Psychoterapeut Martin Miler: S depresiou mám skúsenosť, viem asi, ako vyzerá

, 14.03.2016 06:00

Stretol som sa už aj s virtuálnymi vzťahmi s reálnymi problémami, s virtuálnym rozchodom a s reálnymi dôsledkami, hovorí v rozhovore, ktorý nie je len o láske, psychológ Martin Miler.

Psychoterapeut Martin Miler.
Psychoterapeut Martin Miler. Autor: archív M. Milera

Malý chlapec môže snívať o profesii povedzme požiarnika alebo učiteľa. Kedy sa zrodí túžba „byť psychológom“, počúvať druhých, pomáhať im…?
V detstve som túžil po úplne iných veciach. Chcel som byť kozmonautom, ako väčšina detí, bolo to atraktívne, pretože prvý československý kozmonaut letel v tom čase do vesmíru. Neskôr som inklinoval k technickým vedám – bavili ma počítače, elektrotechnika, vyrábanie rôznych elektronických obvodov a podobne. Týmto smerom som sa aj vybral, videl som tu budúcnosť. Študoval som na strednej priemyselnej škole elektrotechnickej, dokonca som sa prihlásil aj na vysokú elektrotechnickú školu. Lenže bolo krátko po revolúcii, kedy som objavoval aj iné možnosti. Zaujímala ma filozofia, kúpil som si Platónove dialógy, takže prihláška smerovala aj na filozofickú fakultu, a tretia „poistka“ na MatFyz. Dopadlo to tak, že na elektrotechniku som sa nedostal a na filozofii bolo všetko v poriadku až do okamihu, kedy sa ma skúšobná komisia spýtala, z ktorého gymnázia prichádzam. Keď som povedal, že prichádzam z priemyslovky, nastal šum. Netvrdím, že sa to tam skončilo, ale je to možné. Chvíľu som teda študoval na MatFyz, ale nebavilo ma to tam, tak som začal pracovať ako ošetrovateľ na psychiatrii. Mal som čerstvých 19 rokov a začalo mi dochádzať, že dnešní filozofi nie sú takí ako v minulosti a to, čo sa viac podobá Sokratovi, ktorý sa rozprával s ľuďmi, sa viac približuje k psychológii. Medicína ma až tak nelákala, sociálna práca už viac, takže prihlášky išli na všetky tieto školy.

Stále ste však trpeli hendikepom priemyslovky. V tom čase to bolo také podstatné?
Okrem toho, že som si isté veci musel dobrať, musel som sa vysporadúvať aj s predsudkami ľudí, ktorí predpokladali, že keď ide niekto študovať humanitnú vedu, bude skôr z gymnázia než z nejakej technickej strednej školy. Na tretí pokus sa mi to podarilo, a tak som začal študovať psychológiu v Trnave. V tom čase som už mal jasno v tom, že chcem robiť psychoterapiu. Okúzlil ma Freud a jeho knihy, ktoré v tom čase znovu vyšli. Bolo mi to blízke a veľmi sa mi to páčilo, takže takto som sa dostal k psychoterapii.

Fotografov trápi, že dnes už fotí každý, nutriční terapeuti sa doťahujú s výživovými poradcami, ktorí nemajú vzdelanie. Sú takouto vašou „konkurenciou“ tzv. kouči, ktorých sa tu vyrojilo neúrekom? Stačí si urobiť kratučký kurz a „psychoterapeut“ je na svete. Čo vy na to?
Koučing síce je práca s človekom, avšak nevenuje sa patológii, nerieši úzkosť, depresiu alebo partnerské problémy. Niektorí kouči to robia, ale nemalo by to tak byť. Koučing má byť koučingom, orientovaný na zdroje, zaoberať sa vecami, ktoré fungujú. Som tu a chcem sa dostať tam. Koučing by sa mal orientovať na pracovnú oblasť, na výkon, na využívanie potenciálu. Dnes sa už síce stretávame aj s life koučingom a párovým koučingom, ale záleží na klientovi, čo si vyberie, je to jeho zodpovednosť. Možnosť voľby je dobrá.

Psychológia je práca s dušou. Prečo sa neštuduje na lekárskej ale na filozofickej fakulte?
O tom, kam vlastne psychológia ako najbazálnejšia veda o človeku patrí, je veľká diskusia. Keď sa na to pozrieme z nadhľadu, nepatrí pod filozofiu, pod spoločenské vedy, pod medicínu ani do pedagogiky a zároveň patrí všade, kam som vymenoval. Anatómiu a fyziológiu môžeme mať podobnú ako iné cicavce, no ľudská duša je ešte trochu niekde inde. Preto medicína úplne nesedí. Nie je to ani čistá filozofia, pretože sa bavíme o duševnom zdraví. Psychológia má aj presahy do sociálnych vied, vieme ju nájsť v armáde a v konečnom dôsledku aj vo filozofii. V tomto smere je komplikovaná, ťažko ju niekam zaškatuľkovať.

