Terapeutka Pavlína Hollá o sebaláske: Láska buď je, alebo nie je

, 17.03.2015 06:00
šťastná žena
Človek je úžasná a fascinujúca bytosť, nielen hromada mäsa a kostí. Autor:

Najviac ma baví objavovať život, spoznávať seba, meniť sa, posúvať hranice a sledovať, ako sa zmeny odrazia navonok, na životných okolnostiach a ľuďoch okolo mňa, hovorí v rozhovore holistická terapeutka Pavlína Hollá.

Ste holistická terapeutka. Čo si pod tým pojmom predstaviť?
Znamená to, že sa zaujímam o človeka ako o celok. Je pre mňa rovnako dôležité vaše telo i vaša psychika. Jedno ovplyvňuje druhé, nie je dôležité, čím začneme, vždy sa dopracujeme aj k tomu druhému. Preto prvý rozhovor so mnou trvá asi hodinu a pol. Rozprávame sa o klientovom živote, o jeho trápeniach, bolestiach, smútkoch… A spoločne objavujeme vzniknuté bloky. Toto platí pre individuálne terapie. Semináre majú jasnú štruktúru, ktorá sa mierne prispôsobuje konkrétnej skupine.

S akými problémami by vás mali ľudia vyhľadávať, resp. vyhľadávajú?
Prichádzajú s rôznymi fyzickými ochoreniami, niektorí v začiatkoch. To sú tí, čo sa venujú zdravému životnému štýlu, chcú sa vyhnúť liekom a návšteve lekára, a tak sa obrátia na alternatívu. Potom je skupina ľudí, ktorí sa dozvedeli diagnózu a sú rozhodnutí bojovať a podporiť liečbu na všetkých úrovniach. V poslednej skupine ľudí s fyzickými problémami sú tí, ktorí prešli rôznymi vyšetreniami a pomaly strácajú nádej. Jedná sa o rôzne problémy, od alergií až po ťažké chronické ochorenia. Klient vždy ostáva v starostlivosti svojho lekára, len spoločne vnášame do jeho liečby ďalší pohľad, prípadne podporíme jeho telo ďalšími prostriedkami. Druhou kategóriou sú ľudia, ktorých viac trápia životné okolnosti, strachy, pocity beznádeje. Sú to ľudia, čo stratili v živote smer. Je toho odrazu na nich príliš veľa a nevedia, ako z toho von.

Zdravo sa stravujete, cvičíte jogu, tajči, meditujete… Čo z toho vás úplne najviac zaujíma? Čomu z toho sa najviac venujete?
Najviac ma baví objavovať život. Toto všetko by mi prišlo pomerne samoúčelné, ak by som nevidela využitie v bežnom živote. Baví ma spoznávať seba, meniť sa, posúvať hranice a sledovať, ako sa zmeny odrazia navonok, na životných okolnostiach a ľuďoch okolo mňa. Je to úžasné dobrodružstvo.

Pavlína Hollá.
Pavlína Hollá. Autor: Tereza Barakatová

Vediete semináre aj na tému sebalásky. Aký je o ne záujem?
Záujem je. Ľudia pomaly začínajú chápať, že na svoj život majú oveľa väčší dosah, ako si mysleli. Že nie sú len obeťou vonkajších okolností. Robím semináre na rôzne témy, ale vnímanie seba samého, sebaprijatie, a teda aj sebaláska, sú podstatou každého z nich. Semináre však nie sú pre každého, mnohí uprednostňujú individuálnu terapiu.

Existuje hranica, kedy sa dá povedať, že človek seba miluje, ale dá sa ešte viac?  
Zaujímavá otázka. Podľa mňa láska buď je alebo nie je. Záleží skôr na tom, či to, čo za lásku považujete, ňou naozaj je. Pre mňa sebaláska nie je egoizmus alebo narcismus. Sebaláska je prijatie seba samého so všetkými talentami aj obmedzeniami, ktoré mám. Človek je úžasná a fascinujúca bytosť, nielen hromada mäsa a kostí. Zároveň si však uvedomujem, že existuje niečo, čo ho prevyšuje. A tak sebaláska pre mňa obsahuje aj vďačnosť za to, kým som. Uvedomujem si, že každý z nás je ako dielik puzzle v obraze sveta. Ten dielik má svoje farby, presne také, aké sú do celkového obrazu potrebné. Je dôležité ich poznať a podľa toho žiť. Ak som dostala do daru modrú farbu, prijmem ju. Je nezmyselné odmietať ju len preto, že v spoločnosti modrá práve neletí. V praxi to znamená, že ak mám dar komunikácie s ľuďmi a bavilo by ma predávať oblečenie, bola by zo mňa úžasná predavačka. Zariadim sa podľa toho a nebudem sedieť v kancelárii a prekladať papiere z jednej kopy na druhú len preto, že potom vyzerám lepšie pred susedmi. Neberte to doslovne, v živote je to väčšinou trochu zamotanejšie.

