Čo môže urobiť s psychikou človeka strata zamestnania?
Psychika je veľmi citlivá na každú činnosť človeka, ktorú vykonáva. Mnoho ľudí je takých, čo keď vypadnú z pracovného procesu, odrazu nevedia, čo majú robiť. Pokiaľ nemajú koníčky, záhradku, zbieranie známok. To je jedno aká, ale aktivita tam musí byť. Predstavte si, že ste niekde činný, je o vás záujem, vytvárate nejaké hodnoty, produkty a odrazu sa dostanete do situácie, keď ste mimo, málokto má o vás záujem. Nápor na psychiku je veľmi veľký.
Vedeli by ste presne popísať, čo sa deje s takým človekom?
Dá sa to ilustrovať na modeli, ktorý vypracoval profesor Harisson. Hovorí o štyroch fázach. Prvá fáza je šoková. Naraz som ostal mimo, na ulici, naraz nemám peniaze. To je šok. Trvá približne tri mesiace. Potom nastáva – je to kuriózne, ale je to tak – fáza optimizmu. Som síce mimo, ale ešte mám dostatok síl, viem si nájsť prácu, budem chodiť po konkurzoch. Tretia fáza je obdobím pesimizmu. Akonáhle sa nám nedarí zamestnať sa, nájsť si nejakú činnosť, dochádza k pesimizmu. K čiernemu videniu. Načo som tu, pre koho som potrebný. Posledná štvrtá fáza je fázou fatalizmu. Človek sa dostal do situácie, že nech robím čo chcem, nič sa mi nedarí, nič nevychádza a nič s tým neviem urobiť. Toto je všeobecný model, ktorý funguje prakticky vždy.
Ktorá fáza je najhoršia?
Samozrejme, tá štvrtá. V nej totiž človek absolútne stráca aktivitu. Robili sme výskumy s tvorivosťou u nezamestnaných. Zistili sme, že u nich veľmi rýchlo klesá stupeň tvorivosti. Aby som vysvetlil, čo sa deje v našej psychike. Existuje takzvaný problém hľadacej činnosti. Je to niečo, čo veľmi zjednodušene funguje tak, že pokiaľ som aktívny, činný, mám záujmy, tak sa mi aj darí. Sú situácie, že čoho sa chytíte, čo urobíte, všetko sa vám darí. Táto aktivita je spojená so syntézou mozgových katecholamínov. Funguje to ako bludný kruh. Čím viac sa vám darí, tým viac dochádza k syntéze, a tým je človek lepšie naladený, tým sa aj lepšie cíti. Opačný prípad je, keď sa táto aktivita stráca. Teda ide aj o prípad nezamestnaných. Keď sa aktivita stráca, dochádza k disociácii mozgových katecholamínov. A nastupuje opačný bludný kruh. Čím som menej aktívny, tým viac upadám, stráca sa mi chuť, optimizmus, nálada. Je to veľmi zjednodušene povedané, ale takto to funguje. Výskumy, ktoré sme robili, ukázali, že po pol roku alebo dlhšom čase, ktorý trvá nezamestnanosť, človek pomerne rýchlo stráca všeobecnú tvorivosť. Ako keby upadal a to je presne ten bludný kruh.
Prečo jedni ľudia zvládajú tieto situácie lepšie, iní horšie?
Určite je to aj povahou. Ale ukázalo sa, že oveľa lepšie zvládajú výpadok z aktívneho života tí, ktorí si vedia prispôsobiť okolitý svet. Nie, že oni sa prispôsobujú, ale naopak – oni si vedia prispôsobiť svoje okolie. V podstate si sami vyberú, čo budú robiť, s kým sa budú stretávať.
Čo je pre človeka, ktorý stratí prácu, najhorším rizikom? Upadnutie do depresie, samovražedné úmysly?
