Aj duchovnú oblasť sme totižto transformovali len do akéhosi trendu, je to nálepka, za ktorú skrývame prázdnotu. Nie je teda žiadnym prekvapením, že ľudská smrteľnosť je téma odstrčená do úzadia. Čo sa však stane keď je s ňou „dnešný“ človek nevyhnutne konfrontovaný?
V minulosti umierajúca osoba svoje posledné dni trávila medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi. Bol to čas na rozlúčenie sa, čas na emócie, čas na akceptáciu toho, čo prichádza a bilancovanie predošlého života. Ako sa k umierajúcim staviame dnes? Väčšina z nich končí na nepohodlnej posteli medzi štyrmi bielymi stenami sterilne páchnuceho nemocničného prostredia. Lekári často bojujú o život do posledného momentu, nadhodnocujú svoje schopnosti a nepripustia si prehru v pravej chvíli.
Harvardský výskum z roku 2007 ukazuje, že až 70 percent pacientov na onkologickej klinike uvádza nenaplnenie spirituálnych potrieb kňazmi či inými osobami v zdravotníckom systéme. Tieto potreby sú totiž zanedbávané a nahradené sústredením sa na technický pokrok dnešnej tzv. „víťaznej“ medicíny. Zakrývanie si očí pred procesom umierania môže byť jednou z príčin rozširujúcich sa neurotických ochorení, keď neuróza vystupuje ako preoblečená a potlačená úzkosť z vlastnej smrteľnosti. Ako čeliť takejto úzkosti? Odpovedí je nespočetne veľa, každý má možnosť nájsť si svoju cestu, stačí len zodpovedať tú dobre známu otázku, visiacu nad našou existenciou: „Čo bude potom?“
Viera pomáha
Stále masová väčšina populácie nachádza odpoveď práve v náboženstve, vo viere v Boha. Viera v procese stretávania sa so smrťou vždy hrala dôležitú úlohu. Rituály spojené práve s umieraním mali pre veriacich veľký význam, dávali im možnosť uľaviť svojmu smútku, podeliť sa s blízkymi. Tak to aspoň fungovalo v minulosti. Je aj dnešný veriaci človek schopnejší zvládať boj so smrteľnosťou? Doktorka psychológie Crystal Park z Univerzity v Delaware uvádza na základe svojo výskumu, v ktorom spracovala výpovede 96 vysokoškolských študentov o vyrovnávaní sa s nedávnou smrťou blízkeho priateľa, významnú spojitosť medzi vierou a schopnosťou čeliť smrteľnosti. Rovnako vedci z Kalifornie potvrdili spojitosť medzi vierou v posmrtný život a nižšou depresiou spojenou s uvedomovaním si vlastnej konečnosti na tomto svete.
Veriaci ľudia nachádzajú odpoveď, ktorá im zjavne stačí. Zaujímavé však je, že mnoho ľudí svoju zbožnosť objavuje často až o 5 minút 12. Nie je viera niekedy len šatkou, ktorú si viažeme cez oči, neschopní prijať konečnosť našej existencie? Žurnál Americkej Lekárskej Asociácie uvádza výsledky štúdie, zaoberajúcej sa nevyliečiteľné chorými osobami. Veriaci pacienti boli trikrát prístupnejší k podstúpeniu agresívnych medicínskych zásahov. Namiesto pokojného odchodu volili cestu bolesti a trápenia sa ďalšími lekárskymi pokusmi o ich uzdravenie. Do poslednej chvíle verili, že Božia vôľa ich zachráni a prinesie „zázrak“ do ich životov.
Individuálny rešpekt k rozmanitým názorom na problematiku smrteľnosti by mal byť základným postojom každého psychológa či psychiatra. Nie je dôležité, akú cestu zvládania si človek vyberie, dôležité je, aby na túto cestu vykročil. Skrývať sám pred sebou túto tému znamená len potlačovať samozrejmý strach, ktorý neskôr môže skomplikovať základné ľudské fungovanie.
Práve samozrejmosť tohto strachu znamená, že máme právo si ho prežiť, na chvíľku sa mu poddať, pokúsiť sa nájsť svoje odpovede, a dovoliť smrteľnosti, aby sa stala prirodzeným a pravdepodobne finálnym medzníkom našich životov. Pravdepodobne…