrovnávanie sa s úmrtím.

Poruchy pamäti a problémy s udržaním pozornosti

Sú prirodzenou súčasťou smútenia. Nedokážeme sledovať film, čítať knihu, počúvať rozprávanie druhého, nepamätáme si, čo sme videli, čítali alebo počuli. Tieto problémy nie sú známkou psychickej choroby. Pomaly ustúpia a budeme schopní vrátiť sa do bežného života.

Sny, nočné mory, denné snenie
Mnohí si prajú, aby sa im sníval sen, v ktorom svojho blízkeho uvidia. Sen často chápeme ako potvrdenie, že náš blízky človek nezomrel, ale naďalej žije v inom svete. Uľaví sa nám, ak nám v sne odkáže, že sa má dobre. Snívanie vyžaduje určité uvoľnenie. Málokedy snívame bezprostredne po úmrtí. Niekedy si aj cez deň predstavujeme, že náš blízky je vedľa nás, pozoruje nás, ako pracujeme, v duchu sa s ním rozprávame, hovoríme mu to, čo sme mu nestihli povedať. Nebráňme sa takémuto sneniu. Je uzdravujúce. Niekedy sny môžu byť aj desivé, živé a nepríjemné. Vo väčšine prípadov sa však časom stratia. Ak prinášajú veľa ťažkostí a bolesti, treba vyhľadať odbornú pomoc.

Halucinácie
Ľudia, ktorí majú halucinácie v období smútenia, nie sú psychicky chorí. Môžu počuť hlas a kroky svojho blízkeho, cítiť jeho prítomnosť, vidieť, ako vystupuje živá tvár z fotografie na stole a pod. Tieto pocity sú väčšinou prejavom hlbokej bolesti a túžby po stretnutí, nie sú známkou psychickej choroby. Môžu sa objaviť aj niekoľko rokov po úmrtí.

Panické ataky
Smútenie môžu sprevádzať panické ataky. Prejavujú sa návalom akútnej neznesiteľnej úzkosti, môžeme mať pocit, že strácame nad sebou kontrolu, že sa zbláznime a nevydržíme úzkosť, ktorá prichádza. Často zrýchlene dýchame, potíme sa, trasieme sa, môžeme kričať, ničiť veci okolo seba, môžeme mať strach, že si ublížime.

Telesné ťažkosti

To, čo prežívame, ovplyvňuje naše telo. Smútenie často sprevádza:

Únava a pocit, že nemáme dostatok energie na fungovanie v bežnom živote. Smútenie je vyčerpávajúce, nielen psychicky, ale aj fyzicky.

Nespavosť. Aj ľudia, ktorí nikdy nemali problém so spánkom, môžu mať problém zaspať, často sa v noci budia a cítia sa cez deň nevyspatí a unavení.

Zmena chuti do jedla. Niektorí trpia nechutenstvom, iní, naopak, prekonávajú úzkosť jedením. Smútenie je často sprevádzané výkyvmi hmotnosti.

Tráviace ťažkosti. Bolesti brucha, pocit ťažoby na žalúdku, zápcha alebo hnačka.

Dýchacie a srdcové ťažkosti. Búšenie srdca, zvieranie na hrudníku, pichanie pri srdci, pocit, že máme „hrču v krku“, že sa nedokážeme poriadne nadýchnuť, pocit „na omdletie“, výkyvy krvného tlaku.

Bolesti hlavy, krku a chrbta.

Zníženie libida. Najmä u žien sa znižuje túžba po sexuálnom zblížení.

Počas smútenia sa môžu objaviť alebo zhoršiť príznaky vážnej choroby. Napríklad astmatici môžu mať častejšie astmatické záchvaty, zvýraznia sa prejavy kožnej choroby, reumy a podobne. Zvyšuje sa riziko vzniku a prejavu nádorovej choroby. Stres oslabuje imunitu a náchylnosť na infekcie – chrípku, zápal priedušiek, pľúc a pod. Je dôležité snažiť sa starať o svoje zdravie a telo. Choroba, ktorá sa objaví počas smútenia, sa môže stať naším celoživotným hendikepom.

Zmeny v správaní

Niekedy, najmä v začiatkoch, je bolesť taká veľká, že máme chuť prekonať ju riskantnou činnosťou, ktorá nás vystavuje riziku vlastnej smrti, napríklad veľmi rýchlou jazdou na motorke alebo v aute, opitím sa do nemoty, opravou strechy, lezením po skale a pod. Snažme sa takýmto aktivitám vyhnúť a nájsť iný spôsob, ako dosiahnuť úľavu. Náš blízky, ktorého sme stratili, by si určite neprial, aby sme dobrovoľne odišli z tohto sveta. Blízki, ktorí sú okolo, nás potrebujú.

Vzťahy s priateľmi, so známymi, širšou rodinou

Naša potreba stretávať sa s priateľmi, rodinou a so známymi sa počas smútenia mení. Niekedy potrebujeme byť sami, inokedy túžime po ich blízkosti. Niekedy nám idú na nervy, keď nám opakovane klopú na dvere alebo telefonujú, inokedy je nám smutno, že sa neozývajú. V období smútenia sme precitlivení. Ľudia nevedia čítať naše myšlienky, dajme im jasne vedieť, čo potrebujeme.

Duchovné utrpenie

Cítime sa ukrivdení, oklamaní, prázdni, bezmocní, podvedení životom a Bohom. Môžeme ľudí i Boha nenávidieť a hnevať sa na nich. Pýtame sa: Prečo sa to stalo práve mne? Aký zmysel má smrť môjho blízkeho? Aký zmysel má môj život? Má vôbec život nejaký zmysel? Prečo trpia nevinní? Ako to mohol Boh dopustiť? Urobil som niečo zlé? Za čo ma trestá? Existuje Boh, v ktorého som veril(a)? Je všetko márnosť? Úľavu môže priniesť pohľad z druhej strany: Na čo ma moja bolesť a život vyzývajú? Na čo to bolo dobré? Na čo sa mám zamerať a čomu sa mám naučiť? Pocity, že vo svete prevláda chaos a nespravodlivosť, že život a utrpenie nemajú zmysel, sú veľmi ťaživé. Životné skúsenosti mnohých smútiacich dávajú nádej, že je možné opäť sa prepracovať k rovnováhe, znovu nájsť zmysel života.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #smútok #strach #úmrtie #správanie #strata