Dieťa je voskovo biele, leží v hale rodinného domu, okolo je na podlahe voda. Pobehujúca matka trhane a dýchavične vysvetľuje: „Boli sme pri bazéniku v záhrade, zvonil mi mobil, tak som mu povedala, aby nechodil do bazénika a išla som po telefón na verandu. Za chvíľu som sa vrátila, malý ležal v bazéniku, nebolo tam veľa vody. Ani neplakal. Trvalo to naozaj len chvíľu.“
Sme traja, prišli sme rýchlejšie ako rýchlo, lebo za detskými pacientmi sa jazdí najrýchlejšie, najagresívnejšie a s najhlasnejšími sirénami. Začína sa resuscitácia ako z knižky. Sme zohraný tím, slúžime spolu často. Aj keby nie, postupy každého člena sú presne definované, takže ak by sa posádka stretla prvýkrát na adrese s resuscitáciou, nikto by si nič zvláštne nevšimol. Už v škole si záchranári nacvičujú postupy, ktoré im dovolia zapadnúť do kolektívu ktorejkoľvek záchranky nielen na Slovensku, ale aj v Európe, Amerike, Japonsku, Austrálii.
Znie to neskromne, ale je to overené na medzinárodných súťažiach a tento pocit univerzálnosti vzdelania v rámci celej zemegule ma fascinuje. Pacientom to dáva netušenú istotu, že ich opatera je porovnateľná s tými najlepšími zo sveta. Dýchanie, stláčanie hrudníka, kyslík, zaistená žila, lieky opakovane, zaistenie dýchacích ciest, nepretržitá kontrola srdcovej akcie, je to slučka, ktorá sa opakuje v dvojminútových intervaloch bez prestávky, donekonečna. Dúfame, že donekonečna bude len pár minút. Deti majú zdravé srdiečko, jeho činnosť po zastavení sa obnovuje ľahšie ako činnosť zhumpľovaného srdca dospelých. Okrem toho mamička bola preč len chvíľku, aj keď dieťa neoživovala, dojazd sme mali sedem minút, všetko do seba zapadá, je to nádejné.
Po polhodine bez reakcie už nie sme takí optimisti. Ani sme sa nenazdali a zisťujeme, že resuscitácia trvá už hodinu a stále bez efektu. Už pokračujeme len zo zúfalstva, po takom čase a po spočítaní podaných liekov ani mozog, ani srdce nemôžu byť v poriadku. Po 75 minútach sa zhlboka nadýchnem a velím: „Ešte raz podáme adrenalín a končíme. Nemá to už význam.“
Mal som to skôr povedať. Na monitore sa objavuje spontánna činnosť malého srdiečka. Jasáme, ale zároveň si všetci traja uvedomujeme trpkú príchuť Pyrrhovho víťazstva. Srdce obnovilo činnosť, ale mozog nemôže byť bez poškodenia. Po príchode do nemocnice už na prvom EKG na oddelení vidieť poškodenie srdca adrenalínom, ale to by až tak neprekážalo, môže sa zregenerovať. Mozog je však mŕtvy. Odchádzame na stanovište ako zbité psy. Z takéhoto výjazdu sa budeme dlho spamätávať.
Snažím sa z tohto vyrozprávať už osem rokov. Napriek maximálnej snahe príroda zvíťazila nad lekárskym umením aj vedou. Ďakujem záchranárom za spoluprácu, máme dobrý pocit z vykonanej práce, len výsledok je sklamaním. Na druhý deň sa od polície dozvedáme, že začala stíhanie za zanedbanie starostlivosti a v mobile matky posledný hovor trval 22 minút. Do smrti sa neuteší tým, že trojročné dieťa neposlúchlo príkaz nejsť do vody.
Osvetový dodatok
Foto: Dixit
Resuscitácia je taká jednoduchá, že aj 10– až 12-ročné dieťa je rozumovo aj telesne vyspelé na to, aby dokázalo poskytnúť prvú pomoc dospelému. Stačí pár jednoduchých manuálnych hmatov, ktoré sa nedajú naučiť čítaním, pozeraním a počúvaním, ale jedine praktickým nácvikom na modeloch. U malých detí hrozí dusenie cudzím telesom, u mladých dospelých úrazy s bezvedomím, krvácaním a poranením kostí, v strednom veku sa začínajú problémy so srdcom a zastavenia krvného obehu. Každý – od detstva po dospelosť – má motiváciu ovládať prvú pomoc. Budeme ju potrebovať pre seba, svoje deti, manželky, manželov, rodičov a starých rodičov. Preškolenie po troch rokoch pomôže osviežiť zabúdané zručnosti. Keď vás táto výzva oslovila, staňte sa občanom Krajiny záchrancov na www.prvapomoc.sk.
(Z knihy Volali ste záchranku?, kapitola Prečo nie je viac Slovákov, krátené, Dixit)