Anorexiou si prešla mama aj dcéra. „Po mandarínke na raňajky prišli výčitky,“ vraví Nela (16)

„Presne som vedela, čo sa dcére deje v hlave, keď vidí, ako kvapkám olej na panvicu alebo pridávam cukor do koláča,“ hovorí Simona, mama dievčaťa, ktoré sa práve lieči na anorexiu. Sama s ňou kedysi bojovala dlhých päť rokov. Prečítajte si rozhovor, v ktorom obe otvorene popisujú neľahký boj s ťažkým protivníkom.

06.06.2023 07:00
Anorexia dievča Foto:
Poruchy príjmu potravy trápia čoraz viac mladých ľudí.
debata

Čo je pre vás anorexia jednou vetou?

Nela: Zrkadlo, ktoré ma uisťuje, že mám všetko pod kontrolou, aj keď v realite ma ovláda.
Simona: Absolútna strata slobody, život v zajatí temného hlasu, ktorý z človeka vysaje energiu a má kontrolu nad všetkým, čo robí.

Ochorenie vám vzalo…
Nela: … vzťahy, slobodu, chuť žiť, radosť z maličkostí, možnosť užívať si jedlo, oddychovať a tiež dôveru v samú seba.
Simona: Anorexia mi vzala spomienky na najkrajšie roky mojej mladosti.

Simona, viete, prečo sa práve vám stalo, že rovnaký problém s jedlom musela riešiť mama aj dcéra? Nie je to asi úplne bežná skúsenosť.
Simona: Ani vo sne by mi nenapadlo, že anorexia sa mi vráti do života. Keď u dcéry lekári túto diagnózu potvrdili, pátrala som po „vinníkovi“. Hľadala som, kde som ako rodič zlyhala. Zvažovala som aj vplyv okolia, sociálne siete, pretože anorexia je multifaktoriálne ochorenie. Na moje prekvapenie som sa v literatúre dočítala, že jedným z dôvodov, a nie zanedbateľným, je aj genetická predispozícia. Ak mám byť úprimná, táto informácia bola pre mňa akousi poľahčujúcou okolnosťou a aj dcérka lepšie znášala fakt, že za svoju chorobu nemôže.

Nela, dokážeš popísať, čo bolo spúšťačom tvojej anorexie?
Nela: Asi korona, keď sme sa menej hýbali, menej sme sa stretávali, viac času som trávila na sociálnych sieťach a pred zrkadlom. Nebola som spokojná so svojou postavou aj napriek tomu, že som bývala vždy najdrobnejšia v kolektíve. Začala som sa porovnávať s tými, na ktorých som sa chcela podobať a túžila som sa dopracovať k svojej vysnívanej postave. Ľudia tiež nešetrili nepríjemnými komentármi na môj vzhľad a postavu, na čo si v tejto dobe dáva pozor málokto.

Ako si postupne prestávala jesť?
Nela: Ako prvé som vylúčila sladkosti a cukor. Najskôr som ich nahrádzala napríklad medom. Neskôr sa aj ten dostal na listinu zakázaných potravín. Nasledovali sacharidy, karbohydráty – chlieb, pečivo, cestoviny, múka, potom tuky. Napokon zostali len nízkotučné bielkoviny, zelenina a bielka z vajíčok.

Na Vianoce si už dcéra nedala z koláčikov.
mama dcéry bojujúcej s anorexiou

Kedy a ako ste zistili, že s dcérkou nie je, čo sa jedenia týka, niečo v poriadku?
Simona: Na jeseň som si všimla, že zmenila naše zvyčajné obľúbené sladké raňajky za slané. Stále však jedla tri plnohodnotné jedlá denne, nemala som preto dôvod jej túto zmenu vyčítať. Neskôr sa k tomu pridružilo odmietanie sladkého, ktoré sme si radi dopriali po obede. Už pri prvých mojich podozreniach sme sa otvorene porozprávali, uisťovala ma však, že tento štýl stravovania nemá nič spoločného s anorexiou. Stále som jej dôverovala, pretože z môjho rozprávania vedela, čo všetko mi toto ochorenie spôsobilo. Dokonca jej najlepšia kamarátka rok bojovala s anorexiou a videla, ako dokáže z mladého dievčaťa vysať život.

Video
Rozhovor s psychologičkou na tému poruchy príjmu potravy

Ako to pokračovalo?
Simona: Nasledovalo odľahčenie večerí, na ktoré si začala dávať šaláty. Postupne z jej jedálnička zmizli akékoľvek sacharidy, chlieb i cestoviny, ktoré mala predtým veľmi rada. Na Vianoce si už nechcela dať z vianočných koláčov. Viditeľne tiež zvýšila pohybovú aktivitu, čo bol trest za to, že sa najedla. Bola smutná, bola chudá, vytratil sa z nej život. V januári som už vedela, že je zle, veľmi zle. Ručička váhy ukazovala alarmujúce číslo.

Čoho si chcela chudnutím dosiahnuť?
Nela: Mojou najväčšou slabosťou bolo brucho. Chcela som mať tehličky. Myslela som si, že s vytrénovanou postavou sa mi dostane uznania a obdivu v kolektíve. Mala som pocit, že musím vyzerať „reprezentatívne“, aby som medzi ostatných zapadla.

Víťazstvo? Pocit prázdneho žalúdka

Keď si postupne chudla, mala si z toho dobrý pocit? Ako si sa psychicky cítila?
Nela: Najskôr som si neuvedomovala, že chudnem. Proces bol cieľ, ale zjavne sa mi vymkol spod kontroly. V tom čase som sa cítila silná, ale zároveň vystresovaná režimom, ktorý som si nastavila. Vnútorný hlas ma zrazu začal kritizovať za nedostatočnosť, čomu som samozrejme uverila a počúvala ho.

Koľko si toho denne zjedla v najhoršom období?
Nela: Dve, tri jedlá denne. Na obed pečená zelenina s jogurtom, na večeru vajíčko s ryžovým chlebíčkom. Aj po mandarínke na raňajky už prichádzali výčitky.

Koľko si najmenej vážila?
Nela: Nerada by som povedala presné číslo. Súčasťou tejto choroby je i to, že dievčatá sa medzi sebou nezdravo porovnávaju, koľko toho zjedia či koľko majú pohybu. Nechcela by som byť príkladom pre niekoho, kto aktuálne s anorexiou bojuje. Váhu som však mala takú nízku, že mi odporúčali hospitalizáciu.

Dohováranie rodičov mi nepomohlo, neskôr som už bojovať chcela.
Nela, pacientka bojujúca s anorexiou

Skrývala si svoje chudnutie pred rodičmi, kamarátmi?
Nela: Neskrývala som sa, na prechádzky so psom som chodila, keď boli rodičia v práci, pri cvičení som sa len párkrát zatvorila do izby. Jedenie spočiatku považovali za zdravší životný štýl, chválili ma za výdrž a dodržiavanie „zdravej normy“. Neskôr však, keď rodičom došlo, čo sa deje, mi už nepomohlo ani ich dohováranie.

Ako si bojovala s pocitom hladu?
Nela: Hlad som ignorovala, užívala som si prázdny žalúdok. Pri anorexii je pocit prázdneho žalúdka víťazstvom. Hlad postupne odíde, až vám jedlo ani nechýba. Riadila som sa pravidlom: „Hlad je maskovaný smäd,“ a pila som litre vody za deň.

Trápila si sa aj cvičením?
Nela: Cvičenie ma bavilo, ale zároveň frustrovalo, ak som nepodala lepší výkon ako deň predtým, alebo sa mi náhodou nepodarilo cvičiť v dostatočnom množstve.

Myslíš, že niečo v tvojej povahe prispelo k tomu, že sa dnes musíš vyrovnávať s problémom anorexie? Často sa hovorí, že rizikovým faktorom je perfekcionizmus, pevná vôľa.
Nela: U mňa sú určite na prvom mieste perfekcionizmus a strach zo súdenia spoločnosťou.

Aké ste mali pocity, keď ste zistili, že dcéra spadla do tých istých vôd ako vy kedysi?
Simona: Veľmi ma mrzelo, že dievča, ktoré doteraz rozdávalo energiu, pomáhalo, kdekoľvek sa dalo, tešilo okolie svojou prítomnosťou, svojou umeleckou tvorbou, pred rokom podporovalo pri boji s anorexiou svoju najlepšiu kamarátku, sa stalo ďalšou obeťou tohto ochorenia. Vedela som, že to bude ťažké, ale nebol čas na ľutovanie, okamžite som začala situáciu riešiť.

