„Tradičné štyri fázy prežívania onkologického ochorenia podľa Elisabeth Kublerovej Rossovej sa u mňa nekonali. Dvadsať rokov som na tú tému písala články, počúvala príbehy pacientov, prednášky lekárov, chodila na kongresy, sledovala neúprosné štatistiky, občas som aj vymýšľala bombastické titulky. Tak prečo nie práve ja?!“
Takto hovorí v knihe rozhovorov Nádej bez záruky dnes 64-ročná Eva, ktorá pracovala ako novinárka v oblasti medicíny. Museli jej odstrániť celý žalúdok a vymodelovať nový z tenkého čreva.
Foto: Bianka Stuppacherová
V knihe sa nachádza 13 rozhovorov s ľuďmi, čo žijú svoj život po rakovine. Autorkou je tiež novinárka Viera Lipčáková Lacová, ktorá prekonala rakovinu prsníka. Sama na začiatku opisuje svoj príbeh. Medzi jednotlivými rozhovormi sa nachádzajú tematické kapitoly psychiatričky MUDr. Jaroslavy Salmanovej, Slovenky z východného Slovenska, ktorá od roku 1999 pracuje v Los Angeles v USA v onkologickej nemocnici City of Hope. Pravidelne prednáša na témy z oblasti psychoonkológie.
Eva v rozhovore hovorí aj o tom, ako vnímala a vníma rôzne zaručené terapie a že mnohí blízki ľudia ju v tom čase odhovárali od chemoterapie. V mailovej schránke jej pristálo množstvo zaručených rád, stovky správ plných overených receptov, byliniek, výživových doplnkov a jednoduchých návodov, ako poraziť rakovinu. Hoci uznáva a ctí tradičnú čínsku medicínu, ajurvédu aj fytoterapiu, každý celostný a psychosomatický prístup k liečbe a uzdravovaniu, zvíťazil jej dlhoročný skeptický novinársky pohľad na zázračné riešenia. „Bála som sa risknúť, či meditáciou, pitím čerstvých štiav alebo hľadaním odpovedí, čo mi telo chorobou chcelo povedať, ho stihnem uzdraviť. Odšťavovala som tak či tak.“
Foto: SHUTTERSTOCK
Po operácii absolvovala liečbu chemoterapiou, rádioterapiou, aj všetko, čo k tomu patrí. „Priznávam, že dobre mi veru nebolo,“ pokračuje Eva v rozhovore s autorkou knihy. "Nohy ako handry, ledva ma udržali, od členkov po kolená boli akoby zabetónované a chôdza bola veľmi neistá. Neuropatiu pozná takmer každý onkologický pacient. K tomu kovová pachuť v ústach, celé mesiace som necítila žiadne chute, žiaden pôžitok z jedla. Vlasy išli preč. A k tomu neutíchajúca slabosť a únava. Pridružila sa pľúcna embólia a ťažká podvýživa. Paradoxne jej bolo najhoršie asi po roku a pol od liečby.
Neuropatické nohy ju zradili. Potkla sa na úplne rovnom povrchu a na celé mesiace sa stala ležiacou pacientkou. Schudla ešte viac, vážila sotva 36 kg. Osteoporóza z podvýživy spôsobila, že sa jej zlomilo päť stavcov. „To bola taká bolesť, že som plakala a kričala pri akomkoľvek pohybe. Z mojich 175 cm mi pri denzitometrickom vyšetrení namerali 165 cm, zo šesťdesiatšesť pôvodných kilogramov som spadla na tridsaťšesť.“
Evin organizmus nevstrebával dôležité živiny, v krvi mala patologické hodnoty bielkovín a albumínu, čo je hlavná bielkovina krvnej plazmy. Nutridrinky, ktoré jej predpisoval gastroenterológ, už nemohla ani vidieť. Potrebovala parenterálnu, čiže umelú výživu, ktorá sa podáva do žily. Tak jej zaviedli špeciálny tunelizovaný katéter a tadiaľ jej prúdi umelá výživa aj doma. Ide o litrové vaky s bielou tekutinou, ktoré tečú do žily dvanásť až osemnásť hodín denne. Umelú výživu má na doživotie. Jesť môže, ale sú to miniporcie, ktoré sa vmestia do jej náhradného žalúdka. Živiny sa však nevstrebávajú.
Foto: Robert Hüttner
„Vlastne už desať rokov som sa nenajedla dosýta – hoci občas mám obrovskú chuť,“ hovorí Eva v knihe Nádej bez záruky. Už desiaty rok chodí pravidelne na paliatívne oddelenie v Národnom onkologickom ústave na Klenovej ulici, kde majú veľké skúsenosti s parenterálnou výživou. Svoj „katéter“, malú časovanú bombičku v tele, ktorá neustále hrozí rizikom sepsy, embólie či mŕtvice, síce nemá rada, preň sa nesmie kúpať ani plávať. Čo by dala za jeden kúpeľ vo voňavej pene!
„Človek si zvykne na všeličo, odsmúti si to, čo mal rád, a teší sa z iných vecí,“ dodáva. Eva je prvá onkopacientka v SR, ktorá si nosí výživu v batohu. Funguje to tak, že do batoha sa vloží špeciálna pumpa a vak s umelou výživou, zapojí sa to a nasadí na chrbát. Takže pacient nemusí byť pripojený na infúzny stojan. „Dôležité je, že si teraz stravu môžem nosiť v batohu a nemusím byť celé hodiny uviazaná doma k stojanu. O tejto možnosti som sa dozvedela v podpornej skupine na sociálnej sieti a bola to vyše dvojročná tortúra, kým sa mi túto svetovú vychytávku podarilo vybaviť. Bola by z toho celkom zaujímavá reportáž.“
Vo vyše 280-stranovej knihe Viery Lipčákovej Lacovej sú aj rozhovory s moderátorkou Anetou Pariškovou či so speváčkou Stefi, Štefániou Šalatovou, ktorá dokonca absolvovala transplantáciu krvotvorných kmeňových buniek. O svojej diagnóze rakoviny otvorene rozprávajú aj známa propagátorka folklóru, speváčka Eleonóra Vančíková Kapasná alebo Oľga Feldeková. Iní súhlasili s rozhovormi, ale figurujú iba pod krstným menom. Trinásti sa podelili o skúsenosti zo svojej strastiplnej cesty. Odhaľujú krehkosť bytia, ktoré si treba každý deň vybojovať.
To, čo sa javí ako koniec, je často nový začiatok.