Dievčatá, ktoré v detstve túžia stať sa speváčkami, vyrobia si z hocičoho mikrofón a spievajú. Predstavujem si, že budúca dermatologička v detstve operuje svoje bábiky…?
Bábiky som síce neoperovala, ale ešte ako škôlkarka som sa rada starala o svoju babičku. S čímkoľvek som jej pomáhala, neskôr som jej pichala aj injekcie, ošetrovala ju… Už na základnej škole som sa rozhodla, že pôjdem na zdravotnícku školu, lebo som chcela pomáhať chorým ľuďom. Prax v nemocnici niekoho frustrovala, no mne dodávala radosť. Chcela som pokračovať a ísť študovať medicínu.
Nebol to problém? Za socializmu sa väčšinou na medicínu dalo dostať len z gymnázia.
Bol to problém. Doma ma podporovali, ale v škole ma nikto nechápal. Veď dostať sa na medicínu mali problém študenti z gymnázia. Ja som si však postavila hlavu a od druhého ročníka som chodila na doučovanie fyziky a chémie a pripravovala som sa na prijímačky. Vychádzala som z toho, že keď ich urobím dobre, nemôžu ma nevziať. Vzali ma, hoci až na odvolanie. Myslím, že som bola jedna z prvých lastovičiek, ktorá si takto trúfla na medicínu zo zdravotníckej školy.
Má to logiku. Sestrička už má prax, je rozhodnutá, že sa tej práci chce venovať. A má o nej jasnú predstavu.
Tiež si to myslím. Gymnazista častokrát nevie, čo chce robiť. Lenže ja som to vedela už v prvom ročníku na strednej. Vedela som, že to povolanie nikdy nebude zaplatené, to nebola práca, ktorá nosila peniaze. Na Slovensku sme v tom čase ešte súkromné kliniky nemali. Išla som do toho čisto s tým, že budem pomáhať ľuďom.
Foto: SHUTTERSTOCK
Na medicíne však prišla dilema. Čo ďalej, aký odbor? Vedeli ste to hneď?
Môj sen bol stať sa plastickou chirurgičkou. Operovať, rezať, zašívať, kreovať. Predstavovala som si, že by som robila nejaké viečka, nosy, liftingy a neviem čo všetko, čo ženy potrebujú. Ale na stáži na operačnej sále som zistila, že keď dlho stojím počas operácie v nevetranej sále pod silným svetlom, býva mi nevoľno, keďže mám problém s tlakom. Fyzicky som tiež nevládala držať počas operácie háky. Chvíľu som bola na úrazovej chirurgii, kde som si znovu uvedomila, že päť hodín na operačke byť nevládzem. Rozhodla som sa pre kožné, čo ma však, paradoxne, na medicíne vôbec nebavilo. Navyše tie kožné diagnózy boli častokrát nepríjemné a neestetické. Už len keď som si prezerala tie obrázky, vravela som si: Nie. V tom čase som už na nemeckých televíznych staniciach mohla sledovať prvé operácie, videla som prvé lasery. Zatúžila som s nimi pracovať, starať sa o pokožku a robiť niečo pre ľudí. Preto som sa rozhodla práve pre dermatológiu.
Čo sa týka plastickej chirurgie, dosť náročné by to bolo skĺbiť aj s povolaním matky, po ktorom ste, samozrejme, túžili.
Ak chcem byť dobrá mama, nemôžem byť celé dni na operačke. Ak ale chcem byť dobrá chirurgička, musím byť na operačke a dokázať mužom, že som plnohodnotná. Ale mne sa nechcelo s nimi súťažiť.
Naozaj vám to dávali pocítiť? Že tam nepatríte?
Muži vám dajú pocítiť, aby ste radšej ako žena sedeli doma, varili a upratovali. Alebo sa venovali inej práci. Na skúške z anatómie mi profesor naznačil, že ženy na medicínu nepatria. Lekármi majú byť muži. Už je našťastie iná doba, no stále to majú ženy na chirurgii a v chirurgických oboroch veľmi ťažké. Musia sa niekedy až príliš snažiť a muži im to neuľahčujú. Som rada, že som si nakoniec zvolila tú dermatovenerológiu.
A to už je parketa žien.
Mali sme tam aj mužov. Dobrý dermatológ potrebuje výbornú znalosť z internej medicíny, pretože koža je orgán, ktorá ukazuje, čo sa v tele odohráva. Navyše, ako každý lekár, musíte byť dobrým psychológom, občas psychiatrom. Veľa pacientov s chronickými kožnými ochoreniami trápia aj psychické choroby.
No predsa len: Neporozumie lepšie žena žene? Keď už sme pri tej estetickej medicíne…
Tiež si to myslím. Práca dermatológa je s estetickou medicínou úzko prepojená. Keď má žena po 50-tke problém s padajúcimi viečkami alebo sa jej tvoria vrásky a padajú kontúry tváre, skôr to pochopí žena, ako muž, ktorý si myslí, že je aj tak pekná, hlavne, že je zdravá. Žena, ktorá to sama prežíva, ju preto pochopí skôr.
Foto: SHUTTERSTOCK
Ten vysnívaný prvý laser ste si zabezpečili kedy?
