Púšťanie žilou bolo liekom na všetko

Jeden z najznámejších starovekých lekárov Galénos (rok 129–200 n.l.) si myslel, že krv vzniká v pečeni a cievy ju privádzajú do orgánov, kde sa spotrebúva. V súlade s Hippokratom veril v existenciu štyroch telesných tekutín a predstavoval si, že krvácanie napomáha nastolenie rovnováhy telesných tekutín. Jeho púšťanie žilou pretrvalo až do 19. storočia!

Bol to však William Harvey z Veľkej Británie, kto si v roku 1603 poznačil do svojho zápisníka: „Pohyb krvi je cirkulačný a je výsledkom tlkotu srdca.“ Bolo to senzačné pozorovanie, ktoré protirečilo Galénovmu pohľadu. Harvey ho však zverejnil až o 25 rokov neskôr. Prečo? Musel sa o svojej pravde dokonale ubezpečiť. Celé roky úzkostlivo pozoroval a experimentoval. Na zavedenie farbiva do ciev zvierat používal injekčnú striekačku. Aby videl, kam krv prúdi, začal neskôr zvieratá aj pitvať. Rozrezal aj srdce a študoval jeho chlopne. Získal tak dostatok dôkazov na konštatovanie, že krv do celého tela pumpuje srdce. Keď v roku 1627 zverejnil Anatomické pojednanie o pohyboch srdca a krvi, vysmiali ho. Mnohí ho považovali za blázna. Neskôr však museli uznať, že mal pravdu.

Prvá úspešná transfúzia krvi sa uskutočnila v roku 1665, keď John Wilkins použil vtáčie brko a mechúr na odobratie krvi jednému psovi a jej transfúziu do žily iného psa. O dva roky neskôr vykonal francúzsky lekár Jean Denis prvú medicínsku transfúziu – zaviedol krv jahňaťa do žily 15-ročného chlapca. Bolo priam neuveriteľné, že chlapec to prežil. Transfúzie boli však také riskantné, že až do 19.¤storočia sa v tomto smere uskutočnilo iba málo pokusov. Vtedy sa začal o darovanie krvi zaujímať John Leacock z Barbadosu. Sto rokov pred objavením krvných skupín prišiel na to, že bezpečne sa dá krv preniesť iba medzi zvieratami toho istého druhu.

Leacockovu radu si vzal k srdcu James Blundell z Londýna. Pomocou injekčnej striekačky začal prenášať krv svojich asistentov na tých pacientov, ktorí by aj tak zomreli. V roku 1829 úspešne podal krv jedného zo svojich asistentov žene, ktorá silno krvácala po pôrode. Žene tak zachránil život. S narastajúcim počtom transfúzií sa však vynorili aj problémy. Niekedy sa krv darcu bez problémov „zmiešala“ s krvou príjemcu, inokedy sa zrážala. Tento problém neskôr vyriešil Karl Landsteiner, ktorý skúmal krvné skupiny.

Rakúsky lekár Karl Landsteiner (1902) odobral sebe a piatim kolegom vzorky krvi a zmiešal ich v podobe 30 rôznych kombinácií. Niektoré vzorky sa zmiešali úplne, v prípade iných vznikali zrazeniny podobne ako pri niektorých transfúziách. Ladsteiner zistil, že vzorky nie sú rovnaké. Na červených krvinkách boli prichytené rôzne látky nazývané „antigény“. Zmiešať sa dali iba vzorky s rovnakým antigénom. Tak objavil krvné skupiny A, B a nulku bez antigénov. Český profesor Jan Janský objavil krvné skupiny neskôr, ale na rozdiel od Landsteinera všetky štyri. Ich označenie A, B, AB a 0 sa zaviedlo až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Bol veľkým propagátorom darcovstva krvi, preto sa dobrovoľným darcom dodnes udeľuje Janského plaketa.

Bezradní v poradni

Môžem darovať krv, ak mám hypertenziu?
Ak ste sledovaný lekárom a váš tlak je pod kontrolou a stabilizovaný, môžete darovať krv. Aj v prípade, že užívate lieky. Ak však už máte druhotné komplikácie hypertenzie, napr. poškodenie obličiek, darcom krvi nemôžete byť.

Ako dlho telu trvá, kým nahradí darovanú krv?
Objem tekutín sa vyrovná v priebehu niekoľkých hodín po darovaní. Počet stratených krviniek si telo nahradí počas niekoľkých nasledujúcich dní až týždňa.

Koľko krvi sa darcovi odoberá a koľko trvá bežný odber krvi?
Pri darovaní celej krvi sa odoberie približne 450 ml krvi. Samotný odber trvá asi 5–15 minút. Celý proces, od registrácie až po poodberové občerstvenie a odchod domov, trvá asi jednu hodinu.