Ako dvaja nevidiaci zachránili ľudský život. Ženu, ktorá na tatranskom chodníku dostala mŕtvicu

Takto sa začína jeden z reálnych príbehov v novej knihe MUDr. Júliusa Pavča „Príbehy nielen z tiesňovej linky 155“. Je to v poradí už druhá kniha príbehov lekára, záchranára, pedagóga a občasného spisovateľa, ako si hovorí. V systéme záchrannej zdravotnej služby sa pohybuje viac ako dvadsať rokov. Dlhé roky pracoval na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby a prešiel si všetkými pracovnými pozíciami. Momentálne znova jazdí v záchranke a slúži na rôznych miestach Slovenska.

Foto: Seesame

MUDr. Július Pavčo, Príbehy z tiesňovej linmky 155 MUDr. Július Pavčo so svojou druhou knihou príbehov nielen z tiesňovej linky 155.

Nie všetky príbehy z knihy zažil MUDr. Pavčo osobne ako operátor či ako lekár zo záchranky. Niektoré mu prerozprávali kolegovia. Tatranská odysea je jeden z nich.

„Pred dvoma rokmi som stratil zrak. Najprv som si myslel, že môj svet sa zrútil, no objavili sa iné dimenzie. Sluchom vnímam veci, ktoré mi predtým unikali,“ hovorí hrdina príbehu Adam. S manželkou Veve sa snažili žiť ako predtým, hoci bolo ťažké prijať, že už nikdy neuvidí jej tvár, majestátne štíty hôr a východ či západ slnka. Tatranská túra mala byť prekvapením pre človeka, ktorý miloval hory. Zo základného tábora v Smokovci to poznal takmer naspamäť.

„Nechávam sa viesť. Tam je lavička, na chvíľu si sadneme. Veve zmenila smer a ťahá ma niekam mimo chodníka. Zrazu ucítim bolesť v ramene. Náhle myknutie a dlaň je prázdna. Urobím krok dopredu a o niečo zakopnem. Zohnem sa a cítim bundu. Hmatám, šmátram. Vlasy. Tvár. Držím ju v dlaniach. Niečo mi cez prsty preteká. Lomcujem ňou,“ hovorí v príbehu nevidiaci Adam.

Volanie o pomoc nikto nepočul. Hlavný hrdina príbehu vyberá z ruksaka tlačidlový telefón a dovolá sa na tiesňovú linku záchrannej služby. V tom čase ešte nebola možná lokalizácia volajúceho ako v súčasnosti. „Predtým sa operátori volajúceho vždy pýtali, kde sa nachádza. Položili mu dve základné otázky – či sa nachádza pri pacientovi a kde to je. Občas sa totiž stáva, že niekto volá záchranku k človeku, ktorý je na druhej strane republiky. Dnes už vedia lokalizovať volajúceho s presnosťou na dva metre. Nie však poschodie, ak ide o výškovú budovu,“ vysvetľuje MUDr. Pavčo, autor knihy v rozhovore dolunižšie.

Čítajte rozhovor Rozhovor: Na tiesňovej linke 155 operátor zažil vraždu v priamom prenose

Nevidiaci Adam sa teda spoločne s operátorom snažia aspoň približne určiť miesto. Odkiaľ vyrazili? Ako dlho išli? Čo malo byť cieľom cesty? Popradské pleso, áno, tam ho chcela manželka zobrať. Boli tam pred jedenástimi rokmi, keď ju požiadal o ruku. Operátor sa rozhodne poslať horskú záchrannú službu. A teraz treba zistiť, čo je s manželkou, ktorá neodpovedá.

„Pozrite sa na ňu, akú má farbu v tvári…“ Vlastne, to sa nedá. „Zistime spolu, či dýcha. Priložte ucho nad jej nos a ruku položte na hrudník. Mali by ste cítiť jej dych a pohmatom registrovať dvíhanie hrudníka.“ A takto pokračovali ďalšie inštrukcie pre Adama. Medzitým začalo mrholiť. Dnes operátori žiadajú volajúcich, aby si telefón prepli na reproduktor a získali tak dve voľné ruky, ktorými môžu pomáhať. Starý tlačidlový telefón Adamovi neumožňoval ani to. Manželka Veve však začala reagovať a hoci nevedela hovoriť, na otázku odpovedala stiskom ruky. Nedalo sa robiť nič iné, len čakať. Kým prišla horská služba, stihol Adam vyrozprávať operátorovi svoj životný príbeh. Jeho žena sa dostala do nemocnice včas, trombus, zrazeninu v jej hlave, rozpustili. Do života sa vrátila bez neurologického deficitu.

„Dvaja slepí tak zachránili ľudský život. Ako? Jeden bol nevidiaci, pretože prišiel v minulosti o zrak. A ten druhý, operátor na tiesňovej linke, je slepý tiež. To človek, ktorý volá na tiesňovú linku, ten je jeho očami,“ dodáva MUDr. Július Pavčo.