Mária Jasenková, Plamienok: Žiaľ treba precítiť, prežiť ho

Smútok je pocit, rovnako ako strach, radosť, hnev, šťastie... Ľudia ho môžu prežívať rôznymi spôsobmi. Smútenie je prežívanie a vyjadrovanie smútku po smrti blízkeho.

16.04.2016 06:00
debata

„Smútenie je prirodzenou reakciou na stratu blízkeho, jeho súčasťou je precítenie bolesti a postupné hľadanie nového smerovania v živote. Smútenie ovplyvňuje naše myslenie, cítenie, naše telo a zahŕňa celú škálu pocitov, napríklad pocity viny, hnev, vnútorný zmätok, zúfalstvo, beznádej. Smútenie každý prežíva a preciťuje svojím vlastným spôsobom a svojím vlastným tempom. Je to proces, na konci ktorého môžeme opäť prežívať aj radostné chvíle,“ hovorí MUDr. Mária Jasenková, riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok.

Riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok... Foto: ACCELERATE
riaditeľka, plamienok, mária jasenková Riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok MUDr. Mária Jasenková.

Má smútenie nejaké fázy?
V odbornej literatúre možno nájsť informácie o tzv. fázach smútenia – ide o popieranie, hnev, vyjednávanie (resp. čo by bolo keby?), depresiu a napokon prijatie. Najdôležitejšie je však vedieť, že neexistuje „správny postup“ ani univerzálny návod, čo a kedy máme v smútení prežívať. Niekedy sa stáva, že cítime, že už máme lepšie obdobie, a zrazu sa pocit beznádeje vráti v plnej a možno ešte väčšej intenzite. Nemožno povedať, koľko ktorá fáza trvá, a tiež je možné, že niektorými z nich prejdeme viackrát, alebo vôbec.

Ako vlastne hovoriť s deťmi o smrti? Inak zrejme chápu smrť malé deti a inak adolescenti. Prežívajú rôzne aj smútenie?
Deti ocenia úprimnosť a pocit, že ich z rozhovoru a z diania nevynechávame. Hovoriť s deťmi o smrti je ťažké, najmä ak strata zasiahla aj nás. Ale sú to práve tieto chvíle po strate, keď je dôležité, aby dieťa malo pocit, že môže s niekým o tom hovoriť alebo inak komunikovať, napríklad formou hry. Niekedy máme pocit, že deti stratu neprežívajú rovnako intenzívne ako dospelí, pravdou však je, že ju len prežívajú iným, veku primeraným spôsobom. Malé deti napríklad nechápu konečnosť smrti, napriek tomu cítia bolesť a strach z odlúčenia. Adolescenti vnímajú smrť podobne ako dospelí a často si kladú aj filozofické alebo náboženské otázky.

Smútia deti inak ako dospelí?
Deti smútia iným spôsobom, vzhľadom na ich vek. Bolesti sú však vystavené rovnako ako dospelí. Smútok často dávajú do hry alebo obrázkov, veľa sa pýtajú. Tiež sa líšia v tom, že nezotrvávajú v jednej emócii dlhý čas, môžu si poplakať a chvíľu nato sa smiať, zatiaľ čo my dospelí dokážeme byť ponorení v jednej emócii oveľa dlhšie. Niekedy sú deti po strate nervóznejšie, agresívnejšie, tie mladšie sa môžu prechodne zastaviť vo vývoji, môžu mať problémy so spánkom, môže nastať zhoršenie správania v škole alebo, naopak, sa z nich v škole stanú perfekcionisti. V náročnom období puberty môže byť smútenie dlhé a komplikované, mladí sa môžu cítiť izolovaní, nepochopení okolím, môžu sa uzavrieť a stratu vytesniť, môžu mať samovražedné myšlienky. Často je pre nich veľmi dôležité mať okrem blízkeho dospelého aj rovesníka, ktorému sa dokážu otvoriť, pretože vzťahy s dospelými sú v tomto období náročné.

