Ako ste sa dostali k nefrológii?
Najskôr som pracoval na internom v oblasti kardiológie, potom v kardiologickej ambulancii, samostatne v internej ambulancii, na jednotke intenzívnej starostlivosti. Okrem medicíny som mal vždy blízko aj k technike. Dialýza je umelé očisťovanie krvi a úprava jej zloženia a pre mňa to bola ideálna kombinácia – medicína a využitie techniky na ovplyvnenie stavu tela.
Tak ako každá technika, aj dialýza si prešla svojím vývojom. Dnešný stav – to už je “konečná”, alebo máte vízie, ako by sa dal stroj ešte vylepšiť?
Za ostatných tridsať rokov prišlo k ohromnému technickému pokroku. Dúfam, že to bude pokračovať a podarí sa eliminovať nevýhody, ktoré sa s touto liečbou spájajú. Aby kvalita života pacientov bola ešte lepšia.
V čom to bolo predtým horšie? Dlhšie to trvalo?
Netrvalo to ani tak dlhšie, ale technika bola oveľa horšia. Krvné sety obsahovali oveľa väčšie množstvo krvi, častejšie dochádzalo k poruchám, pacienti boli vystavení oveľa väčšiemu riziku procedúry, ktorá nebola tak dobre kontrolovaná. A navyše, dialýza nebola taká dostupná ako dnes. Ľuďom nad 50 rokov už nebola indikovaná a prežívanie na dialýze bolo kratšie, práve preto, že technika neumožňovala také dôsledné monitorovanie procedúry očisťovania krvi. Aj materiály, ktoré sa používali, vyvolávali oveľa väčšie nežiadúce reakcie a znášanlivosť procedúry bola oveľa horšia.
Uvítali by ste, keby vývoj pokračoval. Kam to až môže zájsť? Budú si môcť dialýzu pacienti zaviesť sami, bez toho, aby vytiahli päty z domu?
To si vo svete môžu už aj teraz, najnovšie v Českej republike od 1. januára 2015. U nás po zaškolení zatiaľ len brušnú dialýzu. Prístroje na domáce použitie sú upravené trochu inak, bezpečnejšie. Prihliada sa na to, že ich obsluhuje pacient alebo rodinní príslušníci. Musia si vedieť napichnúť fistulu, napojiť sa, nastaviť parametre…
Pre zdravé obličky sa preventívne odporúča nepiť alkohol, nefajčiť, neužívať voľnopredajné lieky. Prečo?
V ostatnom čase sa veľmi rozmohli reklamy na lieky zo skupiny tzv. nesteroidných antiflogistík, protizápalových liekov. Najväčšou hviezdou je ružová tabletka – ibalgin, ibuprofen, brufen, ale napríklad aj nalgesin – tieto lieky prešli do skupiny voľnopredajných. Majú nepriaznivý účinok na obličky a pri dlhodobom užívaní môžu vyvolať analgetickú nefropatiu. Znižujú totiž prietok krvi obličkami, pri dlhodobom užívaní spôsobujú zánik funčných jednotiek. V reklame sa na to neupozorňuje, je to trochu bezohľadné.
Foto: SHUTTERSTOCK
Je transplantácia obličky pre človeka odkázaného na dialýzu ako pre slepého nádej, že raz uvidí?
Pre mladších pacientov okolo 30–40 rokov jednoznačne áno.
A veď 30-ročných pacientov snáď nemáte.
Bohužiaľ, máme. Namladší má 27 rokov a zo svojej praxe si pamätám aj 19-ročného, ktorému zlyhali obličky v dôsledku užívania marihuany. Obličku môžu napadnúť rôzne autoimunitné a genetické choroby v mladom veku, našťastie sa tých pacientov darí odtransplantovať. Keďže vekové obmedzenie nie je kontraindikáciou, pacient by v dnešnej dobe nemal zomrieť na zlyhanie obličiek. Môže však zomrieť na rôzne komplikácie, ktoré s tým súvisia, pretože zlyhanie obličiek so sebou nesie jednak zvýšenú úmrtnosť na nádorové ochorenia, ale hlavne na ochorenie srdcovo-cievne a kardiovaskulárne. Tým chcem povedať, že v štruktúre pacientov máme aj takých, ktorí na to, aby podnikli riskantnú ťažkú operáciu, imunosupresívnu liečbu, ktorá so sebou tiež nesie riziká, majú vyšší vek a dialýza im prináša aký-taký sociálny kontakt. Chodia k nám starší osamelí pacienti, ktorým zomrel partner/partnerka, žijú sami, sú bezdetní alebo ich deti sú vyťažené, operácie sa boja a dialýza ich až tak nezaťažuje. Viac ako polovica našich pacientov z týchto dôvodov nechce transplantáciu.
