Foto: Forza Music
Juraj Čelko nastúpil po promócii v Hradci Králové do Vojenskej nemocnice v Bratislave. Na začiatok ho poslali zbierať skúsenosti na chirurgiu. Ešte sa ani poriadne nerozhliadol, keď za ním prišiel bratanec, v tom čase známy psychiater Pavol Hlubocký. Paľo, ako bolo uňho zvykom, vysypal dva-tri vtipy a potom vyšiel s kartou von: „Juraj, mám veľký problém. Prišiel som ťa poprosiť o pomoc.“
Mladý lekár sa preľakol. Ako môže on, lekárske ucho, pomôcť skúsenému doktorovi? V jeho očiach bol Paľo nedostižným vzorom dokonalosti. Už počas štúdia sa zoznámil s významnými ľuďmi. Obliekli mu uniformu vypožičanú z divadla. V nej stál tri mesiace sochárovi Alexandrovi Trizuljakovi ako model na sochu sovietskeho vojaka stojaceho na vrchole pamätníka na bratislavskom Slavíne. Sochárovi sa však v poslednej chvíli zazdalo, že medikova tvár nemá dosť ,‚ruské črty", tak ju vymodeloval podľa nejakého sovietskeho baleťáka.
Pavol Hlubocký svojich pacientov miloval. Keď sa ho opýtali, prečo sa dal na psychiatriu, zvykol odvetiť: „Lebo sú to najťažší pacienti. Nik tak netrpí ako oni.“ Kolegovia sa mu smiali, že sa s psychiatriou oženil. Keď sa okolo štyridsiatky naozaj oženil, zabávali sa na tom, že si spolu s dcérou zobral do svojej opatery aj jej mamičku. Teraz prišiel za bratrancom práve kvôli nej. Svokra bola presvedčená, že má v dlani zabodnutú ihlu. Tvrdila, že sa jej tam zapichla, keď raz umývala dlážku.
„Čo ti to prišlo na um! Ja mám sotva zaschnutý diplom. Iste poznáš veľa skúsených chirurgov,“ bránil sa Juraj. „Oni ju už vyšetrovali,“ odvetil ustarostene Paľo. „Keď tú ihlu viacerí uznávaní odborníci vylúčili, usúdil som, že to všetko bude len v jej psychike. Svokra, žiaľ, trpí utkvelou predstavou. V diferenciálnej diagnóze treba uvažovať o psychóze so solitárnym bludom a poruchou telesnej schémy. Ide o prejav racionalizácie, ktorou sa retrospektívne snaží potvrdiť svoju fixnú ideu.“ „Ale čo mám s ňou robiť ja?“
„Len si niečo vymysli alebo jednoducho pripusti, že tam tá ihla bola, ale už nie je, lebo ju rozpustili pacientkine protilátky a imunitný systém,“ navrhoval Paľo a predstavil začínajúcemu doktorovi veľmi milú, na prvý pohľad aj mimoriadne inteligentnú dámu. Keby znovu nezačala tvrdiť, že má v ruke ihlu, tak by neuveril, že môže trpieť na nejakú psychickú poruchu. Neostalo mu nič iné, len jej s plnou vážnosťou dôkladne prezrieť nešťastnú ruku. Integrita kože bola neporušená. Neobjavil nijaké bolestivé reakcie. Odrazu mu svitlo: Teraz jej musím poskytnúť dôkaz, že tam tá ihla nie je. Keď to uvidí na vlastné oči, možno uverí: „Milostivá pani, pošlem vás na röntgen a potom uvidíme, čo tam vlastne máte.“
Keď mu svokra po dvoch hodinách priniesla snímku, Juraj skoro spadol z nôh. V dlani svietil asi dvojcentimetrový úlomok ihly! Doktor Čelko zavolal staršieho chirurga, ktorý jej ho z dlane bez problémov vybral. Psychóza so solitárnym bludom a poruchou telesnej schémy sa vyparili ako jarné snehy. Ešte rýchlejšie sa rozšírila zvesť o zázračnej diagnóze. Správa o ihle, ktorú nedokázali nájsť vážení profesori, urobila z mladého doktora z večera do rána diagnostickú kapacitu. Stresu zo slávy sa Juraj Čelko zbavil, až keď ho v rámci cirkulácie preložili na interné oddelenie.
doc. MUDr. Juraj Čelko, PhD (nar. 1948)
promoval na Lekárskej fakulte Univerzity v Hradci Králové. Deväť rokov pracoval ako vojenský lekár. Postupne atestoval z vnútorného lekárstva, reumatológie, fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie. Zaujímal sa o urgentnú medicínu, slúžil v pozemnej i v leteckej záchrannej službe. 16 rokov bol riaditeľom kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach a robil aj hlavného odborníka MZ pre fyziatriu, balneológiu a liečebnú rehabilitáciu.
(Z knihy Čierny humor v bielom plášti 2, kapitola Blesková chirurgická kariéra Juraja Čelka, krátené, Forza Music)