Liečba závislostí v prvých fázach nepozná kompromisy, hovorí odborník

, 29.09.2014 06:00

Pracuje v resocializačnom zariadení s ľuďmi, ktorí si už psychickou liečbou prešli a pokračujú v resocializačnom procese.

Teším sa z každého dňa, ktorý abstinenta udržím...
Teším sa z každého dňa, ktorý abstinenta udržím v abstinencii, tvrdí doc. Tibor Roman. Autor: Štefan Drgoň

“Pretože prejsť 9-týždňovým liečením neznamená byť vyliečený, ale nastavený na to, aby resocializačný proces mohol úspešne pokračovať v abstinencii,” tvrdí odborník, doc. Tibor Roman.

Keď sa človek vylieči z jednej závislosti, vraj zvykne presedlať na druhú. Častokrát už počas liečenia. Je to tak?
Celosvetová štatistika hovorí o tom, že všetci sme od niečoho závislí. Takže určite sa aj oni snažia nájsť náhradu. Ak je ňou nový zmysel života, tak je to cesta k tomu, aby dokázali aj závislí abstinovať. Pokiaľ je mojou závislosťou “žiť inak”, je to v poriadku, ak “žiť inak” znamená zaradiť sa do spoločnosti a plniť si svoje spoločenské funkcie.

Závislosťou teda možno nazvať všetko…
Áno. Sme závislí od práce, mnohí sme workoholici pracujúci nad svoje limity. Milujeme čokoládu, kávu, čaj, sex, hocičo.

Existuje aj tzv. mix závislostí u jedného človeka. Čiže akoby nestačila jedna, rovno ich má závislý dve. Sú závislosti, ktoré chodia “ruka v ruke”?
Gambler môže byť súčasne kleptoman, a ťažký alkoholik je závislý aj od sexu, čiže tá kombinácia závislostí v ostatnom období je celkom zaujímavá. Čo sa týka látkových závislostí, ich kombinácia je širokospektrálna. Je veľmi veľa mladých, ktorí neostávajú len pri jednom druhu drogy, ale experimentujú, užívajú súbežne viacero drog. Je teda bežné, že fajčia marihuanu a zároveň užívajú pervitín alebo extázu.

A medzi závislými sa iste nájdu aj “hrdinovia”, ktorí si myslia, že si so svojou závislosťou poradia sami.
Liečba závislostí v prvých fázach nepozná kompromisy. Všetko je o našej zodpovednosti, o nás samých, o tom, čo chceme. Mnohí závislí hovoria, že sa rozhodli liečiť, až keď zistili, že by zomreli, lebo už na tom boli zle – nezvládali samých seba, svoje telo, psychiku. Mnohých mladších zas pritlačí rodina. Potom už záleží na tom, ako sa s nimi začne pracovať a ako si oni začnú budovať cestu nového života. Tí, čo tvrdia, že majú potenciál byť v závislosti samoliečiteľmi, sa väčšinou mýlia.

Dá sa hovoriť o “najnávykovejšej” droge? Vraj vyliečiť sa z nikotínovej závislosti je ťažšie ako z kokaínovej. Čo je na tom pravdy?
Kokaín nie je najťažšia závislosť. Je pravda, že väčšina závislých v liečbe od nelegálnych drog začne extrémne fajčiť. Aj počas liečby, aj po liečbe. Ale či je nikotín najťažšia závislosť, si nedovolím jednoznačne tvrdiť. V každom prípade je obdobný ako alkohol – spoločensky akceptovateľný.

Je podľa vás lepší terapeut, ktorý si nejakou závislosťou prešiel a skoncoval s ňou? Dokáže lepšie pochopiť závislého? Týmto sa vás chcem tiež zároveň opýtať, či vy ste od niečoho závislý.
Som závislý od nikotínu, ale nikdy som sa neliečil. Výborne pracujú koterapeuti, ktorí prešli vlastnými závislosťami. Sú to ale spolupracujúci terapeuti, nie sú to väčšinou vzdelaní ľudia v poskytovaní socioterapie špecializovaného poradenstva či psychoterapie. Spolupracujú s odborným tímom a naozaj majú veľmi dobrú diagnostickú schopnosť. Prežili to, čo prežívajú závislí, čiže aj abstinenčné príznaky dokážu identifikovať pomerne rýchlo. Tým nechcem povedať, že odborní terapeuti, ktorí závislí neboli, ich pochopiť nedokážu.

Plačú u vás pacienti?
Určite.

Voláte ich “pacienti”?
Nie. Nevoláme ich ani klienti. Všetkých oslovujeme krstným menom. Resocializačné zariadenie, v ktorom pracujem, je netypické tým, že sa snažíme nastaviť atmosféru v zariadení na úrovni rodinných hodnôt a rodinného prístupu. Oni sami si určujú rodinné hodnoty, my ich jasne komunikujeme a snažíme sa, aby boli posilňované aj prostredníctvom ich správania.

Viac asi prichádzate, nech sa už jedná o akúkoľvek závislosť, do styku s mužmi. Nie?
Áno, je to tak. Asi tridsať percent tvorí ženské osadenstvo, zbytok sú muži.

Denne prichádzate do styku s negatívnou energiou, zúfalstvom. Ako sa s tým vyrovnávate, čistíte. Čo s tým robíte?
Zabúdate, že mám 22-ročné skúsenosti s prácou vo väzenstve, takže neviem, čo bolo negatívnejšie. Práca vo väzenstve, alebo so závislými? Tiež je pravda, že so závislými nie som každý deň. Aktívny som aj na akademickej pôde, učím na dvoch vysokých školách a pracujem na úrovni výcvikov sociálno-komunikačných zručností s budúcimi sociálnymi pracovníkmi a špecializovanými poradcami. A samočistiaci mechanizmus? Šport a príroda. Milujem chodiť sám do lesov, aj tých najhlbších. Tiež mám rád saunu a podobné vymoženosti súčasnej doby. Okrem toho sa roky učím vysokej miere nadhľadu, aby ma to nešťastie všetkých, s ktorými sa stretávam, psychicky neubíjalo, ale aby som ho skôr pochopil. Pretože inak im nedokážem pomôcť.

Roky sa učíte vysokej miere nadhľadu. Takže kedysi ste to s nimi prežívali?
Áno. Cesta k poznaniu trvala pomerne dlho. Chce to vyzrieť a mnohé veci pochopiť.

Máte pocit, že tým abstinentom pomáhate?
Snažím sa pre nich robiť to, čo si myslím, že by ich mohlo v živote posunúť. Extrémne očakávania nemám, keďže pracujem s klientelou, kde ani štatisticky významné číslo úspešnosti nie je vysoké. Teším sa ale z každého dňa, ktorý ich udržím v abstinencii a v tom, aby hľadali zmysel života. Ten proces je absolútne nevyspytateľný a závisí od individuality každého klienta, s ktorým pracujem – ako sa zmocní toho, čo mu ponúkame. Existuje smer, ktorý hovorí, že každý z nás to má vo svojich rukách. Všetci sa môžeme rozhodnúť, či závislým budeme alebo nebudeme. Do určitej miery s ním súhlasím. Pretože ani ťažké životné situácie automaticky neznamenajú, že spôsob vyrovnania je únik z reality, závislosť alebo nejaká patológia. Práve naopak. Môže to byť pre nás motiváciou, aby sme takéto situácie nezažívali. Máme možnosť sa vzdelávať, snažiť sa niečo meniť, alebo dokázať, že aj keď som z patologického prostredia, môžem byť rovnaký človek, ako všetci ostatní. To rozhodnutie je v nás.

Určite sa vám už stalo, že váš klient spáchal samovraždu…
… alebo sa o ňu pokúsil.

Ako sa vtedy cítite?
Ak sa niekto rozhodne rozlúčiť so svojím životom, častokrát to vôbec nikomu nepovie. Ani psychiatrovi. Jednoducho to urobí. A tí, čo to urobia tak, aby sa to druhí dozvedeli, to zvyčajne robia preto, aby na seba upozornili. Často to voláme volanie o pomoc. Vtedy je nevyhnutná intervencia na úrovni špecialistu – nie sociálneho pracovníka. Mal by to byť klinický psychológ alebo psychiater.

Doc. PhDr. Tibor Roman, PhD.

Vyštudoval Pedagogickú fakultu univerzity Komenského v Bratislave, odbor sociálna práca. Štúdium bolo zamerané na penalógiu (náuka o treste). Do roku 2008 pracoval vo väzenstve, v súčasnosti je sociálny pracovník, supervízor a špecializovaný poradca. V resocializačnom zariadení vedie terapeutické cvičenia pre závislých všetkých druhov závislostí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zmysel života #závislosť #resocializácia #psychická liečba #droga #abstinencia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk