Roberta, ktorá si prežila okamihy plné hrôzy, keď jej v hrdle uviazol veľký kúsok, je iba také pokrmy, ktoré sa nemusia veľmi hrýzť, napríklad mleté mäso. Malý Lorenzo chce zas iba jedlo žltej farby, ako sú cestoviny, zemiaky či syr. Anna sa obáva, že by niektoré potraviny nedokázala stráviť, a tak konzumuje len tekutú stravu. Vo všetkých týchto prípadoch ide o prejavy reštriktívnej poruchy príjmu potravy.
„Ide o úplne novú chorobu, ktorá je ešte málo preskúmaná. Ten, kto ňou trpí, konzumuje veľmi obmedzenú škálu potravín,“ vysvetľuje Stefano Erzegovesi, šéf Centra pre liečbu porúch príjmu potravy pri nemocnici San Raffaele v Miláne.
„Choroba sa môže prejaviť v ktoromkoľvek veku, najčastejšia je však u detí a dospievajúcich. Týka sa 60 percent mužov a 40 percent žien,“ hovorí.
Tieto osoby jedia len málo druhov jedál a odmietajú ochutnať nové pokrmy. Tvárou v tvár novému jedlu reagujú s odporom a niekedy aj nutkaním na zvracanie. Pri stole sú roztržití, jedia veľmi pomaly, niektoré potraviny zjedia jedine vtedy, ak sú „skryté“ vnútri pokrmu, a pijú iba vybrané nápoje. Sú to rozmary? O reštriktívnu poruchu príjmu potravy ide vtedy, ak takéto správanie vedie k úbytku na váhe, k problémom v raste a ak vyžaduje potravinové doplnky.
Rizikovými faktormi tejto poruchy sú autizmus, poruchy pozornosti a hyperaktivita, tiesnivé rodinné prostredie či matky, ktoré v detstve samy nejakou formou poruchy príjmu potravy trpeli. V takomto prípade je potrebné, aby dieťa sledoval tím zložený z pediatra, detského neuropsychiatra a psychológa. Do liečby sa musí zapojiť rodina. Lepšie je vyhýbať sa zastrašovaniu dieťaťa na spôsob: „Keď to všetko nezješ, príde čierny muž a unesie ťa. "Keď nezješ zeleninu, nebudem ti čítať rozprávku.“ Lepšie je dieťa povzbudzovať: „Skús túto malú guľôčku a povedz mi, čo si o nej myslíš“.
Rastie počet pätnásť- a šestnásťročných, ktorí odmietajú jedlo zo strachu, že ho nestrávia alebo budú zvracať, a to len na základe vône, konzistencie či chuti. Na rozdiel od anorexie toto odmietanie potravy neplynie z obavy o váhu alebo vzhľad, hoci dôsledky sú podobné. Väčšinou to sú obavy matiek, ktoré privedú adolescenta do ordinácie lekára.
„Je potrebné zveriť sa tímu špecializujúcemu sa na poruchy v príjme potravy u mládeže, ktorý nasadí liečbu zameranú na postupné zvyšovanie váhy a na zvládanie úzkosti a negatívnych emócií. Takáto liečba trvá tri až štyri roky,“ uvádza Erzegovesi. Problém je potrebné riešiť, pretože keby sa porucha neliečila, môže sa stať chronickou a v budúcnosti viesť k úzkostiam a depresiám.
Niekedy porucha pretrváva aj do dospelosti. „Dospelí, ktorí touto poruchou trpia, väčšinou nemajú také nedostatky vo výžive, aby to vážne poškodilo ich zdravie,“ vysvetľuje Erzegovesi. Trpí tým však ich sociálny život, a to do tej miery, že odrieknu večere, nechodia na oslavy a odmietajú prípitky. Niekedy ten, kto touto chorobou trpí, prejavuje nedostatok záujmu o jedlo. „Chcel by som si vziať denne namiesto jedla tabletku, aby som na jedlo už nemusel myslieť,“ hovoria. V takom prípade by mal tiež zasiahnuť tím zložený z psychiatra, zo psychológa a z nutričného poradcu. Zatiaľ nie je možné hovoriť o účinnosti terapie z dlhodobého hľadiska: ide o poruchu, ktorá bola len nedávno definovaná, a chýbajú vedecké štúdie.