V terminológii sexuológie sa pod masochistom rozumie človek, ktorého sexuálne vzrušuje a ukája fyzické trýznenie a psychické ponižovanie. V dvadsiatych rokoch minulého storočia Sigmund Freud pojem masochizmus rozšíril – pridal k nemu slovo morálny. A svet bol obohatený o novú duševnú úchylku – „záľubu v trápení“. Podľa Freuda má pre morálneho masochistu vyhľadávanie trápenia veľký motivačný a stimulujúci význam. Pre jeho okolie, samozrejme, už podstatne menej.
Na rozdiel od introvertného masochizmu, pri ktorom postihnutý vynecháva okolie „z hry“ a ktorého príčiny sú podstatne hlbšie a zložitejšie ako osamelosť či nespokojnosť, „nárekový masochizmus“ je primerane teatrálny. Vo vážnejších prípadoch môže ísť aj o šifrované volanie o pomoc (príčinou môžu byť napr. výčitky svedomia alebo tragické spomienky, pričom vrstvenie problémov má potlačiť tie predchádzajúce), ale vo väčšine prípadov ide len o určitý druh úniku, ventilovanie nespokojnosti a strhávanie pozornosti okolia.
Duševní masochisti „nárekového typu“ sa často riadia heslom „keď sa veci nemôžu mať tak, ako chcem, nech ma aspoň všetci ľutujú“. Sťažovanie ich teší, uvoľňuje, dáva im pocit zadosťučinenia a dôležitosti. Bývajú to zväčša ženy, lebo sú zvyknuté slobodnejšie prejavovať svoje emócie. Muži sa svojich nezvládnutých emócií obyčajne zbavujú formou agresivity, výbuchov zlosti a náladovosti.
Masochistky „nárekového typu“ bývajú značne hlučné, patetické, mimoriadne otvorené voči takmer neznámym ľuďom, s ktorými sú ochotné baviť sa o tých najosobnejších záležitostiach. Zacyklujú sa vo vlastnom „utrpení“ a len málokedy prejavia záujem o problémy iných, a ak sa tak stane, je to najmä preto, aby si „zasúťažili“ (kto je na tom horšie?) a mohli vytiahnuť ešte nejaký tromf a šokovať. Dobrú radu „prestaň nariekať a konečne niečo urob!“ považujú za absolútne nepochopenie a neodpustiteľnú hrubosť.
Očakávať od duševných masochistiek, že sa jedného dňa spamätajú a pochopia, koľko tolerancie už okolie vynaložilo pri ich zvrátenej psychoterapii, je čakanie na Godota. Odporúča sa preto „šoková terapia“: 1. Nahrať výlevy dotyčnej osoby na diktafón a potom jej celý záznam s primeranou hlasitosťou prehrať. (Vnímavejšie typy naozaj zažijú šok.) 2. Nasmerovať „večnú trpiteľku“ na pomoc ľuďom v núdzi, aby zistila, čo sú skutočné problémy a strasti. (Ak ide o viac-menej normálnu osobu s primeraným morálnym kreditom, odkloní myšlienky od vlastných problémov a stratí potrebu ľutovať sa.)