Stav, kedy človeka netešia bežné radosti života, je nebezpečný vtedy, ak ho nerieši, ba dokonca si naň časom „zvykne“. Len malé percento ľudí si podľa odborníkov uvedomuje, že im niečo je.
Pretože sa toto duševné ochorenie nedá odmerať, nediagnostikuje sa ľahko. Psychológ či psychiater ho zadefinuje až po rozhovore s pacientom. Príznakmi sú silný smútok, strata radosti z bežných vecí, zmena váhy, nesústredenosť, nespavosť, zúfalstvo, pocity viny, dokonca samovražedné sklony. Ale pozor, stav melanchólie, ktorý dôverne poznáme snáď všetci a je dočasný, nie je depresia.
Depresia môže, no nemusí mať spúšťač. Spúšťačom, ktorý je logicky pochopiteľný, môže byť ťažké ochorenie či smrť v rodine, rozvod, rozchod, strata zamestnania a podobne. Jedným z významných faktorov úspešnej liečby je vyrovnanie hladiny neuroprenášača serotonínu v mozgu.
Mnohí ľudia už prekonajú „hanbu“ a sú odhodlaní liečiť sa, no nevedia, či so svojim problémom zájsť za psychológom alebo psychiatrom, ktorí sa občas v prípade liečby depresií nezhodujú.
Kým psychiatri majú tendenciu naordinovať lieky (tie však psychológ nemôže predpísať), psychológovia uprednostňujú liečbu psychoterapiou. Vo všeobecnosti sa však odporúča navštíviť psychológa v prípade, že ochorenie má jasný spúšťač a psychiatra vtedy, ak spúšťač zrejmý nie je.
Prax ukazuje, že človek, nech sa s ním deje čokoľvek, najskôr by si chcel pomôcť sám. V prípade depresie to však neplatí. Človek s depresiou si totiž nemá ako sám pomôcť.
Ak sú preňho nevyhnutné antidepresíva, užívajú sa približne rok, postupne sa, pod dohľadom lekára, vysadia. Sú však aj prípady, keď pacient užíva antidepresíva nepretržite, až do konca života.
Za najvhodnejšiu formu liečby depresie sa považuje kombinácia liekov a psychoterapie. Lieky chemicky zmenia pochody v mozgu, psychoterapia zas pohľad na dané udalosti, na život.