Ako? Reakcia bola zrejme iná ako u rodiča, ktorý s anorexiou predtým nemal žiadnu osobnú či sprostredkovanú skúsenosť.
Simona: V určitom smere sme to mali obe skutočne ľahšie. Presne som vedela, čo sa dcére deje v hlave, keď vidí, ako kvapkám olej na panvicu alebo pridávam cukor do koláča. Vedela som, ako sa bojí času, kedy si spoločne sadneme za stôl. U nás sa nikdy nekričalo, nebolo tomu inak ani teraz. Všetko sme riešili láskavo a s pochopením, dlhými rozhovormi pri venčení psíka. Uvedomili sme si vážnosť problému, aj čo bude nasledovať, ak ho nezačneme riešiť odborne.

Ako si vnímala snahu mamy, aby ti pomohla? Bola si na ňu aj nahnevaná, že sa ti mieša do života?
Nela: Mala som veľa fáz, avšak ani v jednej som sa na mamu nehnevala. Vedela som, že vie, ako sa cítim a snažila sa mi pomôcť. Najskôr som to cítila tak, že nemám žiadny problém, potom, keď som si uvedomila, že ho asi mám, bála som sa ho riešiť. Keď mi však došlo, že anorexia je závažná, začala som sa snažiť. Nebolo to také jednoduché, pretože v pozadí všetkého je stále vnútorný hlas, ktorý nemá o liečbu záujem. Tvrdí mi, že moje okolie chce, aby som bola tučnejšia ako ostatní, nevníma liečbu ako obnovu fyzického zdravia.

Ručička na váhe sa nechcela pohnúť, niekde sme robili chybu.
mama dcéry bojujúcej s anorexiou

Kedy si dcérka podľa vás uvedomila, že pomoc naozaj potrebuje?
Simona: V prvej fáze si pacient skutočne neuvedomuje, že má problém, a tak to bolo aj u nás. Ani keď videla svoje BMI, ktoré sa nachádzalo v hodnote ťažkej podvýživy, nemala pocit, že ide o niečo, čo treba riešiť. Neskôr spozorovala, že jej je zima, koža na rukách bola suchá, objavovali sa krvavé škvrny, samozrejme zmizla menštruácia. Tam už problém zaevidovala, ale stále si nemyslela, že je dosť chorá na to, aby sme vyhľadali odbornú pomoc. So snahou problém riešiť sa u nej začala objavovať na jednej strane chuť a na druhej strach z toho, že sa anorexia naozaj aj vyrieši. Snažili sme sa svojpomocne, ale nedarilo sa nám.

Nedôslednosť je chybou

Ako ste sa snažili dcérke pomôcť vlastnými silami?
Simona: Podarilo sa nám zohnať vzorový jedálniček s odporúčanými dávkami denného príjmu energie pre deti, ktoré sa liečia z anorexie. Obmedzili sme výdaj energie, skrátili sme vychádzky s psíkom a mala úplný zákaz cvičenia doma. V tomto nastavení sme fungovali niekoľko týždňov, avšak ručička na váhe sa nepohla ani o gram. Niekde sme robili chybu… A bolo to v istej nedôslednosti. Hoci sme už fungovali v nastavení šesť jedál denne, stále som dcérke povoľovala jedlá, ktoré ona považovala za prijateľné a zdravé, väčšinou išlo o bielkovinové jedlá. Snaha bojovať proti anorexii spôsobila u dcéry zhoršené psychické zdravie. V tejto fáze to však bolo normálne, pretože sme ju nútili konať proti vlastnému presvedčeniu.

Kde všade ste hľadali odbornú pomoc?
Simona: Dostala som tip na stránku občianskeho združenia Chuť žiť, ktorá rieši poruchy príjmu potravy. Toto bol prvý a dôležitý krok. Dcérka si pri čítaní uvedomila, že nie je jediná s touto chorobou a pomoc existuje. V Chuti žiť organizujú stretnutia detí s poruchou príjmu potravy, prednášky, kreatívne dielničky, majú k dispozícií psychológov i nutričných poradcov, publikujú na svojich stránkach podnetné a motivačné materiály.

