Vy ste si splnili svoj detský sen, pritom vaši rodičia nevedeli ani plávať. Čo ťahalo chlapca zo severnej Moravy pod vodu?
Je to osud, každý máme tú svoju sviečku nejako zapálenú. Svoju úlohu určite zohral francúzsky celovečerný dokumentárny film Svet ticha od J.-Y. Cousteaua. Odrazu sme videli more pod hladinou vo farbe. Vypýtal som si od rodičov peniaze a v priebehu jedného dňa som bol na tom filme trikrát. Neskôr sme so starým otcom začali vyvíjať dýchací prístroj, veľmi sme tomu nerozumeli. Dedo bol taký „všeumněl“, ako hovoria Česi.
Spomínate si na svoj prvý ponor?
Veľmi studený novembrový zážitok. Mal som trinásť rokov, doma na kolene urobený dýchací prístroj, potápačské okuliare z pneumatiky. Plexisklo v maske sa mi neustále zahmlievalo, ale bol som pod vodou, dýchal som v hĺbke pol druha metra, ono to fungovalo! A okolo mňa plávali pstruhy a lipne! Potom prišli študijné roky, v rámci Zväzarmu sa už čosi dalo… Je to veľmi súkromný príbeh. Potvrdzuje, že človek má ísť za svojím snom.
Napísali ste 415-stranovú monografiu Potápačská medicína. Čo ste viac, potápač alebo lekár?
Pokúsil som sa prepojiť poznatky súčasnej medicíny so skúsenosťami zo svojej vyše 50-ročnej potápačskej praxe. Vyše desať rokov som uvažoval nad tým, že napíšem tú knihu. Takýto komplexný súbor poznatkov o zdravotníckej problematike potápania veľmi chýbal lekárom aj potápačom. Príprava rukopisu trvala jeden a pol roka. Na Slovensku máme najviac rekreačných potápačov, sú však aj potápači z povolania pri policajnom či hasičskom a záchrannom zbore. Ich služby sú neoceniteľné, veď kto vytiahne z vody mŕtve telo či z trestného činu usvedčujúci predmet odhodený do znečistenej, zapáchajúcej vody s nulovou viditeľnosťou? A sú aj skupiny pracovných potápačov, ktorí poskytujú servis energeticky významným vodným dielam. Táto niekoľko stočlenná skupina ľudí vystavených pretlaku pod vodou si jednoznačne zaslúži lekársky servis.
V recenzii som čítala, že čerpať z monografie môžu napríklad lekári z oblasti športovej medicíny či internisti. To chápem. Ale gynekológovia?
Je tam samostatná kapitola venovaná potápaniu žien! Ženy majú inú telesnú konštrukciu i mierne odlišnosti vo fyziologických pochodoch, pod vodou zažívajú špecifické situácie. Problémy im môžu narobiť napríklad prsné implantáty. Pri výstupe k hladine sa do nich vylučuje dusík rozpustený v krvi a tkanivách potápačky. Mierne zväčšia svoj objem a môžu neinformovanej nositeľke spôsobiť problémy, ktoré si nevie vysvetliť. Takisto je dôležitá regulácia gravidity, potápajúca sa žena nesmie byť tehotná, lebo plod môže postihnúť dekompresná choroba s ďalekosiahlymi následkami.
Môže ísť menštruujúca žena pod vodu?
Dokonca aj v odbornej literatúre som raz čítal, kam by mohol hydrostatický tlak žene zatlačiť tampón… Tak to nie je. Normálne prebiehajúca menštruácia nie je pre rekreačné, nenáročné potápanie prekážkou. Ak žena nemáva predmenštruačné dysforické nálady, je nervózna alebo depresívna, potápanie je pre ňu vhodná činnosť v každej fáze menštruačného cyklu.
V súčasnosti je boom rekreačného potápania, v egyptskom hotelovom bazéne z vás urobia potápača za tri dni. Považuje sa to dokonca za adrenalínový šport. Súhlasíte s týmto prívlastkom?