Aké sú ich najčastejšie reakcie na smrť v rodine?
Deti vo všeobecnosti kopírujú reakcie rodičov na stratu. Veľa závisí od toho, ako im veci odkomunikujeme my dospelí. Ak napríklad dieťaťu povieme, že osoba, ktorá zomrela, len zaspala, dieťa môže mať paniku zo zaspávania, aby sa mu nestalo to isté. Malé deti tiež veria, že veľa vecí sa deje preto, lebo si to prajú, preto môžu trpieť pocitmi viny, ak sa s osobou, ktorú stratili, napríklad hádali a želali jej niečo zlé. Ak dieťa stratí rodiča rovnakého pohlavia, môže na seba preberať jeho úlohy (napríklad najstarší súrodenec sa stáva akoby rodičom pre mladších súrodencov). Adolescenti sa môžu správať vzdorovito alebo sa úplne odstrihnúť, v prípade komplikovaného smútenia môžu experimentovať s návykovými látkami alebo rizikovými aktivitami.

Aké komplikácie môžu počas smútenia nastať u detí?
Treba si uvedomiť, že vyššie opísané správanie k smúteniu patrí, je v poriadku a dieťa ním potrebuje prejsť. Niekedy je však smútenie patologické a komplikované, napríklad v prípade náhlej alebo násilnej smrti, samovraždy, v prípade ambivalentného alebo závislého vzťahu so zosnulým, alebo ak dieťaťu nie je umožnené prejaviť smútok alebo zraniteľnosť. Ak takéto dieťa nedostane potrebnú pomoc a oporu, môže smútenie prerásť napríklad do chronických psychosomatických ťažkostí (napríklad problémy so zaspávaním alebo bolesti brucha bez fyzickej príčiny), depresie alebo posttraumatickej stresovej poruchy, u adolescentov môže viesť k závislostiam.

Kto alebo čo môže v smútení pomôcť?

  • Dovoľte si smútiť, je to jediná cesta, ako dospieť k úľave. Znamená to priznať si, že sme slabí, zraniteľní. Každý, bez ohľadu na to, do akej miery je silný a nezávislý, potrebuje z času na čas pomoc – ucho, ktoré ho vypočuje, alebo plece, na ktorom sa môže vyplakať. Dovoliť si smútiť znamená dopriať si čas a priestor na prežívanie bolesti, aby sme mali možnosť znovu uvidieť svetlo.
  • Hľadajte ľudí, ktorí sú vám blízki, a podeľte sa s nimi o svoje trápenie. Sme rôzni, máme rôznu potrebu deliť sa o trápenie, a navyše táto potreba sa môže v čase meniť. Počúvajme svoj vnútorný hlas. Bojovať nasilu osamote nie je hrdinstvo. Ľudia, ktorí prežili podobnú stratu, dokážu pochopiť hĺbku bolesti a poskytnúť podporu.
  • Podeľte sa o svoje spomienky. Potláčaním sa bolestné spomienky nedajú vymazať. Až ich precítenie a prijatie umožní reagovať na nové výzvy, ktoré prinesie život. Príde čas, keď radosť z toho, že tieto spomienky máte, bude väčšia ako bolesť, že k nim už žiadna nepribudne.
  • Vyjadrujte svoje pocity. Ak ste nahnevaní, hnevajte sa, ak sa vám chce plakať, plačte. Plač prináša úľavu a uvoľňuje bolesť.
  • Plačte osamote aj so svojimi blízkymi. Ak sme sa spolu dokázali smiať, prečo by sme nemohli spolu plakať?
  • Buďte so sebou trpezliví, smútenie vyžaduje čas.
  • Necíťte sa vinní, že ste schopní prežívať radosť. Je to známka uzdravovania sa. Na svojho blízkeho nezabúdame, ale učíme sa s ním žiť iným spôsobom.
  • Bojujte o nádej, že sa raz budete cítiť lepšie. Príde čas, keď sa ráno budete tešiť, že prichádza nový deň a že žijete.

Môže smútok u dieťaťa prerásť do dlhodobých psychických problémov?
Ak je smútenie komplikované, napríklad ak sa dieťa v niektorej fáze smútenia zasekne, napríklad dlhodobo odmieta jesť, je potrebné vyhľadať pomoc a podporu. Platí, že čím skôr ju dostane, tým väčšia je šanca, že sa vyhne dlhodobým následkom. Nie vždy dokáže podporu poskytnúť rodina, pretože v prípade straty, ktorá zasiahla všetkých, nemajú ostatní členovia rodiny na to kapacitu, čo je pochopiteľné.