V Amerike má vraj každý svojho terapeuta. Prečo na Slovensku nie?
Do istej miery to súvisí aj s akýmsi stereotypom – keď vyhľadám odborníka na duševné zdravie, budú sa na mňa pozerať ako na „šibnutého“, ľudovo povedané. Pomery sa však, našťastie menia. Pred dvanástimi rokmi, keď som začínal, boli na slovenskom webe dvaja psychológovia – jeden v Bratislave, druhý v Košiciach. Skúste si dať slovo „psychológ“ do vyhľadávača dnes – nájde vám to desiatky stránok ľudí, ktorí ponúkajú psychologické služby. Ak by nebol záujem, nebola by ponuka.

Vie laik rozoznať, či problém, s ktorým sa pasuje, patrí do rúk psychiatra alebo psychológa?
Sú psychológovia, ktorí na svojej stránke informujú o tom, čo riešia. Ak sa s tým človek identifikuje, vyhľadá túto pomoc. Môže však prísť aj za psychiatrom, ktorý usúdi, že nejde o takú vážnu vec, lieky nepotrebuje a odporučí mu psychoterapeuta. Postupnosť môže byť aj opačná, psychológ môže zhodnotiť, že by to chcelo medikamentóznu liečbu a posunie klienta smerom k psychiatrovi.

Terapia je na dlho. Nechcú pacienti svoje problémy vyriešiť „stručne“, tabletkami? Vieme, že vy ich predpisovať nemôžete…
Mám klientov, ktorí vedia, že lieky nedostanú. Dokonca vedia aj to, že nedostanú jednoduché „návody“, ako sa so svojím problémom vysporiadať. Je to práca, ktorá v prvom rade vyžaduje aktivitu samotného človeka. Ak prídu takto nastavení, práca s nimi je príjemná. Áno, sú ľudia, ktorí si myslia, že jestvujú tabletky na všetko. Stačí užiť tabletku a bude dobre. Keď ich však prestanú brať, sú konfrontovaní s tým, že problém sa nevyriešil. Vysvetľujem to na príklade s boľavým zubom. Keď vás bolí zub, môžete si vziať tabletku od bolesti. Ale keď sa ozve znova, znova siahnem po tabletke? Ten zub je pravdepodobne pokazený a potrebuje zásah zubára. Samozrejme, teraz sa nebavíme o závažných ochoreniach ako je schizofrénia či ťažká depresia, ktoré nevyhnutne vyžadujú psychofarmako­logickú liečbu. Niekedy je to o kombinácii. Sú pacienti, ktorí potrebujú brať dočasne psychofarmaká a môžu zároveň absolvovať aj psychoterapiu.

Veštice sa zhodujú na tom, že ľudí najviac trápi láska a partnerské vzťahy. Potvrdí to aj psychológ?
Veľa problematiky, ktorá spadá do oblasti psychológie a psychoterapie, má vzťahový základ, nie nevyhnutne partnerský. Môže byť vzťahový rodič-dieťa a to, čo si so sebou prinášame z primárnej rodiny – ak sa bavíme o problematike úzkostných stavov, ľahkých depresií a stresu, schopnosti oddychovať a podobne. Do veľkej miery je prítomná aj problematika párová.

Nie je pre vás náročné dennodenne prichádzať do styku s depresiami, úzkosťou a nešťastím? Dá sa na to zvyknúť?
Psychoterapeut nie je odolný voči úzkostiam, depresiám a stresu. Tiež potrebuje nachádzať svoje spôsoby, ako to zvládať. Cesta stať sa psychoterapeutom je preto pomerne dlhá. Musíme absolvovať psychoterapeutický výcvik, množstvo hodín individuálnej vlastnej psychoterapie, supervízie, a tak ďalej. Je to celoživotná práca, pretože keď vykonávame terapiu, nevyhnutne sa potrebujeme starať aj o seba, čo napríklad v mojom prípade znamená pokračovať v individuálnej psychoterapii. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že naša práca je len ťažká. Keby to bolo o tom, že ľudia prídu, na prvom sedení porozprávajú o tom, čo všetko sa im deje, aké je to ťažké a nevedia, čo s tým a už viac by neprišli, asi by to bolo komplikované. My však spolu podstupujeme proces, ich stav sa zlepšuje, pretože nachádzajú nové, tvorivejšie spôsoby, ako k veciam pristupovať. To prináša satisfakciu v tom, že to, čo sa tu deje, má svoj zmysel, tým ľuďom to pomáha.