Veľmi nerád to hovorím, ale musím. Väčšinou tí slabší, viac zraniteľnejší, odchádzajú skôr. Sú to práve tí, ktorí sa snažia prispôsobiť tomu, čo sa deje. Ale ten prispôsobovací proces je príliš zložitý. V tejto súvislosti mi napadajú konkrétne čísla spred niekoľkých rokov. Sú alarmujúce. Až 27, dokonca 30 percent mladých ľudí do 21 rokov trpí depresiami. Je to tým, že súčasný spoločenský systém je náročný na adaptáciu. Títo mladí ľudia sú najčastejšie zraniteľní. Samozrejme, nie sú to tie najzávažnejšie patologické depresie, pri ktorých by človek musel byť hospitalizovaný, ale už je to signál – pozor! Proces včleňovania sa do spoločnosti je veľmi zložitý. Vyzerá to tak, že tí, ktorí nie sú odolní, tí, ktorí sú viac zraniteľní, na nich to má väčší dopad, zvládajú situáciu horšie.
Čiže tí, ktorí veci neberú príliš vážne a majú nadhľad, tých nezamestnanosť psychicky nepoloží?
Dá sa to tak povedať. Keď si viem uvedomiť svoje možnosti, schopnosti, svoje sily a nejakým spôsobom to dokážem zosúladiť s tým, čo odo mňa očakáva spoločnosť, som na tom lepšie, ako keď mám o sebe nejaké premrštené a nie celkom vhodné predstavy. Napríklad perfekcionisti zvyknú mávať takéto problémy.
Ako môže okolie pomôcť človeku, ktorý je bez práce a uzatvára sa do seba? Dá sa to vôbec?
Prvoradá je komunikácia s ním. Človek sa nemôže dostať do situácie, že ho odpísali ešte aj jeho najbližší. Na druhej strane, skúsenosti sú smutné. Často sa stáva, že keď prestane byť človek platný v práci, prestáva byť platný aj v rodine. Vypadne finančný príjem, ľudia často už ani nie sú schopní sa aktívne zaoberať tým, čo je okolo nich. A toto býva stretom v rodine. Aby som sa vrátil k otázke. V každom prípade s ním treba komunikovať. Musí mať pocit, že ho držíte, že je to dočasná záležitosť, že to prejde.
Lenže ak to nikam nevedie, tak aj ten, čo sa snaží pomôcť, rezignuje.
Ale keď všetci rezignujú, niet východiska.
Kedy by mal nezamestnaný vyhľadať odbornú pomoc?
Vo fáze pesimizmu. Keď začne nastupovať táto etapa, keď človek začne upadať a znižuje sa jeho aktivita, vtedy je najlepšie zájsť k psychológovi. Na podržanie, posilnenie, na usmernenie je ideálna pomoc psychológa.
Máte informácie od kolegov, či pribúda ľudí, ktorí vyhľadávajú psychológov pre stratu práce?
Takéto štatistiky zatiaľ nemáme. Ale v septembri bude zjazd slovenských psychológov, a táto téma isto bude predmetom našej diskusie.
Je lepšie prijať prácu, ktorú človek považuje „pod svoju úroveň“, ako ostať nezamestnaný?
Touto otázkou sme sa zaoberali a spolu s kolegami sme došli k názoru, že je lepšie prijať robotu, aká sa ponúka. Môže to byť len prechodné. Je lepšie nevypadnúť z pracovného procesu. Aj keď máte miesto, ktoré nezodpovedá vašej kvalifikácii alebo schopnostiam, udržuje vás v činorodej praxi. Máte potom možnosť posunúť sa ďalej.
Ale tu je riziko, že susedia a známi začnú na vás ukazovať prstom: aha, bývalý riaditeľ a dnes robí vrátnika. To na psychike tiež nepridá.
Toto sociálne hodnotenie tu vždy bude, s tým sa treba vyrovnať. Obrniť sa voči nemu. Povedať: ja pracujem, ja si hľadám prácu, ja sa z tejto neľahkej situácie dostanem. Na reči susedov netreba dať.
Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí stratia prácu? Ako sa majú udržať v psychickej pohode?
Nesmiete sa opustiť, musíte byť neustále činný. Nedávno som stretol jedného takého človeka a on mi hovoril, že si chodí hľadať prácu. Keď som sa ho opýtal, na koľkých pohovoroch bol, odpovedal, že „už“ na dvoch. On už sa dostal do fázy, keď stráca chuť, nemá už ani silu ďalšieho hľadania. Táto strata aktivity potom spôsobuje spomínaný bludný kruh. Tomu sa treba vyhnúť.