Mať sa rád, resp. milovať sa. Každý by sa snáď zaprisahal, že sám seba miluje. Väčšina z nás si to vysvetľuje tak, že sa milujeme! Inak by sme sa nemohli denne maľovať a draho sa obliekať. Je to však zložitejšie. Čo v skutočnosti znamená „mať sa rád“? Dá sa to overiť, či sa už „mám rád“?
To, že sa denne maľujeme alebo si kupujeme nejaké veci, vôbec nemusí byť vyjadrením lásky k sebe. Pokojne to môže znamenať obrovskú nespokojnosť zo seba samej a snahu byť niekým iným. Ale to asi nebola podstata otázky. Áno, náš vzťah k sebe samej sa odráža v našom živote. Len čo sa prijímame a máme sa rady/i, budeme svoju energiu venovať najmä veciam, ktoré nás napĺňajú a obohacujú. Robíme ich dobre a s radosťou. Sme spokojnejší, máme viac energie. Túto energiu prirodzene odovzdávame vo vzťahoch. Zbavujeme sa nezmyselných očakávaní a tak, ako sme prijali seba, postupne prijímame aj ostatných. Naše vzťahy sa zlepšujú, ľudia okolo sú radostnejší, čo sa zas vracia k nám. Svet navôkol sa prirodzene a nenápadne mení.

Rada „musíš sa mať rád!“ je fajn, ale asi to nie je také jednoduché, ako lusknutie prstami. Ako sa dá sebaláske naučiť?
Krok za krokom. Najprv sa učíme vnímať svoje telo. Ľudia na to zabudli, často si vôbec neuvedomujú svoje pocity, len reagujú. Ale keď sa ich naučia vnímať, zistia, že majú možnosť voľby, ako v danej situácii reagovať. Získajú tým slobodu. V ďalšom kroku sa začíname spoznávať, kto sme, čo nás baví, čo nás teší. Objavujeme svoje talenty, ktoré máme a rozmýšľame nad tým, prečo nám niektoré naše vlastnosti prekážajú. Učíme sa dýchať, dopriať si čas na doplnenie energie. Učíme sa vďačnosti. Je to proces, ale výsledok naozaj stojí za to.

Ako vyzerá život človeka, ktorý sa nemiluje? Zrejme je s tým spojené negatívne uvažovanie po všetkých stránkach. Taký človek si do života priťahuje veci, situácie a ľudí, akých nechce?
Pozrite sa okolo seba. Nejde len o priťahovanie si situácií. Je to najmä o našom postoji. Všimnite si frustrovaných ľudí, ktorí stratili akúkoľvek radosť zo života a len sa za niečím ženú. Nakupujú, menia partnerov, sťažujú sa na rodičov, deti, susedov a tak ďalej a neustále hľadajú niečo, čo prinesie do ich života spokojnosť. Každá dosiahnutá méta ich však uspokojí len na veľmi krátky čas a už sa obzerajú a hľadajú niečo ďalšie. Uvidíte dosť príkladov.

Špeciálnu pozornosť venujete ľuďom s rakovinou. Na svojej stránke píšete, že budete na seminároch s klientami rozoberať spôsob života, ktorý ich k tomuto ochoreniu doviedol. Ste za, že rakovina vzniká zo stresu, strachu, zla a negatívnych myšlienok?
Toto je trochu zjednodušené a často takýto názor vedie k ďalšiemu strachu zo strachu a negatívnych myšlienok. Nechcem sa pasovať za objaviteľa pôvodcu rakoviny. Sme komplexné bytosti a aj na nás vplýva veľa faktorov: predispozície, životné prostredie, okolnosti nášho života, spôsob, ako ho žijeme… To ale neznamená, že to máme zabaliť a byť obeťou. Máme veľkú moc a schopnosti, potrebujeme si na to len spomenúť. Mojou ambíciou nie je ľudí zachrániť a absolútne vyliečiť. Nie je to v mojich silách. Mojou snahou je vrátiť im radosť zo života, aby neboli mŕtvi skôr, než k tomu dôjde naozaj. Snažím sa zlepšiť ich kvalitu života a ostatné je v rukách Božích alebo vesmíru, jednoty, či osudu (doplňte ako je vám blízke).

Herci vravia, že ťažšie ako rozplakať je divákov rozosmiať. Čo je najťažšie na vašej práci s klientami? Nie je to práve sprevádzanie v náročných životných obdobiach? Dodávať ľuďom nádej a ukazovať im zmysel života, keď sa ocitnú na totálnom dne?
Vždy tvrdím, že my ľudia sme tragédi a svoje tragédie si tak trochu užívame. Najťažšie je asi vysvetliť ľuďom, že nie sú bezmocní. My máme totiž zvláštnu vlastnosť. Len čo naznačíte, že máme moc zmeniť svoj život, najčastejší výsledok je sebaobviňovanie. Lenže to je nezmysel, ktorý nikam nevedie. Takže asi najťažšie je presvedčiť človeka, aby sa rozhodol, že môže a chce niečo meniť. Ostatné mu už vysvetlím. Ale rozhodnutie musí spraviť celkom sám.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#strach #rakovina #obeť #talent #sebaláska #psychika #holistická terapia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku