Príroda nám dodáva novú energiu, redukuje stres, osviežuje telo aj ducha. Cvičenie vonku je najrýchlejšia cesta ako sa dostať do fyzickej a duševnej pohody a posilniť imunitu. Príroda má totiž podobný účinok ako šport – čistí mozog. Už krátka prechádzka v lese pomáha zbaviť sa únavy. Svaly sa natiahnu a dýchaním sa posilní krvný obeh a trávenie. O liečivých účinkoch prírody je presvedčený aj cestovateľ, milovník prírody a chalupár Henrich Krejča.
„Žijeme v umelom svete, plnom umelých výkladov, obchodných domov, a veľmi málo chodíme do prírody za účelom nechať sa ňou objať. Chorí sme preto, že sa stravujeme umelou stravou, žijeme pod tlakom, nehovoriac o smogu,“ myslí si. Na samote pri lese má chalupu, odmalička tam často chodí. „Keď som mal mesiac, môj otec kúpil starý sedliacky dom a celý ho zrekonštruoval. Spolu s mamou sa tam neskutočne natrápili – sami robili dlažbu, pec, trámy…“
Podľa Krejču má toto miesto neskutočnú auru. Človek žijúci v rýchlom, stresujúcom živote, práve tu nájde svoj pokoj a Henrich s úsmevom dopĺňa, že preňho je to také cenné miesto, že by tam prijal aj večný pokoj.
„Príroda je vládca, človek je len maličkou súčasťou nej. Kto to pochopí, môže s ňou žiť v harmónii,“ hovorí H. Krejča a dodáva: „Tunajší ľudia prírodu milujú. Chodia sa pozerať na srnky, diviaky, počítajú, koľko jabĺčok počas dňa zjedli. Mestskému človeku sa to môže zdať smiešne. Ale keď sedíte pri okne pri peci a zbadáte srnku, ktorá sa príde nažrať pod lipu jabĺk, ktoré ste jej pripravili, aby prežila zimu, cítite vrúcny, objímajúci pocit. Aby som mal pokoj na duši, potrebujem týchto pocitov čoraz viac. Vyhľadávam ich za každú cenu.“
Život na lazoch nikdy nebol jednoduchý. Naši predkovia museli skoro ráno vstávať a skôr ako seba nakŕmiť zvieratá. Potom sa vybrali pešo do práce, hoci v mínus dvadsať stupňových mrazoch. „Napriek tomu sa usmievali a boli šťastní. Dožívajú sa 80–90 rokov a umierajú zväčša v spánku. Napokon, aj problémy zvládali ľahšie ako my v meste,“ skonštatoval Krejča.
Ľudia využívali stromy na meditácie už odpradávna, získavali z nich silu a múdrosť. Verili, že keď pod nimi sedia, dodáva im to pozitívnu energiu – zdôverovali sa im alebo ich objímali. Aj kráľ Artuš mal svoj obľúbený dub a kráľ Matej lipu pri Bojniciach. Dub údajne pomáha slabým ľuďom nadobudnúť silu a energiu, lipa nešťastne zamilovaným, jedľa vie pozdvihnúť sebavedomie a breza odstraňuje podráždenosť.
Henrich Krejča tiež rád objíma stromy. Vraví, že mu to pomáha vnútorne sa očistiť. „Čistím sa aj keď o polnoci sedím pri krbe alebo vonku pod hviezdami. "Cítim, ako sa mi vracia tá "normálnosť,“ prirodzenosť, človečina, po ktorej túžim. Tu ju mám na dosah." Vážne rozmýšľa nad tým, že tam odíde žiť natrvalo. Už len nájsť činnosť, ktorá by ho živila… „Pretože chovom kôz by som asi neprežil, ale aj to sa raz naučím (smiech).“
Faktom je, že ľudia na lazoch vedia takmer na každú chorobu nájsť bylinu a vyliečiť sa – či je to rana, vážny problém v tele alebo nespavosť… „Prvú noc, keď prídem z mesta, nemôžem zaspať – také tam je ticho a aj sa trochu bojím. Avšak druhú noc už spím ako v bavlnke a zobúdzam sa čerstvý a zdravý.“ Keďže oblasť, v ktorej sa nachádza chalupa, je bohatá na liečivé byliny, ráno si zvykne Henrich vziať palicu a vyjsť na hríby či bylinky. „Stále viem o nich málo, vyžaduje si to prístup a spoznávanie. Keď som mal problémy s kosťami, urobil som si vývar z kostihoja, zabalil do gázy a fakt pomohol. Zbieram harmanček, medovku a materinu dúšku. Z byliniek sa robí aj domáca špiritovica a tá takisto veľmi lieči (smiech).“
Henrich Krejča sa charakterizuje ako „samotár obklopený ľuďmi“. „Mám rád samotu, ale na chalupe nikdy nie som sám. Aj potme mám zasvietené – vidím okolo seba tisíce maličkých svetielok a to sú oči zvierat v odraze mesiaca. Teda som v lone prírody s tými dušami a stále sa cítim ako medzi ľuďmi.“ Samota podľa jeho slov očisťuje aj pri cestovaní. Sám bol v Latinskej Amerike a v Afrike a samotu na cestách rozhodne odporúča: „Jedine sám môže človek prísť na to, čo na ňom prekáža druhým. Otec mi v detstve hovorieval: Nauč sa žiť sám so sebou, potom budeš môcť žiť aj s ostatnými.“