Mali ste už v živote depresiu alebo úzkosť? Viete, ako to bolí?
Úzkostná problematika sa nevyhýba ani mne. Tiež som s tým zápasil, či už to súvisí s mojou osobnou históriou, s aktuálnym životom, nastavením, kapacitou alebo (ne)dostatkom oddychu. Som taký istý človek ako všetci ostatní (úsmev).

Úzkosť áno, ale poznáte aj depresiu?
Depresívna symptomatika niekedy vychádza práve z tej úzkostnej. Znamená to, že keď dlhodobejšiu tú úzkostnú neriešime, môžeme sa dopracovať k depresívnemu prežívaniu. V minulosti, počas vysokej školy alebo tesne po nej, keď som ešte s týmito vecami u seba nevedel pracovať, mohol som hovoriť o ľahkom depresívnom prežívaní. Netvrdím, že to bola klinická depresia, ktorú by sme vedeli označiť za patologickú, ale mám s ňou zážitok, viem asi, ako vyzerá a viem aj, aké ťažké to musí byť, ak je stav beznádejný a človek sa cíti úplne na dne.

Máte terapeuta, s ktorým si navzájom pomáhate? Vy vypočujete jeho, on na oplátku vás…
Áno, terapeuti sa bežne navzájom navštevujú a absolvujú svoje individuálne psychoterapie. Prirovnal by som to k masérovi, ktorý môže vynikajúco vedieť vymasírovať iných, ale keď on potrebuje masáž, neostáva mu nič iné, ako zájsť za kolegom.

A rozplakať sa tam…
Napríklad.

Existujú seriózne štúdie, ktoré preukázali, že pohyb, veľa športu, dokáže nahradiť antidepresíva. Odporúčate svojim klientom?
Je pravdou, že máločo odporúčam, pretože si myslím, že každý potrebuje nájsť svoju cestu sám, ale pohyb je výnimkou. Ak má človek sedavé zamestnanie, čo máme v dnešnej dobe skoro všetci, pýtam sa, ako to vyzerá s jeho pohybom. K dispozícii sú seriózne štúdie, ktoré hovoria o tom, že dostatok pohybu je významným antidepresívom, ale aj anxiolytikom (znižuje depresivitu aj úzkosť). Keď som mal problémy s chrbticou a konzultoval som to s rehabilitačnou lekárkou, povedala mi, že základnou prevenciou je prejsť každý deň 10 tisíc krokov. Ak to premeníme na drobné, znamená to prejsť denne pešo 6 kilometrov, čo predpokladám, že väčšina z nás neurobí ani za týždeň. A to sa bavíme len o základnej prevencii.

Šport, resp. pohyb je teda jediná z mála vecí, ktoré odporúčate? Čo ešte?
V niektorých špecifických prípadoch je dobré klientovi povedať, že v takomto prípade je možno dobré urobiť toto a toto. Je to však zakaždým na jeho zvážení, pretože psychoterapia nie je poradenstvo. Psychoterapia je komplikovanejšia cesta hľadania toho, čo je pre daného človeka najlepšie. Vo výsledku sa to môže podobať radám, ktoré nájdeme v knihách, ale vždy je iné, keď si svoju cestu nájde sám, ako keď ju dostane zvonka. Odporúčanie môže byť na jednej strane lákavé, no na druhej strane pascou v tom, že ak sa mu to nepodarí, nebude vedieť presne postupovať alebo nebude mať v danej chvíli odvahu, môže to vnímať ako ešte väčšiu frustráciu a hovoriť si, že mu už nikto nepomôže. Ak však svoj zdroj či spôsob objaví sám, zrazu je to oveľa prirodzenejšie a prichádza na to, že on je ten, kto to má v rukách. Psychoterapeut je tam skôr ako pomocník, možno sprievodca, horský vodca, bez ktorého je cesta nahor nebezpečná. Je tam na to, aby vás podržal, zachránil, čokoľvek, čo bude potrebné.