Adrenalín vzniká ako produkt stresu a vyhľadávať potápanie, aby som si navodil stres vo forme „adrenalínového zážitku“, sa mi zdá byť principiálne choré. Potápanie má predsa iný rozmer.
A keď ste spoločne s dcérou plávali medzi žralokmi, to nebolo kvôli adrenalínu?
Moja dcéra je ichtyologička, má doktorát a vedeckú hodnosť z prírodných vied, je excelentnou potápačskou inštruktorkou, pod vodou filmuje či fotografuje, je to jej pracovné prostredie. Medzi žralokmi sme boli opakovane, bolo to o pozorovaní v úlohe tichých návštevníkov ich sveta. Raz síce došlo ku veľmi nepríjemnému útoku na dcéru, ale zvládla to bez zranenia. Zrejme sme urobili niečo, čo narušilo ich dovtedy pokojné správanie. No odvtedy sme tie úžasné tvory navštívili opakovane – a iste nie pre adrenalín.
Máte zrátané ponory za tých vyše 50 rokov, čo sa potápate?
Je ich okolo troch tisíc.
Keď sme už spomínali žraloky, zažili ste dramatický ponor, na ktorý nezabudnete?
Bolo to v osemdesiatom ôsmom, keď sme do profesionálnej potápačskej skupiny prijímali nového člena. Bol som s nimi vo vode ako potápačský lekár a člen skúšobnej komisie. Hydroelektráreň mala byť kvôli nám štyri hodiny mimo prevádzky, no odrazu, nevedno prečo, niekto pustil turbínu na plný výkon. Ja jediný som bol kvôli pohyblivosti bez lana. V hĺbke ma unášal neviditeľný prúd, ktorý ma tridsať metrov pod hladinou doslova pribil na mrežu pred vtokom na priehradnom múre. Na hrdzavých mrežiach som si v boji o život ťažko poškodil potápačskú výzbroj, vykĺbil som si rameno, ťažký dýchací prístroj mi padol na zadok a držal som ho len na náustku regulátora. No, to bol zážitok, to vám poviem. Podarilo sa mi vyšplhať do hĺbky ôsmich metrov, keď priehradu zas vypli. V ten deň zvyknem oslavovať svoje druhé narodeniny.
Ste jediný súdny lekár so špecializáciou na potápačské nehody v strednej Európe. Znamená to, že všetky potápačské tragédie sa ocitajú na vašom stole?
Záleží to na legislatíve štátu, v ktorom k nehode dôjde. Ak ide o bežnú potápačskú nehodu, obyčajne nie je potrebné špeciálne vyšetrovanie. Teraz však riešim jeden prípad z Nemecka, vypracoval som znalecké posudky pre Chorvátsko a Kanadu. Do Čiech niekedy chodím vykonať špeciálnu pitvu.
Potápači sú pomerne malou komunitou, stáva sa, že sa na vašom stole ocitnú aj priatelia?
Bolestivá otázka aj odpoveď. Áno, naozaj sa to stáva. Vtedy si musíte racionálne uvedomiť, čo je prioritou – objasniť ten prípad. Musíte v sebe potlačiť emócie a zobrať to ako poslednú službu, ktorú pre pozostalých a vyšetrovateľov ešte môžete urobiť.
Odlišuje sa bežná pitva od pitvy potápača?
Pitva potápača trvá dlhšie, pitevná technika musí byť totiž iná. Vychádzame z predpokladu, že v tele potápača, v jeho cievach, sú bubliny plynu. Keby som pracoval štandardnou pitevnou technikou a tie cievy poprerušujem, plyn vybuble von a zničím hlavný dôkaz. Cievy, najmä v mozgu, treba podviazať, uzavrieť a zachovať tak ich pôvodný obsah. Kým na klasickú pitvu stačí hodina, dve, u potápačov je to aj 6–7 hodín. Potom prídu na rad mikroskopy, laboratóriá, skúmanie funkčnosti potápačskej techniky. Nehodám potápačov je v mojej knihe venovaná celá samostatná kapitola.
