Pre Pravda.sk spresnila, že keď jej zomrela blízka kamarátka, ostal po nej muž, ktorý sa veľmi trápil. „Riešil jej odchod s odborníkmi – so psychológmi aj psychiatrami a raz mi povedal, že by chcel ísť do spolku vdovcov a rozprávať o tom. Vtedy som si povedala, že niečo také sa pokúsim nájsť,“ objasnila psychologička. Avšak, nenašla.
Takáto forma starostlivosti o pozostalých u nás, žiaľ, nie je. A pritom na Slovensku zomiera ročne 50-tisíc ľudí. Ostane tu po nich veľké množstvo pozostalých – partnerov, manželiek, manželov a detí, ktorí tu ostanú sami a s úmrtím sa ťažko vyrovnávajú. Keď psychologička začala skúmať zahraničné stránky a organizácie, zistila, že je to téma, ktorú sa oplatí rozvinúť. „Nie každý dokáže ľahko nabehnúť späť do života a tempa, aké mal predtým, než mu blízky človek odišiel zo života,“ skonštatovala.
Foto: archív S. Schmidtmayerovej
Silvia Schmidtmayerová nespolupracuje s pohrebnými ústavmi. Vraví, že to je príliš skoro. „Situácia bezprostredne po úmrtí je vyhrotená. Je tam veľa emócií na to, aby si človek dokázal sadnúť, uvoľniť sa a začať spomínať a hovoriť o tom, čo mu chýba. Treba to nechať usadiť, potom sa tomu venovať,“ povedala. V rámci prvotného šoku, v prvých týždňoch úmrtia sú pomoc psychiatra a prípadne antidepresíva na mieste. „Až po pol roku je čas začať navštevovať psychológa. To najintenzívnejšie sa usadí, až potom sa pracuje na spracúvaní straty partnera,“ vysvetlila Schmidtmayerová.
Vraví, že smrť je vždy ťažká. „My ako psychológovia si prechádzame tzv. psychologickými výcvikmi alebo máme supervízorov, kde si môžeme ďalej spracúvať naše pocity.“ Môže totiž prísť klient, ktorý skutočne prinesie ťažký prípad, ktorý im v mnohom môže pripomínať veľa z ich vlastnej minulosti. „Aj vtedy je dôležité mať niekoho, s kým to môžeme skonzultovať a adekvátne to spracovať,“ dodala.