Časom sa naučila Braillovo písmo, aj pracovať s počítačom s hlasovým výstupom. Podobne ako ostatní nevidiaci, aj ona sa orientuje skôr podľa zvuku. “Vidím iba svetlo. Obrys je veľmi slabý, nespoľahlivý, nespoznala by som vás na ulici,” povedala Timea pre Pravda.sk. Napokon, vraj táto otázka, “čo vlastne vidí”, patrí od laikov k tým najčastejším. Nie je to totiž úplná tma. Druhou najčastejšou otázkou, ktorú jej ľudia kladú, je, či má ako nevidiaca zmysel “navyše”. Logika by v tom bola. Ak príroda dopustila zhoršenie zraku, pridať by mala inde… Timea vraví, že tak to nie je. “Niektoré zmysly sú možno viac trénované a vycvičené tým, že ich viac používame. Ale určite to nie je dané automaticky. Nerodíme sa s lepším hmatom alebo sluchom. Je to otázka tréningu,” objasnila žena, ktorá o zrak prichádzala postupne.
Bol to menší šok ako pre človeka, ktorý o zrak prišiel zo dňa na deň? “Je to dosť veľký šok pre človeka tak či onak, ale veľká a výrazná životná zmena pre toho, čo bežne funguje ako vidiaci človek – šoféruje, píše, číta a je nezávislý v orientácii,” vymenúva Timea. Dodáva, že ak takýto človek odrazu príde o zrak, je to vec, ktorú musí spracovať. Napokon, aj v jej rodine musel prebehnúť “proces vyrovnávania”. Z jej, aj zo strany rodiny. Tá keď ale zistila, aké má nevidiaci reálne možnosti a že sa dá fungovať aj za takých podmienok, smerovalo to k postupnému vyrovnávaniu a akceptácii danej situácie. “Samozrejme, nie je to takéto ideálne v každej rodine, ale v mojej je to spracovaná a plne prijatá vec,” skonštatovala Timea. Vraví, že s tým, že je nevidiaca, je už dávno vyrovnaná.
Foto: Janka Frolová
Obľúbených má veľa činností. V prvom rade si však nepripomína každý deň fakt, že zrak sa jej neustále zhoršuje. Snaží sa úplne bežne fungovať. Radosť jej prinášajú aj drobné zvládnuté práce v domácnosti. Vodiaceho psa zatiaľ nemá, po meste sa orientuje len s dlhou bielou palicou. Vraví však, že vďaka tomu, že sa problematika ľudí so zrakovým postihnutím komunikuje cez médiá, postoje ľudí sa zlepšujú. “Často sa mi tí “bežní” ľudia prihovoria, povedia mi číslo električky alebo ponúknu inú formu pomoci,” pochvaľuje si nevidiaca, inak tiež metodička pre sociálne služby.
Počas svojho života sa okrem toho, že vyštudovala vysokú školu, naučila aj po anglicky. “Keďže angličtina sa inak píše ako číta, je fajn mať pri učení k dispozícii učebnicu v Braillovom písme, aby to mal človek “pod prstami”, aby si vedel reálne osvojiť aj formu zápisu,” vysvetľuje Hóková, ktorá sa Braillovým písmom zaoberá už dlho, no orientuje sa skôr na počítač s hlasovým výstupom. Knihy v Braillovom písme nečíta, hoci sú ľudia, ktorí ich uprednostňujú. “Preferujem zvukové, načítané knihy. Ja som sa totiž Braillovo písmo učila neskôr, takže nemôžem sa porovnávať s ľuďmi, ktorí sa ho učili už na základnej škole. Moje tempo je oveľa pomalšie.
Mnohí sa tomu čudujú, ale nevidiaci pokojne mailujú aj si chatujú. Timea Hóková vysvetlila, že má bežný počítač, vybavený hlasovým výstupom. Ide o softvér, ktorý prečíta to, čo sa deje na obrazovke. “Takže ak mi príde správa, otvorím si ju a počítač mi ju nahlas prečíta.” Odpisovanie je už náročnejšie. Nevidiaci musí poznať rozloženie klávesnice (písať desiatimi prstami), čo je jedna zo služieb Únie nevidiacich.
Foto: Janka Frolová
Vozičkári veria, že sa jedného dňa postavia na nohy. Timea však neverí, že raz uvidí. Je tak nad vecou, že nad touto úvahou len mávla rukou. “Nie. Viem, že to nie je možné, s mojou diagnózou nemôžem očakávať žiaden zázrak. Skôr sa snažím nájsť spôsob, aby som mohla aspoň trochu nezávisle fungovať,” zhodnotila.
Pred Braillovým písmom boli rôzne pokusy o tvorbu reliéfneho písma, no Braillovo sa ukazuje ako najpoužiteľnejšie a najvhodnejšie. Timea Hóková vysvetlila, že samotné písanie sa človek naučí za 10–15 minút, čítanie je ťažším orieškom. Treba to cibriť. O toto písmo javia záujem aj vidiaci ľudia, tí, čo sa tejto problematike venujú profesne, napríklad špeciálni pedagógovia. Ich výhodou je, že sa ho môžu naučiť čítať aj vizuálne.