Predpokladá sa, že je rovnako ako väčšina z nich zapríčinená súhrou rôznych faktorov, hovorí psychiatrička Svetlana Žuchová. Tvrdí, že napriek tomu, že sa schizofrénia často démonizuje, môže to dopadnúť dobre.
Čo teda patrí medzi riziká, predpoklady, že na túto nepríjemnú diagnózu ochorieme?
Rizikovým faktorom je genetická predispozícia; výskyt schizofrénie v príbuzenstve. Čím sú si príbuzní bližší, tým je riziko väčšie. Napríklad ak má jeden z rodičov schizofréniu, riziko je menšie, ako keď sú chorí obaja. Alebo ak ochorie jedno z jednovaječných dvojčiat, druhému hrozí väčšie riziko, ako keď sú dvojčatá dvojvaječné (a majú menej spoločnej genetickej informácie). Skúmaniu genetiky pri schizofrénii sa venuje veľké úsilie a zatiaľ neprinieslo väčšie úspechy. Nenašiel sa „gén schizofrénie“, nedokážeme s istotou určiť, kto ochorie a kto nie. Predpokladá sa, že sa nejedná o jeden gén, ale o niekoľko. Naviac, názory na vznik tohto ochorenia sú rôzne a odborníci nemusia vzájomne súhlasiť.
V minulosti sa objavovali aj názory, že je zapríčinená len faktormi prostredia, napríklad rodičovskou výchovou, atmosférou v rodine, či istými vlastnosťami matky…
Hypotéza, že ju zapríčiňujú čisto vonkajšie faktory, sa dnes považuje za málo pravdepodobnú. Je ale pravda, že sa môže prejaviť v období zvýšeného stresu, klasicky, napríklad u mužov kedysi v čase vojny. Predstavujeme si to tak, že u človeka s istou dispozíciou môžu vonkajšie vplyvy viesť k prepuknutiu choroby. Nejde teda s veľkou pravdepodobnosťou o jeden „dôvod“, prečo niekto ochorie, ale o súhru vplyvov, ktoré nakoniec vedú k prejavu choroby.
Dá sa schizofrénia vyliečiť?
Schizofrénia často prebieha formou atakov. Fázy remisie sa striedajú s fázami relapsu: obdobia bez príznakov sa striedajú s obdobiami s príznakmi. Remisie môžu byť dlhé, niekedy celoživotné, isté riziko relapsu ale ostáva. Lekári sa snažia zabrániť ďalšiemu relapsu, pretože s ich počtom sa zhoršuje prognóza. Samozrejme, nie sú všemocní a nie vždy sa liečba darí. Niekedy zlyháva aj napriek veľkej snahe a ideálnym vonkajším faktorom. Napriek tomu je faktom, že je pre prognózu prvoradá. Mnohí majú k psychiatrom nedôveru. Traduje sa, že pacientov „oblbujú“, tlmia, zbavujú vôle, manipulujú nimi. Tí, čo potrebujú starostlivosť psychiatra, sa jej vyhýbajú a často ich odrádza aj okolie. Pritom pre schizofréniu platí to, čo pre ďalšie závažné choroby. Čím skôr sa podchytí a lieči a čím lepšie pacient spolupracuje, tým sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa ďalší relaps nedostaví.
Depresiu si pacienti väčšinou uvedomujú. Schizofréniu tiež?
Schizofrénia patrí do skupiny psychóz, pre ktoré je typické, že chorý nemusí mať na svoje ochorenie náhľad (nemusí vedieť, že je chorý). Preto si občas všimne chorobu okolie skôr ako sám pacient, ktorý môže byť presvedčený o tom, že je všetko v poriadku.
Ako toto ochorenie popisujú pacienti?
Rôzne. Prejavy sa líšia podľa typu choroby, ale aj podľa toho, v akom štádiu sa chorý nachádza. Ináč svoje skúsenosti opisuje niekto, u koho sa choroba práve prejavila, ináč ten, kto sa už lieči dlhšie. Všeobecne sa za prejavy schizofrénie považujú hlavne bludy a halucinácie. Často je človek presvedčený o tom, že ho sledujú, že mu niekto škodí, snaží sa mu ublížiť. Môže počuť hlasy, ktoré mu niečo radia, nabádajú ho na niečo, no nemusia. Chorý však tieto zážitky nechápe ako prejavy choroby, verí im a považuje ich za skutočnosť, preto málokedy prichádza k lekárovi sám. Skôr sa stáva, že vplyvom takéhoto prežívania sa mení jeho správanie, a je to okolie, ktoré si zmeny v správaní všimne a privedie ho k psychiatrovi. Psychiater kladie pri vyšetrení cielené otázky, aby zistil, či pacient príznakmi trpí alebo nie. Avšak tí, čo už svoju chorobu „poznajú“, prídu aj sami, ak pozorujú, že sú symptómy silnejšie. Myslím, že je dôležité predstaviť si, že schizofrenik žije vo svete, kde svoje bludy a halucinácie vníma ako skutočnosť. Teda cíti sa skutočne prenasledovaný, má vážne pocit, že mu chcú ublížiť, myslí si, že sa s ním niekto reálne rozpráva… Vieme si predstaviť, akú nepohodu to vyvoláva. Viac ako na halucinácie a bludy sa preto ľudia sťažujú na strach. Sú v napätí, mení sa ich nálada, snažia sa konať tak, aby sa nebezpečenstvu vyhli.
Svetlana Žuchová (34) vyštudovala psychológiu na univerzite vo Viedni a medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje ako psychiatrička na Psychiatrickej klinike Prvej lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, kde v roku 2009 ukončila doktorandské štúdium.