Najviac jej pomohlo to racionálne, čo má v sebe. Povedala si: Mám problém, idem ho riešiť. „Je to môj celoživotný základný princíp. Neriešim, čo to spôsobilo, ani kto za to môže. Len, ako z toho von,“ povedala pre Pravda.sk.
Aj ona patrila k pacientkam, ktoré chodili poctivo na preventívne prehliadky. Navštevovala dokonca súkromné zdravotné stredisko. A predsa jej príbeh bol takýto: „Hneď, ako som si našla hrčku, utekala som k mojej lekárke, ktorá ma poslala na sonografiu. Pán doktor na sonografii povedal, že to nič nie je. To bol január 2012. V apríli som mala termín bežnej preventívnej prehliadky. O tri mesiace som znovu hlásila, že hrčka tam je. Pozreli sa mi do všetkých dutín, odobrali mi všetky tekutiny, spravili znovu sono a ten istý doktor zhodnotil, že nič nevidí. O pol roka v októbri som sa dostavila s tým, že hrčka je väčšia. Až vtedy vypukol cirkus a o desať dní som bola bez prsníka.“ V živote pani Bacigalovej sa roztočil kolobeh tých najhorších procedúr, ktorými musela prejsť. „Na tento systém som veľmi nahnevaná. Zvažujem podanie na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a aj súdny spor so zdravotným strediskom – že ma s tým nechali desať mesiacov behať a nikto sa môjmu problému poriadne nevenoval.“
Po tom, ako jej diagnostikovali rakovinu, nebola tvorivejšia. „Tri-štyri mesiace po tom som si nariadila terapiu, že na to nebudem myslieť a že tému rakovina sa pokúsim vedome odblokovať. Už len keď som v televízii zachytila reportáž o tom, že niekto má toto ochorenie, dotýkalo sa ma to tak bolestivo, že za liečenie som považovala už to, že si od toho budem držať odstup,“ prezradila žena, ktorá sa zmobilizovala až potom, keď zvládla najhoršie obdobie a dospela k názoru, že užitočnejšie pre ňu a tiež pre ostatné pacientky bude, keď sa z toho vypíše. Napokon, písanie je a vždy bol jej chlebíček. „Tak som to zo seba začala dávať von prostredníctvom blogov a egoisticky musím povedať, že to, že pomenúvam veci, ktorými som prešla, pomáha aj mne.“ Odozva na seba nenechala dlho čakať. Dnes sa jej hlásia pacientky, ktoré píšu, že prežívajú niečo podobné.
Eva Bacigalová sa nikdy nevŕtala v otázkach typu „prečo sa to stalo“. Samu seba nepovažuje za príliš ezoterického človeka. „Mám matematické vzdelanie, som racionálna a pragmatická, no myslím si, že by som po tomto zážitku mala vnímať aj svoju intuíciu, nielen rozum. Tá mi už dávno signalizovala, aby som nejaké veci zmenila a upravila si vzťahy s ľuďmi. To som, po tom, ako ma diagnostikovali, aj urobila.“ Dodala, že si urobila poriadok v priateľoch a rodinných väzbách, no nesúhlasí s tým, že medzi chorobou a tým, ako si manažujeme svoj život, by mala byť nejaká priama väzba. Čo však pripúšťa, je fakt, že pätnásť rokov žila ako novinárka v permanentnom strese. „Bol taký trvalý, že som nevidela rozdiel medzi tým, kedy to je lepšie a kedy horšie.“
V najťažších chvíľach jej chodila po rozume aj smrť. „Tým, že onkológ so mnou odmietol komunikovať na tému, ako to so mnou vyzerá a jeho odpoveď bola "liečime vás“, otázky o smrti ma automaticky prepadali. Navyše, ochorela som v zime, skoro bola vonku tma a kvôli imunite, ktorá bola vtedy neuveriteľne krehká, som ani nevychádzala z domu." Okrem silnej vôle jej vraj pomohlo upnutie na mechanické veci – ráno vstať, umyť si zuby, najesť sa, sadnúť si za počítač, ísť do práce, vrátiť sa z nej, nalíčiť sa… „Pripustila som si myšlienku, ktorá bola celkom živá, keď som sa pozerala von oknom na holé stromy, že už ich s listami neuvidím. A uvedomenie si toho, že je to možné, bolo dosť nepríjemné. Siahla som si na pocit, že náš život je konečný a ten môj bude kratší, ako som pôvodne plánovala.“
Eva Bacigalová (50) je bývalá novinárka a spisovateľka, dnes sa pohybuje vo svete médií. Napísala napríklad knihy ako Slzy otcov, či Čistá nuda. Spolu so psychologičkou Mirinou Hochelovou a parazitologičkou Markétou Derdákovou založila občianske združenie Amazonky, ktoré sa má venovať ženám s podobným ochorením.