Keď sme sa bavili o tom, čo všetko pomáha – niektorí psychoterapeuti využívajú aj biblioterapiu. Aj v knihách môžeme nájsť odpoveď, ktorý sa týka nášho problému. Máte zoznam takýchto obľúbených, resp. účinných kníh?
Postupne sa dostávame k tomu, čo ešte odporúčam. V knihách sú zaujímavé informácie, no samotné riešenie v nich nenájdeme. Skôr môžu prinášať akési zrkadlo alebo platformu na zamýšľanie sa nad svojimi problémami. Jednou z takýchto kníh je Nevyšlapanou cestou, trilógia od Scotta Pecka, ktorá vyšla ešte v 70-tych rokoch a veľmi dobre sa číta. Kniha, ktorú by sme si mali povinne prečítať predtým, ako vstúpime do vzťahu, je Anatómia lásky od Guy Corneaua, čo je zas vhodná knižka o tom, ako nás vzťahy z našej primárnej rodiny modulujú do budúcich vzťahov. Čítanie kníh je osožné aj v tom, že do psychoterapie vygenerujú nové oblasti, ktorým sa môžeme venovať, alebo ich klient identifikuje ako to, čo je hodné preskúmania.

Aký je váš názor na tzv. motivačnú literatúru? Sú to tie „jednoduchšie“ knižky, ktoré hovoria o tom, že všetko je možné a môžeme si to pritiahnuť do života svojimi myšlienkami. Aj to môže ľuďom pomôcť. A mnohým aj pomohlo.
Môže to pomôcť, ale aj frustrovať. Pretože tí, čo to nedokážu urobiť tak, ako sa to v tej knižke opisuje, môžu byť frustrovaní a prežívať to ako svoje zlyhanie. Ak si v tom však niekto nájde svoje postupy a pomôže mu to, tak prečo nie? No nie je to všetko len o pozitívnom myslení a pozitívnom prístupe, aj keď je optimistický prístup dôležitý. Venuje sa tomu veľká oblasť psychológie, ktorej sa hovorí tzv. pozitívna psychológia. Skúma, alebo zaoberá sa ľuďmi, ktorí sa majú dobre, sú šťastní a spokojní. Zisťuje, čo je dôležité pre to, aby sme sa takto cítili. Máme totiž celkom dobre preskúmané to, prečo sa človek cíti zle a čo s tým spraviť, ale až tak detailne nemáme zmapované, čo nás robí šťastnými a čo pre to urobiť, aby sme šťastní mohli byť.

Prichádzajú za vami skôr muži alebo ženy?
Žien je viac, ale možno preto, že som muž, mám aj pomerne veľkú mužskú klientelu. Vo všeobecnosti je známe, že tento typ pomoci alebo liečby vyhľadávajú ženy, ale nemôžem povedať, že je to 50 na 50. Myslím, že ten pomer bude povedzme 60:40.

Štatistika hovorí, že samovraždu pácha viac mužov ako žien. Nie je to o tom, že muž dlho odoláva, veľa vydrží a nejde k lekárovi? Môže to spolu súvisieť?
Napriek tomu, že už sa na tomto poli veľa vecí zliberalizovalo a rodová rovnosť sa netýka len ženských, ale aj mužských vecí, stále je tu očakávanie, že muži by to mali zvládnuť, byť silní… Môže to byť príčinou toho, že pomoc nevyhľadajú alebo ju vyhľadajú príliš neskoro.

Samozrejme s tým nesúhlasíte.
Nesúhlasím s tým, že muž by mal vedieť všetko zvládnuť sám. K emóciám má rovnaký prístup ako žena. Avšak výchovou alebo očakávaním spoločnosti je v tomto smere uzavretejší, pretože sa to „nehodí“, alebo to tak fungovalo v jeho rodine a podobne.

Čo sa vám na dnešnej dobe nepáči?
Pozorujem, že v ostatnom čase sú ľudia príliš unavení. Mnohé negatívne veci sa im dejú práve pre nedostatok oddychu. Celé nastavenie spoločnosti je „zúskostňujúce“. Vezmime si len jednu zo základných vecí, ktorou je bývanie. Nedá sa zabezpečiť inak ako hypotékou na dlhé obdobie. Znamená to, že do značnej miery sa stávame neslobodnými, skoro až otrokmi toho, aby sme pracovali a zarábali peniaze, lebo musíme splácať hypotéku. Toto je stresujúce a únavné a na dnešnej dobe sa mi to nepáči.