Z viacerých zdrojov sa nám dostalo odporúčanie na výbornú odborníčku na poruchy príjmu potravy, doktorku Paulinyovú z Národného ústavu detských chorôb. Nebol čas váhať, okamžite sme si dojednali termín. Po úvodnej konzultácii, na ktorej sa zistil závažný zdravotný stav dcérky, sme dostali základný návod fungovania v domácom prostredí. Kalorický rozpis jedál, reštrikcie pohybu a absolvovanie krvných odberov a kardiologického vyšetrenia. Zrejme sme opäť niekde robili chybu, keďže ručička váhy sa stále nechcela pohnúť. Pripustili sme možnosť zaradenia do ambulantnej liečby v dennom stacionári. Sme veľmi vďačné za túto možnosť, pretože už teraz vidíme veľké pokroky a vieme, že sme v dobrých rukách.

V čom je denný stacionár Národného ústavu detských chorôb lepší ako pobyt v nemocnici?
Simona: Stacionár je výborné riešenie pre rodiny, ktorým sa nedarí zvládnuť cestu za uzdravením svojpomocne a rovnako je lepšou alternatívou hospitalizácie. Denná ambulantná liečba poskytuje pacientom všetko na úspešné vyliečenie – dostatočný príjem potravy, odborníkov a láskavý prístup. Pacienti tam trávia čas do popoludňajších hodín a nie sú tak izolovaní od rodiny či kamarátov.

Čo je pre teba v liečbe najťažšie?
Nela: Pri liečbe musí človek robiť presný opak toho, čo mu hovorí choroba. Dodržiavam pravidelný jedálniček na obnovenie zdravej váhy, mám obmedzený pohyb, navštevujem stacionár, mám predpísané lieky. Najťažšie je pre mňa stotožniť sa so svojím novým ja. Mám pred sebou ešte dlhú cestu. Stále nemám zdravú váhu, zostalo mi ešte veľa „fear foods“, teda jedál, ktorých sa bojím. Nedokážem si sama oddýchnuť a hlavne, musím sa začať akceptovať ako zdravá, nie podvyživená.

Aké máš pocity, keď teraz musíš viac jesť?
Nela: Mám ilúziu, že všetko sa hneď ukladá do tukov, ale keď sa trošku nad tým zamyslím, viem, že to tak nie je. Už som sa naučila jesť primerane. Jediný problém je, keď musím jesť viac ako moji rodičia, kamaráti a ostatní ľudia, ktorí však majú zdravú váhu.

Čo ťa psychicky najviac posúva dopredu?
Nela: Moja mama. Ak by nebola so mnou, už to dávno vzdám. Či už liečbu, alebo celkovo život. Najviac mi pomáha myšlienka na to, čo všetko budem môcť robiť, keď budem zdravá. Zatiaľ sa však snažím vyhrať každú bitku v hlave, aj keď nie každá sa dá ľahko zvládnuť. Je to dlhý boj.

Po vyliečení sa teším na to, že budem môcť robiť čokoľvek.
Nela, pacientka bojujúca s anorexiou
Video
Rozhovor s nutričnou špecialistkou / Zdroj: PRAVDA

Ako vidíte šance dcérky na stopercentné uzdravenie?
Simona: Nemám ani najmenšiu pochybnosť, že by sa nám nepodarilo anorexiu poraziť. Teraz, keď už je dcérka v dobrých rukách, pod dohľadom odborníkov Národného ústavu detských chorôb, som presvedčená, že cesta za úplným uzdravením sa urýchli. Z môjho pohľadu je pri vyliečení z anorexie kľúčová motivácia a pevná vôľa pacienta. Ak má aspoň malú túžbu sa uzdraviť, je to oveľa ľahšie. A musí vydržať, lebo liečba je dlhodobý proces.

Na čo sa najviac tešíš, keď už budeš vyliečená?
Nela: Jednoznačne na slobodu. Keď budem môcť robiť čokoľvek a kedykoľvek chcem. Vyjsť von na prechádzku či pozrieť si v strede dňa seriál. Dať si šalát, ktorý teraz nestačí, alebo si vychutnať koláč bez výčitiek.

Kto bol mojím nepriateľom

Ako ste na tom boli kedysi vy? Prečo a v akom období ste nejedli?
Simona: U mňa anorexiu spustil stres, ale faktorov, ktoré ju podporili, bolo, samozrejme, viac. V druhom ročníku na vysokej škole som dostala strach z jednej skúšky. Ráno som sa budila so stiahnutým žalúdkom, začala som vynechávať raňajky, neskôr obedy. Žalúdok sa mi stiahol rýchlo a skutočne som prestala pociťovať hlad. V tom čase som bola veľmi aktívna, po škole som chodila do práce, odtiaľ na tréningy a v noci som sa vracala domov. Mala som teda extrémny výdaj a nevyrovnaný pomer príjmu a výdaja energie do pár dní priniesol pár zhodených kíl. Ľudia si to všimli a v prvej fáze aj uznanlivo pochválili.