Kolegyňa ma zoznámila s mužom, ktorý priniesol na Slovensko prvý IPL prístroj. Neskôr sme spolu pôsobili v prenajatých priestoroch bývalej škôlky a po práci sme tam chodili pracovať. To bola naša prvá skúsenosť s IPL technológiou.
A práve o IPL technológii sa vraví ako o neúčinnej.
Dnes sú už IPL-ka na úrovni laserov. Sú multifunkčné a dokážu vyriešiť veľa nedostatkov. Sú IPL-ka aj nízkej kvality, s tými pracujú kozmetičky, ale sú aj kvalitné, napríklad IPL tretej a štvrtej triedy vhodné pre lekárov. Niekedy s nimi zmôžeme viac ako s laserom.
Je nadmerné ochlpenie to, čo trápi vašich pacientov najviac?
Áno, ženy najviac trápia chĺpky, pretože trend je mať hebkú pokožku bez chĺpkov, okrem iného je to aj komfortné. Samozrejme, nič netreba preháňať, ale ak sa chĺpky zapaľujú alebo sú hrubé, prekáža nám to. Nasleduje všetko, čo žena ťažko prežíva. Jazvy po akné, roztiahnuté póry, cievky, vrásky, pigmentové škvrny. Sú ženy, ktoré už v 25-ke majú vrásky. Majú čakať, kým budú hlbšie? Chodia k nám aj muži. Tiež majú cievky na tvári alebo ochlpenie, ktoré sa im na krku zapaľuje, ak sa (ne)holia. Nechcú mať zarastené podpazušie, prekáža im to, niektorí toho potrebujú odchlpiť viac – hrudník, chrbát… Nechcú ani „harmoniku na čele“. Všetci chceme starnúť pomaly.
Príde podľa vás staroba niekedy do módy?
Myslím si, že nie. Ale som za to, aby sme boli tolerantnejší. Mne osobne sa páči, ak sa ľudia o seba starajú, aj keď to nie je dokonalé.
Aké možnosti mali naše staré matky, keď tu estetická dermatológia nebola?
Plastickú chirurgiu. Buď na ňu išli, alebo nešli, nič iné nebolo. Neboli kvalitné krémy ani žiadne peelingy. Mali len Marynu, Indulonu a Niveu. Dnes už žena nemusí ísť na plastiku, lebo máme množstvo neinvazívnych metód, ktoré v pokožke neustále stimulujú kolagénové a elastické vlákna a udržiavajú ju neustále mladistvú.
Foto: SHUTTERSTOCK
Vraví sa, že na Slovensku sme v mnohom pozadu, možno aj v dermatológii. Je niečo, dajme tomu v Amerike, čo sem ešte nedorazilo?
Nie. Máme všetko. Priamo na medzinárodných estetických kongresoch máme možnosť objednať si najmodernejší prístroj, o pár dní nám ho privezú na Slovensko. Jediný rozdiel je možno v tom, že v Amerike ho majú dermatológovia o čosi skôr.
Keď k vám príde nová klientka. „Trpíte“ chorobou z povolania, automaticky zhodnotíte, čím všetkým si prešla?
Keď robím anamnézu, spýtam sa, čo všetko absolvovala. Viem, kedy mi nehovorí pravdu. Niekedy mi zatají lifting a ja ho vidím.
Sú ženy, ktoré toho majú veľa a chcú ešte viac. Hovoríme o tzv. posadnutosti. Zažili ste to v praxi?
Áno, sú ženy, ktoré sú posadnuté estetickými zákrokmi. Skončí sa jedna terapia, už si pýtajú ďalšie dve. Zopár pacientov som už odporučila psychológovi. Mala som klientku, začínajúcu anorektičku – chcela výplň do lícnych kostí, aby vyzerala, že má o pár kíl viac. Mala veľmi zlé laboratórne výsledky, no našťastie sa dostala do rúk skúseného psychiatra a všetko dobre dopadlo. Ak odo mňa chce klientka zákrok, s ktorým nie som stotožnená, nespravím jej ho, pretože chcem, aby vyzerala prirodzene.
K dermatológovi sa ešte prednedávnom neodporúčalo zájsť v letných mesiacoch, napríklad po epilácii hrozili pigmentové škvrny. Vy však vravíte, že už aj to je minulosť?
Už máme novú generáciu prístrojov, s ktorými možno pracovať celoročne. Okrem chemických peelingov robíme všetko celoročne. S lasermi pracujeme aj v lete počas extrémnych horúčav. Záleží to samozrejme od vybavenia estetickej kliniky. My máme lasery, ktoré sa používajú v Dubaji a v iných tropických krajinách, kde je teplo takmer stále.
Foto: archív A. Tomekovej
Prezradíme na záver váš vek?
Štyridsať päť (úsmev). Nemám s tým problém, za svoj vek sa nehanbím. Len sa ma naň doteraz nikto nespýtal.
MUDr. Adriana Tomeková
Pochádza z Trnavy, kde vyštudovala strednú zdravotnícku školu. Neskôr pokračovala v štúdiu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Je matkou jedného syna a majiteľkou bratislavskej kliniky krásy Tomar.