Čo by sme dnešnej dobe mohli „vytknúť“, sú aj sociálne siete. Myslíte si, že môžu/mohli naštrbiť vzťahy? Dosť veľa sa píše aj o virtuálnych vzťahoch, ktoré vznikli aj vďaka nim.
Sociálne siete sú fenomén, ktorý výrazne zasahuje do ľudských vzťahov. Stretol som sa už aj s virtuálnymi vzťahmi, ale v konečnom dôsledku s reálnymi problémami, s virtuálnym rozchodom a s reálnymi dôsledkami. Ľudia tieto vzťahy prežívajú veľmi podobne alebo rovnako ako reálne vzťahy. Čo všetko ešte sociálne siete prinesú, je otázka ďalšieho vývinu, pretože vzhľadom k ich krátkej existencii ešte väčšina ľudí, ktorí nimi komunikujú, sú ľudia, ktorí sú naučení komunikovať tvárou v tvár. To, čo sa zdá problematické, je, keď niekto komunikuje len alebo výhradne nie spôsobom tvárou v tvár, ale cez médium v podobe písania a podobne. Čo vyrastie z detí, ktoré majú vytvorené vzťahy len prostredníctvom sociálnych sietí? V reálnom svete budú neschopné komunikácie – uvidíme to možno o desať rokov. Zatiaľ stále platí, že najdôležitejšia je komunikácia tvárou v tvár a to bytie spolu, čiže nielen to, že som s niekým v kontakte, ale že som s ním prítomný v jednom priestore, inak to z histórie nepoznáme. Sociálne siete však prinášajú možnosť nebyť v osobnom kontakte, ak to nechceme, napriek tomu však byť v kontakte, nazvime to virtuálnom alebo sprostredkovanom. Čas ukáže, čo všetko to ľudstvu prinesie… Alebo zoberie?

Túžia ľudia stále po láske, však?
Túžia, aj prostredníctvom sociálnych sietí a dokonca aj keď sa veci pokazia a hoci sa s tým druhým nikdy osobne nestretli a vzťah končí, trpia rovnako, akoby to bol ich reálny partner, s ktorým sa fyzicky stretávali.

Veľa psychoterapeutov ponúka svoje služby cez skype. Aj to je virtuálny svet…
Hovorí sa tomu tzv. dištančné poradenstvo. Túto možnosť občas využívam aj ja, v prípade, že klient na nejaký čas odcestuje alebo je v zahraničí a kontakt nechce prerušiť. Samozrejme, má to svoje obmedzenia, pretože je to presne o tom, že nie sme fyzicky prítomní v jednej miestnosti, čo je iné a takýto spôsob práce z môjho pohľadu nemôže nahradiť psychoterapiu v tej podobe, keď ľudia sedia oproti sebe reálne tvárou v tvár.

V čom to je iné? Veď dôležité je to, čo si poviete, nie?
Je pravda, že cez skype sa ľudia môžu aj vidieť, ale niekedy je to naozaj o drobnostiach – môžete dotyčnému ponúknuť pohár vody, vreckovku, deku, keď mu je chladno. Netvrdím, že sa tieto drobné veci dejú na každom stretnutí, ale fyzická prítomnosť je predsa len iná.

Hypnóza na Slovensku vôbec nie je populárna, sotva nájsť odborníka, ktorý ju vykonáva. Prečo?
Ja si myslím, že nejakí ľudia tu sú. Aj moja kolegyňa má certifikovaný výcvik v hypnóze. Hypnóza je normálna psychoterapeutická metóda, alebo skôr technika. Nie však magická. Ak si niekto myslí, že stačí jedno sedenie, na ktorom ho psychoterapeut zhypnotizuje a je po probléme, je na omyle, pretože je to dlhodobejší proces. Mozog potrebuje čas na to, aby sa mozgové štruktúry zmenili, niektoré spojenia odumreli a iné sa vytvorili. Toto neoklameme. Liečba zlomenej nohy tiež bude potrebovať čas. V hlave je to podobné, aj keď v tomto prípade potrebuje človek viac stimulácií. Pracovať na sebe, či už psychoterapeutickým spôsobom alebo prostredníctvom hypnózy.

Ako by ste zareagovali, keby za vami prišli vaše deti s tým, že ich láka psychológia a tiež sa chcú vybrať touto cestou?
Nebránil by som im. Je to ťažká profesia, lenže ktorá je ľahká a pre koho? Niekoho baví zaoberať sa číslami, aby všetko sedelo, iného pestovať kvetiny a predávať ich, ďalší má radosť z toho, že môže byť s ľuďmi, rozumieť ich problémom a prinášať im úľavu. Ak by ich to bavilo, prečo nie? Vysvetlil by som im však, že je je to dlhšia cesta, ktorá vyžaduje veľa energie, a v prvom rade ju musia venovať sebe a svojmu sebapoznaniu. Až potom ľuďom, ktorí to potrebujú.

Mgr. Martin Miler (43)

je psychoterapeut. Pochádza z Bratislavy, vyštudoval fakultu humanistiky Trnavskej univerzity. Viac informácií o jeho práci možno nájsť na webovskej stránke www.klinickypsycholog.sk

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#únava #stres #sociálne siete #psychoterapia #hypnóza #depresia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk