Telo s chorými obličkami rýchlo starne

Dve veľké filtračné "fazule" umiestnené za brušnou dutinou v oblasti drieku, pričom každá váži do dvesto gramov. Približne každých desať minút nimi prejde všetka krv v organizme, odstránia splodiny metabolizmu, regulujú množstvo tekutín a solí, pomáhajú pri produkcii červených krviniek, aktivujú vitamín D... Málokto vie, že pacienti s obličkovou nedostatočnosťou sú omnoho viac ohrození infarktom a mozgovou príhodou, než samotným obličkovým zlyhaním. Aj o tom sme sa zhovárali s doc. MUDr. Martinom Demešom, PhD., hlavným odborníkom MZ SR pre nefrológiu.

18.04.2014 06:00
MUDr. Martin Demeš Foto:
MUDr. Martin Demeš, hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre nefrológiu.
debata

Keďže nijaká žena po tridsiatke už nestarne, od akého veku starne oficiálne oblička?
Nuž, po tridsaťpäťke to už ide z kopca. (Úsmev.) O fyziologickom starnutí obličiek hovoríme, ak je zníženie obličkových funkcií primerané potrebám organizmu. Za jednu dekádu života, to znamená desať rokov, sa stráca asi desať percent funkcie obličiek. To je však v poriadku, pretože telo starne tiež, takže nároky na ich prácu nie sú také vysoké ako v mladom veku. Iným typom starnutia obličiek je však starnutie chorobné, ktoré súvisí s chronickým obličkovým ochorením. To súvisí aj s nenápadnými, zákernými diagnózami, ktoré tieto výkonné filtre organizmu významne poškodzujú. Chceme teda upozorňovať na rozdiel medzi prirodzeným starnutím a chorobnou stratou funkcie obličiek.

Neutešuje ľudí tak trochu aj to, že obličky máme dve a človek dokáže bez väčších problémov žiť aj s jednou?
S takýmto postojom sa u pacientov na nefrológii nestretávam. Ani oko predsa človeku nie je ľahostajné, hoci má ešte jedno. Navyše najrozšírenejšie metabolické ochorenia či zápalové glomerulonefritídy symetricky postihujú obe obličky – pravú aj ľavú. Len málo diagnóz zasiahne len jednu z nich, napríklad jednostranný bakteriálny zápal, tumor či nejaká vývojová anomália.

Dve najvýznamnejšie ochorenia, ktoré ničia obličky, sú cukrovka a vysoký krvný tlak. Prečo majú taký negatívny vplyv práve na obličky?
Pretože oblička je klbko drobných cievok, kapilár. A menované ochorenia majú v podobe vysokej hladiny cukru v krvi a tlaku deštruktívny vplyv práve na tieto malé krehké cievy. Cukrovka spôsobuje tzv. diabetickú angiosklerózu, poškodenie drobných ciev vedúce k poruche krvného prietoku, čím výrazne urýchľuje prirodzený úbytok funkcie obličiek. V prípade vysokého krvného tlaku hovoríme o hypertenznej obličkovej chorobe. Obe tieto ochorenia sa považujú za civilizačné, ja by som ich však nazval chorobami z necivilizova­nosti, keďže si ich často navodzujeme sami nezdravým životným štýlom. A tak tvoria okolo 40 % dialyzovaných pacientov cukrovkári s pokročilým poškodením obličiek a vysoké percento už tvoria aj pacienti s vysokým krvným tlakom. Takže u polovice pacientov na dialýze je obličkové zlyhanie následok spomínaných dvoch ochorení.

A vraj je to aj naopak: Ochorenie obličiek výrazne ohrozuje srdce. Kardiovaskulárna úmrtnosť stúpa o vyše 50 % a pravdepodobnosť smrti na cievnu mozgovú príhodu o vyše 70 %. Je to taký zlomyseľný pingpong medzi orgánmi v zmysle ty mne, ja tebe?
Áno, chronická obličková choroba so sebou prináša rôzne ďalšie zdravotné komplikácie. Ak ochorie srdce, poškodí obličky a, naopak, zlyhávajúce obličky negatívne vplývajú na celý srdcovo-cievny aparát. Oblička je totiž orgán, ktorý je zodpovedný za reguláciu tlaku, rovnováhu vnútorného prostredia, tvorbu dôležitých hormónov a tak ďalej. Ak toto dobre nefunguje, odráža sa to aj na poškodení iných orgánov. Pacientovi so zle pracujúcimi obličkami nadmerne starne celý organizmus.

To, že s obličkami niečo nie je v poriadku, spočiatku človek vôbec nepociťuje. Až 20 % novozaradených do dialyzačného programu prichádza doslova rovno z ulice. Ako je možné čo najjednoduchšie zistiť, že „niečo nesedí“?
Prvou líniou pacientov, na ktorých by sme sa v prevencii mali zamerať, sú práve diabetici a hypertonici. Tí by mali byť v pravidelných intervaloch aktívne vyšetrovaní, pretože je to veľmi riziková populácia pre poškodenie obličiek. Potom sú to ľudia s pozitívnou rodinnou anamnézou, ak mal niekto v rodine obličkové ochorenie, ktoré môžu zdediť. Mali by na to myslieť už lekári prvého kontaktu, že istej skupine ľudí je potrebné v rámci preventívnej prehliadky dať vyšetriť renálne parametre. Neznamená to žiadne veľké náklady ani veľkú prácu. Klasická „papieriková metóda“ je navyše lacná a dostupná pre každého. Detekčný prúžok si každý môže kúpiť v lekárni, ocikať a porovnať s farebnou škálou. To, že niečo nie je v poriadku, môže naznačiť pozitívny nález v moči v podobe prítomnosti krviniek či vysokej hladiny bielkovín alebo vysokej hladiny tzv. uremických toxínov v krvi, napr. kreatinínu.

Cukrovka a hypertenzia sa považujú za nevyliečiteľné diagnózy. Ako môže medicína pomôcť obličkám pacientov, ktorí už nimi trpia?
Prvá vec je dobrá kompenzácia diabetu a hypertenzie, aj keď poškodenie obličkových ciev je často nezvratné. Chronické obličkové ochorenie má päť vývojových štádií a našou snahou je zachytiť pacienta v jednom z tých úvodných a čo najdlhšie ho v tomto štádiu udržať. Pacientovi je potrebné „elegantne nastaviť“ tlak i cukor s pomocou liekov, ktoré sú vhodné aj pre obličky, samozrejme, on sám k tomu musí prispieť dôslednou životosprávou. Je potrebné odhaliť všetky možné komplikácie napr. v podobe poruchy vápnikového metabolizmu, acidobázickej rovnováhy či málokrvnosti a takisto ich riešiť. Pacient sa musí vyhýbať tzv. nefrotoxickým liekom, ktoré mu môžu poškodzovať obličky, čo sú niektoré typy antibiotík a mnohé toľko propagované liečivá na zníženie bolesti i zápalu. Menia totiž cirkuláciu, znižujú prietok krvi v obličke. Veľa ľudí má napríklad bolesti chrbtice, čo súvisí taktiež s naším životným štýlom a riešia to užívaním voľnopredajných liekov proti bolesti. Chronická bolesť a poškodené obličky – to je z hľadiska užívania liekov proti bolesti a ich negatívneho vplyvu na obličky veľmi nepríjemná kombinácia.

Pomerne častým nálezom na obličke je cysta, najmä u starších ľudí. Vraj ich má okolo 30 % ľudí po šesťdesiatke. Treba s tým niečo robiť?
Ak ide o jednoduchú cystu, je to degeneratívna zmena, ktorá neovplyvňuje funkciu obličiek. Len nesmie mať veľké rozmery, aby nespôsobovala útlak. Hovorí sa o priemere 5–6 cm, keď sa už odporúča cystu riešiť punkciou – vysať z nej tekutinu a „zalepiť“. Samozrejme, jestvuje diagnóza polycystických obličiek, čo je najrozšírenejšia dedičná diagnóza, a to je niečo úplne iné. Tá časom, bohužiaľ, vedie k zlyhaniu obličiek a potrebe dialýzy, resp. transplantácie.

MUDr. Martin Demeš. Foto: Marián Vlašič
MUDr. Martin Demeš MUDr. Martin Demeš.

Obličky potrebujú dostatok tekutín. Českí odborníci dokonca tvrdia: „Ledviny musí plavat.“ O pitnom režime počúvame z toľkých strán, môžete k tomu ako nefrológ povedať ešte niečo, čo nás prekvapí?
Nielenže obličky potrebujú vodu, telo potrebuje tekutiny v primeranom množstve a podobe. Pitný režim je dôležitý, áno, ale v rámci racionálneho správania sa. Neustále počúvame, že máme vypiť toľko a toľko takej a takej vody. To zaváňa marketingom. Ľudia potom nepočúvajú svoje telo. Organizmus nám predsa dáva signál, že potrebuje piť. Je ním smäd.

Smädný človek pije neskoro! Pocit smädu je už vlastne varovný signál, ktorý organizmus vysiela až v okamihu narušenej rovnováhy nášho vnútorného prostredia, nie? Mnohí odporúčajú piť preventívne…
Smäd slúži na to, aby nám dal signál, že sa máme napiť. Hlad na to, aby nám dal signál, že sa máme najesť. Jedávate preventívne tak, ako sa odporúča preventívne piť? Áno, tekutiny treba prijímať priebežne, koľko telo potrebuje, toľko mu dávajme. Nie tri litre každý deň, ak sa viac potíme, vypime viac, ak celý deň sedíme za počítačom, potrebujeme piť menej. Dnes ideme z extrému do extrému. Sú stavy, ktoré môže spôsobiť aj predávkovanie vodou a čoraz viac sa hovorí o akvaholikoch. Prídete do národného divadla, kde vidíte dámy v krásnych drahých róbach a v ruke majú plastovú fľašu, pretože sa potrebujú počas predstavenia napiť. Alebo idem prednášať študentom a na stoloch vidím samé PEF-fľaše, z ktorých si upíjajú každých desať minút. Nikto nedokázal, že preventívne pitie je zdravšie, ako keď pijem až vo chvíli smädu. Rešpektujme smäd, hlad, únavu, bolesť, obráťme sa do seba a počúvajme viac svoje telo! Jednoduchým indikátorom dostatočného pitného režimu je farba moču.

Ale toto tvrdenie o pociťovaní smädu asi neplatí pre starých ľudí?
To je iná kapitola. Starí ľudia pociťujú smäd menej, a preto je v ich prípade veľmi časté poškodenie obličiek z nedostatočného príjmu tekutín. V ich prípade je vhodné zabezpečiť racionálne, kontrolované pitie. Odvodzuje sa to od výdaja tekutín, človek by mal denne vypiť toľko, koľko vymočí, plus 5–6 deci navrch.

Prečo musia dialyzovaní pacienti, naopak, obmedzovať príjem tekutín? Cmúľajú ľadové kocky, aby nepociťovali taký smäd?
Dialyzovaným pacientom nepracujú obličky. Tí, čo ešte majú zvyškovú diurézu dostatočnú, majú voľný pitný režim. Sú aj takí, čo vymočia za 24 hodín možno tri deci a menej. Ak by vypili toľko tekutín, čo zdravý človek, doslova by svoje telo „utopili“. To, koľko môžu prijať tekutín, sa odvodzuje od toho, koľko denne vymočia. Často po zapití liekov, káve a polievke „spotrebujú“ svoj celodenný povolený príjem tekutín a cmúľanie ľadu či cukríkov im pomáha zahnať pocit smädu, najmä ak je teplo. Medzi dvoma dialýzami by totiž nemali „nabrať“ viac ako dve-tri percentá zo svojej hmotnosti vo forme vody, to je z dlhodobého pohľadu veľmi rizikové.

Keď hovoríme o močení, čo problémy s prostatou u mužov od určitého veku? Prenášajú sa na obličky?
Jedným z preventívnych opatrení, ktoré by mali zabrániť poškodeniu obličiek, je nerušený odtok moču z močového systému. Moč sa teda nesmie hromadiť v močových cestách. Prostata však pri nezhubnom zväčšovaní, benígnej prostatickej hyperplázii, rastie postupne, pomaly a muži si na zhoršenú kvalitu močenia časom zvyknú. Neuvedomia si, že nad prostatou, ktorá akoby „objíma“ močovú rúru, môže stáť moč, v ňom sa rozmnožujú baktérie a tie sa môžu dostať až do obličky. Moč hromadiaci sa v obličkovej panvičke môže deštruovať okolité tkanivo aj svojím tlakom. Ale nielen zväčšujúca sa prostata je rizikovým faktorom pre poškodenie obličiek. Je to čokoľvek, čo blokuje kŕčok močového mechúra – tumory močového mechúra, maternice, krčka maternice. Máme pacientov – ženy i mužov – ktorí prichádzajú s obrovským močovým mechúrom s objemom aj dva litre a ani o tom nevedia.

Môžu byť signálom toho, že s obličkami niečo nie je v poriadku, opuchy? Napríklad „vačky“ pod očami?
Kruhy pod očami môžu byť okrem nevyspatosti príznakom akéhokoľvek ochorenia. „Obličkári“ však mávajú často opuchy viečok, čo je príznakom, že organizmus zadržiava vodu. Pod očami máme riedke podkožné tkanivo, takže aj malý opuch je tam pomerne dobre viditeľný. Takisto môžu opúchať prsty na rukách, okolie členkov. Opuchy sú signálom, aby sa vyšetrenie u lekára zameralo aj na obličkové funkcie. Nie každý opuch znamená ochorenie obličiek. Ale poruchy obličiek opuchy často sprevádzajú.

A čo ak sa v moči objaví malé množstvo krvi voľným okom neviditeľné, tzv. mikrohematúria? Treba sa báť?
Jestvujú laboratórne normy pre počet červených krviniek v moči a všetko, čo je nad normu, má byť diagnostikované. Každý pozitívny močový nález teda treba vyšetriť. Je však pravda, že niekedy môže dochádzať ku skresleniu, pretože napríklad moč u žien tesne pred či po menštruácii môže byť kontaminovaný. Pri výskyte krvi v moči treba odlíšiť aj tzv. urologickú a nefrologickú hematúriu. Krv môže pochádzať aj z iného miesta v močovom trakte, nielen z obličky. Dá sa rozlíšiť pod mikroskopom, či červené krvinky, erytrocyty, prešli obličkami, vtedy sú deformované. Niekedy sa na pôvod výskytu malého množstva krvi v moči nepríde. Občas sa to stáva napríklad u dlhodobých chronických fajčiarov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #obličky #nefrológ #MUDr. Martin Demeš