Keď ju chirurgovia v roku 1999 brali pod nôž, povedali jej, že všetko sa uvidí, až keď ju otvoria. Rozsah operácie a aj jej perspektívy do budúcnosti. „Môj život je ako zo Steelovej románu, mohla by som napísať knihu,“ začína svoje rozprávanie sympatická, zhovorčivá, pestovaná žena, ktorá si ku svojej päťdesiatke dala na rameno vytetovať Kozorožca, svoje znamenie. Jej dcéra bola tínedžerka a po prvom manželstve s tyranom bola šťastne vydatá za chlapa, ktorý jej doslova spadol z neba, adoptoval si jej dcéru a napriek prvotnému bolestivému sklamaniu z prvého nevydareného vzťahu sa mu podarilo presvedčiť ju, že za lásku sa oplatí bojovať.
Pozitívna žena s negatívnym Rh
Desať dní čakala v nemocničnej izbe bratislavského Ružinova na ortieľ. Keď prišli výsledky z histológie, že nádor bol nezhubný, v rozhlase na izbe práve hrali pesničku Voda, čo ma drží nad vodou. Vtedy sa rozhodla. Že osudu to nejako musí splatiť, že je to výzva. Keď o tom rozpráva, ešte aj teraz sa jej rosia oči a preruší svoj monológ, aby preglgla slzy.
Kým neprišla na svoj prvý odber, nevedela o tejto problematike vôbec nič. Nie, nebála sa ani trochu, po tom, čo prežila, ju ihla v žile predsa nemohla vyľakať. Po niekoľkých odberoch krvi ju oslovili, či by nechcela chodiť na separátor. „To znamená, že by jej nezobrali 450 ml krvi, ale len tie zložky jej krvi, ktoré potrebujú – krvinky alebo doštičky. Hoci je pani Ivana veľmi pozitívny človek, má krvnú skupinu A1 s negatívnym Rh faktorom. "V tom čase sa na separátore ležalo 90 minút, z jednej ruky sa robil odber, do druhej bol návrat, nemohli ste sa ani poškriabať. Vtedy to bolo len v plienkach, kde sa leží na separátore 45 – 60 minút a obe kanyly sú zavedené len do jednej ruky.“ Bežný odber krvi trvá 10 minút.
Dievča na telefón
Odber samotných krviniek sa mohol robiť aj častejšie, takže v jedno obdobie chodila na odberové pracovisko aj každé tri týždne. „Bola som ako dievča na telefón,“ smeje sa. „Pociťovala som doslova abstinenčné príznaky, moje telo si púšťanie žilou priam pýtalo. Po odbere som sa vďaka uvoľneným endorfínom, hormónom šťastia, cítila skvele. Okrem toho som nemala chrípky, angíny, horúčky. Naši predkovia neboli hlúpi, keď pacientom púšťali žilou či prikladali pijavice, pretože krv sa potom rýchlejšie obnovuje. Pred každým odberom vám navyše skontrolujú zdravotný stav, dajú urobiť krvný obraz, keď idete na separátor, kontroluje sa aj moč. Odmerajú vám tlak, pozrú sa vám do hrdla a ak je všetko v poriadku, môžete absolvovať odber.“
Chodila na odbery na zavolanie, od prvého „separátneho odberu“ vždy len na separátor. Jej červené krvinky a doštičky putovali na detskú onkológiu. Raz bola darovať časť z najdrahšej tekutiny pre konkrétneho pacienta. Poslali ju s papierom s menom pacienta nahor na oddelenie, aby sa vedelo, že odber je určený len preňho. Nebolo zamknuté, a tak vošla, aby našla niekoho, komu potvrdenie odovzdá. Keď videla tie deti s infúznymi stojanmi a hlavami bez vláskov, doslova ju to psychicky položilo. „Utekala som do nemocničného výťahu. Musela som si to odplakať vonku na lavičke. Tá nemohúcnosť rodičov, čo by najradšej za svoje dieťa aj dýchali a nemôžu urobiť nič, len čakať. A dôverovať lekárom.“
Má aj veselšie zážitky. Raz prišiel do odberového centra autobus plný mládencov z hradnej stráže. „Chcela som trochu potešiť sestričky, vraj majú plnú čakáreň krásnych chlapov. A ony zalomili rukami, vraj ich tam polovica počas odberu kolabuje!“ smeje sa Ivana Bruncviková. Dnes už zo zdravotných dôvodov na odbery nechodí. Vzdychne si, že svoj dlh už hádam splatila. Určite. Mnohonásobne.