Autori v tejto knihe píšu o škodlivinách, ktoré na nás číhajú v bežných potravinách, kozmetike, liečivách a o ďalších nebezpečných látkach okolo nás. Fluoridy, hliník, aspartam, ortuť, éčka… S jedným zo spoluautorov, profesorom toxikológie RNDr. Jiřím Patočkom, DrSc., sme sa zhovárali práve o nich.
Čo vás s profesorkou Annou Struneckou viedlo k tomu, že ste sa ako dvaja erudovaní odborníci z oblasti biomedicíny a toxikológie rozhodli napísať ojedinelú príručku na tému škodlivých látok okolo nás a v nás, ktorá je určená laickej verejnosti?
Obaja si myslíme, že veda by nemala zostávať v laboratóriách a na vedeckých fórach a jej výsledky by sa mali prístupnou formou dostávať medzi ľudí. Už v minulosti sme publikovali rad populárnych článkov na túto tému a časom sa ich zozbieralo dostatok aj na knihu. Zhodou okolností sa práve v tom období na nás obrátilo aj jedno vydavateľstvo s takouto požiadavkou a viac-menej nás k tomu „prinútilo“.
Názov Doba jedová vzbudzuje rôzne až odstrašujúce asociácie. Naozaj žijeme v takej dobe?
Tento názov vzbudzuje aj asociácie s dobou ľadovou a je symbolický v tom zmysle, že v súčasnej dobe je takmer všetka matéria vôkol nás chemického pôvodu. V bronzovej dobe dominovala zliatina cínu a medi, dnes je chémia naozaj všade. A ako hovoril už stredoveký alchymista a lekár Paracelsus – každá chemická látka je jedom. Záleží len na dávke. Dávka rozhoduje o tom, či bude chemická substancia jedovatá, alebo ju budeme využívať ako liek. Jedy využíva medicína ako liečivá dosiaľ a, naopak, liečivá sa používajú aj ako jedy. Veď najčastejšou príčinou otráv v domácnosti je práve predávkovanie sa liekmi. Táto publikácia vznikla s cieľom ukázať ľuďom, že nie všetko, čo nám ponúka a odporúča výrobca a ubezpečuje nás o tom, že je to zdravé, je pravdou.
V Čechách táto publikácia vzbudila pomerne veľký ohlas. Ale aj kontroverzné reakcie, predpokladám, že najmä zo strany zástancov očkovania…
To máte pravdu. Ale pozitívnych ohlasov bolo viac ako tých negatívnych. Dostávali sme desiatky e-mailov a museli sme odpovedať na ďalšie a ďalšie otázky, aby sme ešte dodatočne objasnili niektoré veci. To bol napokon aj dôvod, prečo sme napísali druhý diel. Oba sa stali najpredávanejšími v kategórii náučno-populárnych kníh pre dospelých, čo bolo najväčším ocenením našej práce. Pripravuje sa aj Doba jedová 3, ale na tej sa už nepodieľame. Nechceli sme tú tému už takpovediac riediť a všetko podstatné sme už povedali.
Ktorá z tém vzbudila najväčšiu pozornosť?
Jednou z najčastejšie diskutovaných otázok boli určite vakcíny. Vďaka očkovaniu sa nepochybne podarilo eradikovať rad celosvetových epidémií. Zároveň predstavuje isté riziko, pretože zásadným spôsobom mení imunitnú odpoveď organizmu dieťaťa. V rámci druhého dielu sme si preto pozvali niekoľko autorov, ktorí sa touto problematikou zaoberajú buď prakticky, alebo z nejakého iného pohľadu. S profesorkou Struneckou sme sa vždy snažili uvádzať názory za aj proti a v nijakej kapitole netvrdíme, že niečo je takto alebo takto. Snažíme sa čitateľa len primať k tomu, aby uvažoval.
Máte v súvislosti s niektorými témami aj osobnú negatívnu skúsenosť, napríklad v rámci vašej rodiny?
To nie. Sú to však najmä známi mojich detí, mladšia generácia, kde sa už v súvislosti s vakcínami objavili isté problematické skúsenosti. Aj keď dokázať priamu súvislosť medzi ochorením a prídavnými látkami vo vakcíne je veľmi ťažké. Zaujímavou novinkou v tejto oblasti je tzv. syndróm Perzského zálivu.
Máte na mysli zdravotné problémy u amerických vojnových veteránov v podobe straty pamäti, závratov, nevoľnosti, únavy, chronických bolestí kĺbov a svalov? V knihe ste spomínali, že ich deti majú dvoj- až trojnásobne zvýšené riziko vývojových defektov.
Posledné informácie hovoria o tom, že tieto problémy mohla spôsobiť prídavná látka vo vakcíne proti antraxu. Išlo o novú vakcínu, ktorou boli zaočkovaní výlučne americkí vojaci a v tom období sa už vedelo, že soli hliníka nie sú tou najlepšou voľbou. A tak použili ako adjuvans skvalén. Je to zaujímavá chemická substancia prírodného pôvodu, ktorá sa vyrába z pečene žraloka. V tom čase sa považovala za bezpečnú. Aj po rokoch od skončenia vojny v Perzskom zálive však v tele vojakov kolujú protilátky proti skvalénu, čo nemal byť hlavný účinok vakcíny. Je to len nepriamy dôkaz, ale syndróm Perzského zálivu sa dáva do súvislosti aj s touto vakcínou.
V knihe však spomínate aj umelé sladidlo a bojovú chemickú látku aspartam, ktorá je 200-krát sladšia ako cukor. Vojaci z USA pravidelne konzumovali v priebehu vojny v zálive aspartam v nápojoch, pretože do Saudskej Arábie sa posielali americké nápoje zadarmo a ich palety boli dlhé týždne vystavené púštnemu slnku. Príslušníci iných armád, ktorí ich po celý deň nepopíjali, zdravotné problémy tohto druhu nemajú…
To, že aspartam je bojová otravná látka, je tak trochu zveličenie. Hoci je pravda, že táto látka bola v pozornosti amerických výskumníkov a nachádzala sa na zozname látok, ktoré sa v súvislosti s vývojom chemických zbraní testovali. Naozaj má pri vysokých dávkach neurotoxický účinok. Lenže už v nepatrných koncentráciách je odporne sladká, takže ju napokon nikto v tomto zmysle ani nepoužil, pretože primiešať jej do nápoja priveľa by sa nedalo.
Otázkou ostáva to, či nám aj v malých koncentráciách môže alebo nemôže škodiť?
Máloktorá substancia bola tak dokonale preskúmaná ako toto umelé sladidlo. Štúdií v súvislosti s ňou sú stovky. V poslednej dobe prevládajú tie pozitívne, ale stále vznikajú aj také, ktoré dokazujú negatívny účinok aspartamu na človeka. Veda, v ktorej sa s profesorkou Struneckou pohybujeme, nepripúšťa jednoznačné odpovede. Ak by som to však mal zhrnúť – čo sa týka aspartamu, radšej by som dal prednosť nápoju s cukrom ako jeho light verzii, ktorá obsahuje sladidlá. Ak si totiž nie sme istí, či nám niektorá vec škodí, alebo neškodí, uplatnime princíp predbežnej opatrnosti. Ak chcem prespať v jaskyni a neviem, či je tam medveď, tak tam asi nevleziem. To by som očakával aj od rozumných ľudí. A predovšetkým vo vzťahu k deťom.
Vzhľadom na nedávnu metanolovú kauzu v Čechách ma zaujalo spojenie aspartamu a metanolu. Po zahriatí aspartamu vzniká metanol?
Upozornením na to, že rozkladom aspartamu vzniká metanol, sme sa snažili len poukázať na fakt, že vzniká niečo, o čom vieme, že je evidentný jed. Hoci to vzniknuté množstvo je nepatrné. Z pohľadu už spomínaného Paracelsa, jedovatosť je vždy závislá od dávky. To množstvo, ktoré sa zo sladidla uvoľní, je minimálne. Je to však jed, ktorý nemá zmysel prijímať zbytočne. Metabolizuje sa prostredníctvom pečeňových enzýmov, najprv vzniká formaldehyd, preukázaný ľudský karcinogén, a následne kyselina mravčia, čo takisto nie je telu prospešná látka.
Takisto sa údajne dokázalo, že umelé sladidlá, ktoré používajú najmä ľudia v snahe schudnúť, vlastne podporujú chuť do jedla?
Je to tak. Vždy, keď sa objaví nejaká nová látka, prípadne jej nová vlastnosť, zavládne nadšenie a až prax časom ukáže, že nie vždy je všetko celkom tak, ako to spočiatku vyzerá. Aj množstvo liekov nastúpilo na hviezdnu dráhu a o rok či dva ich firmy potichu stiahli z trhu pre výskyt nežiaducich účinkov, na ktoré sa neprišlo ani počas klinických štúdií. Možno je to dané aj nedisciplinovanosťou pacientov. Klinické skúšky sa totiž robia pod prísnym dozorom a s presným dávkovaním v určitú dobu, kým doma to nikto nedodržiava. Navyše ľudia neužívajú len jeden jediný liek, berú množstvo ďalších a zabúdajú na ich možné vzájomné interakcie. Liekov, ktoré predpisuje lekár, je pomerne málo, väčšinou si ich kupujeme sami v lekárňach. A ak sa aj lekár pacienta opýta, čo všetko užíva, pacient často nepovažuje za významné o všetkom ho informovať.
Obávam sa, že často ani lekári nevedia, čo môžu spôsobiť kombinácie jednotlivých liekov…
Vzhľadom na obrovské množstvo účinných látok na trhu dnes niet ani divu. Vhodné by bolo mať databázu takýchto interakcií ľahko dostupnú v počítači, kde by odborník zadal dve-tri liečivá a počítačový program by ho okamžite upozornil na potenciálne problémy. Ale podľa mojich informácií niečo podobné určené pre klinickú prax nejestvuje.
Zaujalo ma aj vaše upozornenie na farebné dekorácie predovšetkým z vnútornej strany hrnčekov a misiek určených deťom. V snahe motivovať ich, aby všetko zjedli, pretože na dne taniera potom uvidia obrázok, môžu z nekvalitných nádob v malých dávkach prijímať olovo?
To je pravda, hoci aj proti tomuto tvrdeniu jestvuje množstvo námietok. Ide o také malé dávky, že to nemôže nikomu ublížiť. Problém je v tom, že zdrojom olova nie je len spomínaný hrnček, z ktorého dieťa pije, olovo bežne obsahuje aj prach na ulici, takže ho aj vdychujeme. Do organizmu sa teda dostáva z mnohých zdrojov. Patrí medzi kumulatívne ťažké kovy, ktoré sa v tele zhromažďujú a opúšťajú ho len veľmi nerady. Takže v našich tkanivách sa jeho koncentrácia stále zvyšuje. Je to cytotoxický jed a ani to malé množstvo, ktoré sa uvoľní z nádoby, nie je v priebehu rokov bezvýznamné.
V súvislosti s novými syndrómami, ktoré sa v poslednom období objavujú, čo si myslíte o syndróme chorých budov?
Syndróm nezdravého domu spočíva v tom, že prostredie, v ktorom žijeme a trávime väčšinu času – či už je to domov, alebo naše pracovisko – nie vždy poskytuje kvalitné životné prostredie, aké by sme si predstavovali. Je plné prachových častíc, ktoré absorbujú ťažké kovy, prchavé organické látky, ktoré sa do vzduchu dostávajú z nábytku, kozmetiky, z prípravkov určených ako osviežovače do WC a podobne. Všetko sú to látky, ktoré neboli a ani nemohli byť podrobené dlhodobému toxikologickému výskumu, takže nevieme, čo urobí s človekom dlhodobý pobyt v takomto zamorenom prostredí. Mnohé naše domácnosti majú v skutočnosti omnoho horšie ovzdušie, aké je vonku na ulici. Sme presvedčení, že keď vyjdeme von, vystavujeme sa nebezpečenstvu vdychovania exhalátov, pritom doma máme často omnoho nebezpečnejšie výpary ako na dopravnej križovatke.
Aké látky nás doma ohrozujú?
Je to najmä formaldehyd, ako som už spomenul, preukázaný ľudský karcinogén. Ide o prchavý plyn, ktorý sa uvoľňuje väčšinou z nábytku urobeného z drevotriesky. Do nej sa totiž pridáva močovinovo-formaldehydová živica. Formaldehyd dráždi sliznice, pália nás z neho oči, najmä alergici s ním majú problém, nemôžu v takomto prostredí dýchať. Keď nábytok starne, formaldehyd sa z neho uvoľňuje stále menej a menej, ale to neznamená, že v miestnosti nie je.
Vo vašej knihe ma prekvapila kapitola o fluoridoch. Fluorid vnímame pozitívne ako látku, ktorá v zubných pastách a roztokoch vytvrdzuje našu zubnú sklovinu a chráni nás pred zubným kazom. Ako nám škodí?
Bolo obdobie, keď bolo fluóru naozaj málo. Tento prvok má evidentne význam pre tvorbu zubnej skloviny. Aspoň tak to dokazuje výskum, ktorý robil istý americký dentista. Zistil, že medzi množstvom prijímaného fluóru a kazivosťou zubov jestvuje určitá závislosť. Zlé jazyky tvrdia aj to, že si to objednala americká vláda, pretože v tej dobe chystala výrobu obohateného uránu a ten sa bez fluóru nezaobíde. Bolo evidentné, že fluóru v ovzduší bude pribúdať, a po takomto výskume sa mohlo povedať – veď je to zdravé. Dnes množstvo fluóru nie je nedostatočné, naopak, máme ho prebytok. Odhaduje sa, že potrebujeme 1 mg, čiže tisícinu gramu denne, ale už vypitie čaju z vrecúška trojnásobne prekračuje túto dávku. Hľadieť na fluór ako na látku prospešnú telu je preto zastarané. Použitie fluoridu len do zubných pást a ústnych vôd, kde je v priamom kontakte so zubami, zabuduje sa do dentínu a spevní zubnú sklovinu, je podľa mňa v poriadku. Problémom je, čo s fluoridmi, ktoré prijímame zo vzduchu a v potrave, napríklad v zelenine a niektorých ďalších produktoch. Dnes sa z Afriky dovážajú fosfáty a vyrábajú sa lacné fosfátové hnojivá, ktoré obsahujú veľké množstvo fluoridov. Takže, ak je to možné, nezvyšoval by som umelo príjem fluoridov užívaním fluoridových tabliet a prehĺtaním zubnej pasty s obsahom fluoridov deťmi do troch rokov.
Vo svojej vedeckej práci sa zaoberáte aj problematikou Alzheimerovej choroby. Aké sú z toxikologického hľadiska najaktuálnejšie podozrenia pre vznik tejto formy demencie, ktorej výskyt sa stále zvyšuje?
Tých podozrievaných látok je množstvo a stále ich pribúda. Úprimne, stále nevieme, čo je príčinou Alzheimerovej choroby, preto ju nevieme liečiť, len tlmiť niektoré príznaky ako deficit kognitívnych funkcií – najmä krátkodobej pamäti. Prvým rizikovým faktorom je starnutie, druhým genetika. Sú známe niektoré zmeny na chromozómoch, najmä na 21. chromozóme, ktoré zvyšujú výskyt tohto ochorenia. Tretím je nezdravé životné prostredie, pod ktorým si môžeme predstaviť čokoľvek, čo prijímame do svojho tela: ortuť, kadmium, olovo, fluoridy, a najmä hliník. Vieme, že v minulosti bol v podozrení hliníkový riad a príbory, ktoré sa kedysi používali, neskôr najrôznejšie tablety s obsahom hliníkových solí, ktoré mali za úlohu znížiť negatívny účinok kyseliny acetylsalicylovej na žalúdočnú sliznicu. Acylpyrín je totiž známy zdroj hliníka. Soli hliníka sa síce v tráviacom trakte pomerne zle vstrebávajú, neplatí to však pre ľudí, ktorí majú narušené obličkové funkcie. Tých je dosť a ani o tom často nevedia. Najhoršia je však aplikácia hliníka do krvného riečiska. Vtedy sa naplno prejavuje jeho neurotoxický účinok a to je aj prípad vakcín, o ktorých sme už hovorili.
V súvislosti s príjmom toxínov sa veľa hovorí a píše o problematike detoxikácie. Ako sa detoxikuje toxikológ?
Ja som sa ešte do tohto štádia nedostal. (Smiech.) Viem, že rôznych odporúčaných kúr je v tomto ohľade veľké množstvo, ale úprimne, nevyznám sa v nich. Pravdepodobne najúčinnejším spôsobom ochrany je prirodzený spôsob stravovania.
Prof. RNDr. Jiří Patočka, DrSc., (nar. 1939) je profesorom toxikológie na Zdravotno-sociálnej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach. Pracuje v odbore molekulárnej biochémie, enzymológie a toxikológie extrémne jedovatých synteticky pripravených i prírodných látok a psychofarmák. Vo svojej vedeckej práci sa zameriava na mechanizmy toxických účinkov rôznych biologicky aktívnych látok a liekov, najmä v liečbe Alzheimerovej choroby. Zaoberá sa aj pôsobením rôznych peptidov (organických chemických zlúčenín) v procesoch učenia a pamäti. Prevádzkuje vlastný server www.toxicology.cz.