Darca obličky môže byť živý aj mŕtvy…
Živý darca by mal byť príbuzný alebo minimálne emocionálne príbuzný. V procese posudzovania sa vyžaduje aj psychologické vyšetrenie, lebo motivácia darovať obličku musí byť nezištná a mať cieľ pomôcť. Dôležitá je krvná skupina a dôsledné vyšetrenie darcu, aby sme vylúčili riziko akéhokoľvek ochorenia, ktoré by v budúcnosti mohlo viesť k zlyhaniu solitárnej obličky, ktorá mu ostane. Zhoda v krvných skupinách je nevyhnutná, ale v súčasnosti existujú spôsoby, ako aj toto obísť, tzv. kaskádovité a výmenné transplantácie.
Vy ste si vyskúšali dialýzu?
Nie (smiech). Riziko zákroku je pre zdravého človeka extrémne veľké. V prvom rade potrebujete získať cievny prístup, nedá sa dialyzovať cez obyčajné žily. Buď by som si teda musel nechať vytvoriť fistulu, čo so sebou nesie ďalšie riziká, pretože tým, že krv prechádza skratom, srdce musí vypumpovať viac krvi, čo preň znamená záťaž. Alebo by som si musel dať zaviesť centrálny cievny katéter, čo je znova spojené s rizikom pneumotoraxu, závažného krvácania, infekcie. Dialýzu si nemožno vyskúšať ako acylpirín, zo zvedavosti, ako účinkuje (smiech).
Foto: SHUTTERSTOCK
Stalo sa vám počas praxe, že pacient prestal bez udania dôvodu chodiť na dialýzu? Psychicky tú situáciu jednoducho neuniesol.
Spomínam si na jedného bezdomovca, ktorý prestal chodiť a potom ho našli mŕtveho a ďalší smutný prípad. Išlo o drogovo závislého človeka, ktorý bol už istú dobu čistý. Bol dialyzovaný a pripravovaný na transplantáciu obličky, no dostal sa k starým kamarátom a znovu si začal pichať heroín. Vynechal nejaké tri-štyri dialýzy a na Silvestra ho našli predávkovaného v MHD. Mal asi 35 rokov.
Kto nechodí a má chodiť na dialýzu, zomrie? Kedy?
Áno. Každý za inú dobu, závisí to od zvyškovej minimálnej funkcie obličiek. Bez dialýzy môžu prežiť týždeň, mesiac… Toto obdobie ovplyvňujú aj pridružené ochorenia.
Pripomeňme, že na dialýzu musia postihnutí prísť trikrát týždenne, “odkrútiť si” cca 4–5 hodín. Je to brutálny zabijak času. Ako si ho tí ľudia krátia?
To je pravda. Dialýza im umožňuje žiť, ale oberá ich o veľa času. Nielenže sem prídu trikrát týždenne na 4–5 hodín. To je aj čakanie na sanitku, dovoz, problémy s dopravou, s odvozom, kým sa dostanú domov. Po dialýze trvá 4–6 hodín, kým sa s tým organizmus vyrovná, dovtedy bývajú pacienti vyčerpaní. Môžu u nás pozerať televízor, lúštiť krížovky, počúvať rozhlas – dialyzačné kreslá majú uspôsobené tak, aby si mohli prepínať stanice. Máme tu aj nevidiacich, pretože cukrovka okrem toho, že ničí obličky, poškodzuje aj zrak. Cukrovkári tvoria tretinu našich pacientov. Každú vizitu sledujem, ako niektorí postupujú v čítaní kníh, podaktorí ich prečítajú za týždeň aj tri, podľa toho, kto je aký nadšenec. Chcel by som tak stíhať čítať knihy ako oni (smiech).
Ale nie v dialyzačnom kresle.
To by som nechcel, to je pravda.
Vy máte zdravé obličky?
Zatiaľ áno, ale som ohrozený obezitovou nefropatiou.
MUDr. Ľubomír Polaščín (43)
je vedúci lekár bratislavského dialyzačného strediska, B Braun Avitum. Má špecializáciu z nefrológie a z internej medicíny.