Čo vás len povzbudilo.
Simona: Bol to signál pokračovať, čo som nemala robiť. Vymklo sa mi to spod kontroly, chudla som viac a viac, okolie začalo volať na poplach a vo mne to už vyvolávalo úplne opačnú reakciu. Každý, kto chcel, aby som jedla, bol mojím nepriateľom. Hlavu mi začal ovládať úplne niekto iný. Zmenila som sa. Od rána som myslela na to, ako si zorganizovať deň, aby som sa úspešne vyhla jedlu. Diplom na vysokej škole som si preberala s BMI 14,5, teda s ťažkou podvýživou.

Ako ste sa liečili? Chceli ste aj sama alebo to bolo spočiatku hlavne nasilu?
Simona: Ja som sa neliečila, anorexiu sa mi podarilo poraziť bez odbornej pomoci. Situácia bola vtedy úplne iná. V tom čase nebolo k dispozícii toľko informácií ani odborníkov, a predstava liečby u psychiatra bola pre mňa zahanbujúca. Tak som si radšej chorobu nepripustila. Mala som 19 rokov, keď som ju dostala, a 24 rokov, keď som sa z nej oslobodila. To, že som už bola dospelá, hralo v mojej anorexii veľkú rolu. Ukončila som vysokú školu, odsťahovala som sa od rodičov, našla som si prácu a začala nový život. Podarilo sa mi ju poraziť iba tým, že som mala motiváciu – porodiť raz deti. Bez toho, aby som sama chcela, by som to nikdy nezvládla.

Čo podľa vás najviac potrebuje človek, ktorý má nábeh na anorexiu alebo ňou už trpí?
Simona: Človek, ktorého anorexia postihne, si ochorenie nevyberá, nie je to jeho výmysel, a preto zo všetkého najviac potrebuje pochopenie. Je to veľmi náročné, pretože zdravý človek nevie pochopiť duševné pozadie tejto choroby. Z pohľadu zdravých ľudí sa odmietanie jedla môže javiť iba ako slobodná voľba človeka, ktorý sa rozhodol byť chudý. Nie je tomu tak.

Považujete sa za definitívne uzdravenú, alebo je to rovnaké ako u ľudí, ktorí boli závislí od alkoholu? Síce abstinujú, ale vyliečení nikdy nebudú.
Simona: Bez zaváhania môžem povedať, že sa cítim úplne vyliečená. Aj pri „flashbackoch“, ktoré sa mi pri vrátení anorexie do nášho života objavili, sa cítim dostatočne silná na to, aby som jej opäť neprepadla. Možno je to hodnotami, ktoré ako dospelá a matka dvoch detí mám. Sú úplne iné, ako keď som mala 19 rokov… Jem čokoľvek, na čo mám chuť a kedykoľvek.

Máte odkaz pre rodičov detí, ktorým do života anorexia zasiahla?
Simona: Aj keď to bude náročné, treba zostať láskavými a pristupovať k deťom s pochopením. Podpora v kruhu rodiny hrá v liečbe kľúčovú úlohu.

A čo by ste odkázali priamo týmto mladým ľuďom?
Simona: Bude to znieť asi ako klišé, ale na hmotnosti v živote skutočne nezáleží, ak, samozrejme, nespôsobuje zdravotné problémy. Užívajte si život, zabávajte sa s kamarátmi, nenechajte si ukradnúť zážitky a spomienky anorexiou.

Nela, čo by si poradila dievčatám, ale i chlapcom, ktorí práve uvažujú, že v snahe schudnúť razantne obmedzia prísun potravy? Ako by si ich od tohto nešťastného zámeru odhovorila?
Nela: Nebudete šťastnejší, keď budete chudší. Nebudete mať viac kamarátov ani obdivovateľov. Po jednom komplimente už nič viac nepríde. A vy aj tak stále nebudete so sebou spokojní. Ak to doženiete do extrému, liečba bude nevyhnutná. A verte mi, nie je to nič príjemného.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #anorexia #porucha príjmu potravy #mentálne zdravie #jedlo ako nepriateľ #zdravá duša