Existuje vôbec nejaký "návod“, ako sa vyrovnať so stratou?
Určite existujú aj všeobecné návody, ale tak ako je smútenie u každého špecifické, je aj cesta, ako ním prejsť, u každého jedinečná. Najdôležitejšie je smútok precítiť, prejsť ním a prežiť ho. Ak sa mu snažíme vyhnúť, neposunieme sa ďalej a smútenie si nás počká. Potrebujeme sami sebe dovoliť smútiť a neskôr sami sebe dovoliť cítiť aj radosť.

Ako sa dá pomôcť deťom, ktoré prechádzajú takýmto obdobím?
Treba im dať najavo, že tu pre ne sme, že sa na nás môžu obrátiť. Môžeme citlivo, trpezlivo pravdivo a nekomplikovane odpovedať na ich otázky, primerane ich veku a povahe, ubezpečiť ich, že čo sa stalo, nie je ich vina, a môžeme sa nimi podeliť o náš vlastný smútok – dáme im tým najavo, že bolesť, ktorú cítia, cítia oprávnene, že patrí k životu a môžu ju slobodne vyjadriť. Môžeme sa tiež obrátiť na inštitúcie smútkového poradenstva alebo dieťaťu nájsť odborníka, ktorému bude dôverovať.

Prečo je ťažké o strate a smútení hovoriť?
Strata a smútenie je téma, ktorá sa dotýka nás všetkých. Nejde vždy len o stratu blízkej osoby, ale strácame aj v mnohých iných ohľadoch – rozchod, strata zamestnania, zdravia, rozpad rodiny a podobne. Stratu vždy sprevádza bolesť a je do istej miery prirodzené, že neradi ukazujeme svoju zraniteľnosť, že sa bojíme odmietnutia alebo nepochopenia, alebo kladieme sami na seba vysoké nároky.

Kde majú rodiny hľadať pomoc?
Pomoc a podporu môže poskytnúť okolie, známi, kamaráti, hoci niekedy sa stáva, že okolie nevie, ako reagovať, a nie všetci blízki ľudia nás dokážu podporiť. Často pomáhajú aj svojpomocné skupiny ľudí, ktorí prežili podobnú stratu, profesionálnu podporu vedia poskytnúť inštitúcie smútkového poradenstva, ktoré sa špecializujú na tému straty blízkej osoby, psychológovia a terapeuti. V Poradenskom centre Plamienok bezplatne poskytujeme pomoc a podporu deťom a rodinám, ktoré stratili blízkeho, formou individuálnych a skupinových stretnutí. Pre deti a mladých z celého Slovenska organizujeme aj letný terapeutický tábor po strate blízkeho.

Príbeh: Simonka a Ninka majú svoju mamu v srdci

Do života Simonky a jej sestry Ninky v roku 2012 kruto zasiahol osud. Ich mamička, operná speváčka, svoj dlhý boj s rakovinou prehrala. Namiesto detských hier sa tak museli vyrovnávať s obrovským žiaľom. Dva roky po smrti mamičky začali navštevovať Poradenské centrum Plamienok. Priviedla ich stará mama Ľubka, ktorá sa o dievčatá stará spoločne s rodinou. Dievčatá sa v lete 2014 zúčastnili na terapeutickom tábore, ktorý pravidelne každý rok Plamienok organizuje pre deti po strate blízkej osoby.

V smútení Simonke a Ninke pomáha rozprávkový... Foto: ACCELERATE
pes, dievča V smútení Simonke a Ninke pomáha rozprávkový príbeh šesťročnej Ajky a jej psa Grofa.

Začali pravidelne navštevovať individuálne terapeutické stretnutia, v ktorých dievčatá sprevádzali a stále sprevádzajú procesom smútenia. Na stretnutiach sa veľa rozprávajú, tvoria, hrajú, vyjadrujú svoje pocity, sú len tak ticho… Simonka a Ninka vytvorili aj veľkú spomienkovú škatuľu, do ktorej povkladali svoje spomienky na maminu. Obe sa zúčastnili aj na skupinových terapeutických stretnutiach, kde sa stretli aj s inými deťmi a mladými s podobným osudom a porozprávali sa o svojej strate a pocitoch.

V smútení im pomáha aj kniha, rozprávkový príbeh šesťročnej Ajky a jej psa Grofa s názvom Dobrodružstvá v krajine sopiek, ktorú pre slovenské deti vytvoril španielsky psychoterapeut Iván Gómez García. Príbeh napísaný detským jazykom však pomôže nielen deťom, ale aj dospelým.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #smútok #úmrtie #Plamienok #Mária Jasenková