Aké najčastejšie osudové chyby robia potápači?
Dnes sa používa veľmi módne slovo: ľudský faktor. No ja som sa dosiaľ vždy stretol len s človekom. Tu zlyhá človek. Precenenie síl, potápanie v zlom zdravotnom stave… Dnes urobíte dva ponory v hotelovom bazéne, tretí pred hotelom v piatich metroch a dostanete certifikát. Odrazu sa niekde v hĺbke dostanete do prúdu, ovládne vás panika. Panika je najdôležitejší fenomén, vďaka ktorému mnohí pod vodou zlyhajú. Vtedy sa to vaše JA roztriešti a začnete reagovať na veľmi hrubej úrovni. Podkôrové mozgové centrá vám hovoria, že musíte ísť okamžite von z vody, ale vy sa nesmiete prirýchlo vynoriť, inak hrozí ťažká dekompresná nehoda. Pritom veľa nehodových vecí treba riešiť bezprostredne pod vodou, riešenie je dole, nie nad hladinou.
Neviem o potápaní nič. Tak mi skúste povedať príklad, čo také sa má riešiť pod vodou a neletieť hneď v panike nahor, nad hladinu?
Napríklad si pridýchnete vody. Vyberiem náustok, odkašlem si, dám náustok naspäť. Náustok dýchacieho prístroja medzi zubami pre mňa znamená život, stále mám čo dýchať… Aj vracanie sa dá vyriešiť pod vodou. Aj kýchnuť sa dá pod vodou. Toto všetko by mal ovládať aj potápač začiatočník.
Viete, že…?
- priemerný človek vydrží bez dychu pod vodou 2 – 3 minúty, špičkový nádychový potápač (t. j. potápanie bez dýchacieho prístroja) až 10 minút (rekord je muži 11:35 min., ženy 8:23 min.)
- najväčšia hĺbka experimentálneho ponoru dosiahnutá potápačom pri dýchaní zmesi vodík – hélium – kyslík bola 701 metrov
- k najväčším zmenám tlaku dochádza v hĺbke do 10 metrov pod hladinou
- dusík ako súčasť vdychovaného vzduchu môže mať v hĺbkach pod 50 metrov až halucinogénny efekt
- kyslík ako súčasť vdychovaného vzduchu sa v hĺbkach pod 50 metrov stáva pre organizmus toxickým
- jedným z najväčších nepriateľov potápača je podchladenie (hypotermia)
- dekompresná choroba (t. j. vytváranie bubliniek dusíka alebo iného v tele rozpusteného inertného plynu v krvi alebo tkanivách potápača počas vynárania sa na hladinu) môže postihnúť aj nádychových potápačov
Čo už je nebezpečná hĺbka z hľadiska možnosti vzniku dekompresie? Ak používate ako vdychovanú plynovú zmes stlačený vzduch, potom je pri rekreačnom potápaní maximálna bezpečná hĺbka 40 metrov. Z hĺbky okolo 20 metrov sa dá bez viacerých dekompresných zastávok, nie rýchlo, bezpečne vyplávať na hladinu. Aj keď sú najnovšie štúdie, že už pri vynáraní sa z niekoľkých metrov sa v krvi potápača objavujú mikrobubliny dusíka! Kvalitne vycvičený, dobrou technikou vyzbrojený potápač môže zostúpiť do hĺbky aj viac ako 100 metrov. Tam sa však už nedá dýchať stlačený vzduch, lebo jednotlivé zložky vzduchu, najmä dusík, ale aj kyslík, majú na ľudský organizmus narkotický či toxický efekt. Do vdychovanej zmesi treba pridať hélium.
Potápanie sa považuje za bezpečný šport. Riziko zranenia je tu vraj štyrikrát nižšie ako pri futbale, štatisticky jedenkrát za 25-tisíc ponorov.
Je to bezpečná rekreačná aktivita. Občas sa vyskytnú úrazy z nepozornosti či nedbanlivosti, keď skočíte do vody v plnej výzbroji niekomu na hlavu, prejde vás vrtuľa motorového člna, vyzliekate sa na palube, loď sa kolíše a tlaková fľaša vám padne na palec… Všetko toto sa výnimočne stáva. Nejde však o úrazy bezprostredne súvisiace s pobytom človeka pod vodou.
Je možné pod vodou poskytnúť prvú pomoc?
Pod vodou toho urobíte veľmi málo. Potápači sú v hypogravitačnom stave, to je ako v kozmickej lodi. V potápačskom obleku a rukaviciach nemáte s partnerom pod vodou kontakt dotykom, potápačská maska obmedzuje periférne videnie. Preto je veľmi dôležitý očný kontakt. Upokojiť toho druhého, zadržať ho, ak je v panike, znovu mu vložiť náustok do úst. Čisto teoreticky by sa dalo zatiahnuť aj nejaké škrtidlo na krvácajúcej rane, prípadne podržať ranu a spoločne vyplávať nahor. Ale resuscitovať niekoho pod vodou v pravom slova zmysle nie je možné.
Raz som čítala, že v Kanade sa podarilo oživiť dieťa po tom, čo strávilo 40 minút pod hladinou ľadovej vody. To dieťa sa zotavilo prakticky bez následkov. Viete to vysvetliť?
Tam zohráva svoju úlohu úžasný efekt hypotermie, čiže podchladenia organizmu. Dochádza k fenoménu podobnému „hibernácii“, spomalia sa metabolické procesy, výrazne klesajú nároky na kyslík. Deštruktívne zmeny z nedostatočného okysličenia teda neprebiehajú tak dynamicky, dramaticky. To dáva šancu, že kvalitným oživovaním je možné vodou hlboko podchladenú osobu oživiť aj po dlhšom čase. V súdnom lekárstve poznáme pojem „vita minima“ – minimálny život. Človek vyzerá ako mŕtvy, ale nie je mŕtvy. Dýcha, hoci takmer nebadateľne, krvný obeh ešte funguje, aj keď v hraničných hodnotách. U akéhokoľvek podchladeného človeka sa treba vždy pokúsiť o resuscitáciu.
Určite ste videli film Magická hlbočina Luca Bessona. Čo si myslíte o „freediveroch“, nádychových potápačoch? Je neuveriteľné, že niekto dokáže vydržať vyše 11 minút bez nádychu, čo je najnovší mužský rekord!
Magická hlbočina je naozaj pekný film. Nádychové potápanie, čiže voľné potápanie bez dýchacieho prístroja, je veľmi súťaživý šport. Vydržať bez nádychu čím dlhšie, ísť čím hlbšie. „Freediving“ však má aj svoju tienistú stránku. Limity pre nádychové potápanie určuje miera nedokysličenia mozgu, ktorú potápač ešte prežije bez straty vedomia pod vodou alebo bez nezvratného poškodenia mozgu. „Freediverom“ fandím, ale nie je to nič pre mňa.
prof. MUDr. František Novomeský, PhD.
Prednosta Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice v Martine. Je znalcom v oblasti patológie, súdneho lekárstva, hyperbarickej a potápačskej medicíny so zameraním na forenznú analýzu úrazov a smrteľných nehôd pri potápaní.
Medicíne potápania sa venuje nepretržite od ukončenia štúdia na lekárskej fakulte (1972). Viac ako 50 rokov je aj aktívnym potápačom a medzinárodne certifikovaným inštruktorom potápania.
Je otcom dvoch dcér, jedna z nich je lodná inžinierka a žije na Malte, druhá má doktorát z prírodných vied a vedeckú hodnosť, je ichtyologička (odborníčka na ryby) a medzinárodne certifikovaná inštruktorka potápania.