Psychoterapia a liečba liekmi idú ruka v ruke

27.12.2010 05:39
Svetlana Žuchová
Svetlana Žuchová Autor:

Psychiatri a psychológovia vzájomne nebojujú, obávam sa však, že táto predstava je veľmi rozšírená, povedala psychiatrička Svetlana Žuchová.

„Mnohí si napríklad myslia, že podľa psychológov stačí psychoterapia, kým psychiatri nasadia lieky a tvrdia, že "rozprávať sa s pacientom“ je zbytočné", dodala. Táto predstava je však podľa jej slov zastaraná, prekonaná a nemoderná a ak sa jej ešte niekto drží, znamená to, že nekráča s dobou.

Lieky a psychoterapia. Vzájomne sa vylučujú alebo dopĺňajú?
Niektoré stavy sa v psychiatrii bez farmakoterapie nezaobídu, a to nepopiera žiaden zodpovedný psychológ. Naopak pacienti, ktorí užívajú lieky, väčšinou profitujú z psychoterapie, s čím zas musí súhlasiť každý moderný psychiater. Nepopieram, že každý odborník má k jednej z metód osobne bližšie. Prirovnala by som to k náboženstvu. Niekto je katolík, iný evanjelik, ďalší budhista. Všeobecne ale platí, že osvietení veriaci veria v jedného boha bez ohľadu na náboženstvo a denomináciu.

Je psychoterapia doménou psychológov?
Nie. Podmienkou toho, aby sa niekto mohol nazývať psychoterapeutom či poskytovať psychoterapiu je psychoterapeutický výcvik. Môže ho absolvovať psychológ, psychiater, ale napríklad aj sociálny pracovník. Sú psychiatri, ktorí sa venujú skôr tzv. biologickej psychiatrii a predpisujú lieky, iní skôr liečia psychoterapiou. U nás síce smie lieky predpisovať len lekár (psychiater), no napríklad v Spojených štátoch aj klinický psychológ. Aj na tomto príklade vidieť, že tieto profesie vzájomne nebojujú, ale sa dopĺňajú. To, že človek, ktorý pacientovi predpisuje lieky, by nemal byť zároveň jeho psychoterapeutom, nijako nesúvisí s kvalitou psychoterapie poskytovanej jedným či druhým, ale skôr s tým, že ako lekár je v inej role ako psychoterapeut. Je ale bežné, že jeden a ten istý človek niektorým pacientom „iba“ predpisuje lieky a s niektorými pracuje psychoterapeuticky.

Nemáte z praxe pocit, že ľudia potrebujú v tom akútnom stave ťažkej depresie len užívať lieky a nikomu o svojom probléme nerozprávať?
Psychoterapia je náročná a ak z nej má dotyčný profitovať, musí jej byť schopný. Musí byť, napríklad, schopný viesť rozhovor. A človek v akútnej fáze, nielen depresie, ale aj iných psychických porúch, nedokáže tieto nároky spĺňať. Preto v najakútnejšom stave najprv predpíšeme lieky a až potom, keď ho z tejto akútnej fázy dostanú, prichádza k slovu psychoterapia. Aj lekári na akútnych psychiatrických oddeleniach sa s pacientmi v rámci možností rozprávajú, no nie každé „rozprávanie sa“ s pacientom je psychoterapiou.

Prvotná obava pacienta zájsť k psychiatrovi najčastejšie sprevádza hanba, „čo keď sa tam rozplačem“. Plačú ľudia často v ambulancii?
Väčšina pacientov, s ktorými sa psychiater stretne, neplače. Plače iba menšina. Možno táto otázka pramení z predstavy, že za psychiatrom chodia ľudia s nejakými vzťahovými problémami, napríklad po rozchode. Áno, aj takí chodia k psychiatrovi, ale zďaleka nielen oni.

V dnešnej dobe majú ľudia z antidepresív obavy. Aké najčastejšie? Prečo ich nechcú?
Myslím, že najčastejšou obavou je závislosť. Pritom antidepresíva závislosť nespôsobujú! Spôsobujú ju niektoré psychofarmaká, napríklad proti úzkosti. Áno, sú ľudia, ktorí užívajú antidepresíva dlhodobo, niektorí z nich aj celoživotne. Ale rovnako diabetici užívajú celoživotne inzulín. Depresívni ľudia sú teda na antidepresívach závislí presne v tom istom zmysle ako diabetici na inzulíne, nie v zmysle drogovej závislosti.

Ak si s antidepresívami pacient „sadne“ a nespôsobujú mu nežiadúce účinky, čo je ich nevýhodou?
Aj antidepresíva majú nežiadúce účinky. Ako pri každom inom lieku treba zvážiť, či benefit z ich užívania preváži nad rizikami a nežiadúcimi účinkami. Tie závisia od konkrétneho antidepresíva. Patria sem hnačky, zápchy, sucho v ústach, úbytok váhy alebo priberanie. Platí to aj pre obdobie tehotenstva a kojenia. Z pochopiteľného dôvodu neexistujú štúdie, v ktorých by sa tehotným ženám cielene dávali antidepresíva a skúmali sa ich vplyvy na plod. Všeobecne však platí, že ak žena užívajúca antidepresíva otehotnie, nie vždy sa vysadzujú. Zvažuje sa riziko a profit, pretože depresívna matka môže byť pre dieťa rizikovejšia ako antidepresíva v čase kojenia. Negatívne vplyvy matkinej depresie na dieťa sú už dobre známe.

Ľudia sa občas hrajú na veľkých hrdinov, chcú si pomôcť sami, presviedčajú sa o tom, že lieky nepotrebujú. Na druhej strane je tu však depresia, ktorá sa asi našou „silou“ poraziť nedá. Je pravda, že ak sa nelieči, prehlbuje sa a sama od seba nevymizne?
Sú ľudia, ktorí si nedajú ani Ibalgin, keď ich bolí hlava alebo zub, a radšej tú bolesť „vydržia“. Zároveň nie každá psychická bolesť je hneď depresia a dá sa vyliečiť antidepresívami. Napríklad strata blízkeho človeka je bolestivá a smútok, ktorý po nej nasleduje, je zvyčajne „normálny“ a dokonca potrebný. Tento „normálny“ smútok sa nelieči liekmi. Či je smútok ešte „normálny“ alebo už prejavom depresie, je na individuálnom zvážení odborníka, ako aj rozhodnutie pacienta, či predpísané lieky chce užívať. Výnimkou je prípad, keď človek v rámci duševnej choroby stráca náhľad, resp. neuvedomuje si, že je chorý a nie je k svojej chorobe viac kritický. V takomto prípade sa lieky ordinujú aj proti jeho vôli, ale to sa deje na nemocničných oddeleniach, a je predsa len výnimočné.

Svetlana Žuchová (33) vyštudovala psychológiu na univerzite vo Viedni a medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje ako psychiatrička na Psychiatrickej klinike Prvej lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, kde v roku 2009 ukončila doktorandské štúdium.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk