Psychológ Dušan Fabián: Moje remeslo ma vyhnalo do askézy a samoty

Psychológ Dušan Fabián má rád staré múdrosti. Zbiera ich, pri každej príležitosti si pomôže niektorou z nich. Vraví, že ich miluje práve preto, že je v nich "uložená skúsenosť života".

23.05.2016 06:00
debata (2)
Psychológ Dušan Fabián vo svojej záhrade, kde... Foto: Tomáš Kobza
Dušan Fabián Psychológ Dušan Fabián vo svojej záhrade, kde sa dobíja energiou.

Skôr ako psychológiu ste študovali telesnú výchovu. Považovali ste to za omyl, keď ste sa rozhodli študovať ďalej? A úplne niečo iné.
Robil som ľahkú atletiku a už počas štúdia na FTVŠ som si všimol, že mám pri niektorých športových výkonoch limity, ktoré ani pri úpenlivom tréningu nedokážem prekonať. Vtedy mi napadlo, že by stálo za to lepšie sa vyznať v tom, kde je strop alebo blok, prečo sa ten výkon zabrzdí.

Niečo podobné zažili aj slovenskí hokejisti na tohtoročných majstrovstvách sveta v Petrohrade. Hromadne prestávali bojovať. Ako si vysvetliť tento jav?
Slangovo sa to nazýva „deka“. Padne na celé mužstvo, môže sa to stať hádzanárom, futbalistom, hokejistom, basketbalistom, hocikomu. Padne na nich deka a všetci sa v nej ťažko hýbu. Zaujímavá je príčina tohto javu. Ja sa domnievam, že chýba vodcovská postava. Kouč to nie je. Musí to byť niekto z hráčov, kto v tom mužstve „dáva rytmus“, ako bubeník v orchestri. Ak vypadne, zrazu je všeobecný útlm.

Vráťme sa k vášmu štúdiu psychológie. Chceli ste pochopiť, kde je ten blok. Takže ste sa viacmenej rozhodli študovať kvôli sebe?
Bol to jeden z dôvodov. Ale tiež ma nebavilo byť učiteľom telesnej výchovy, cítil som sa taký telocvičňový škriatok. Jednoducho chcel som ísť ďalej. Jedna z alternatív bola medicína, tú však v tom čase ako druhú fakultu nepovoľovali, človek by si to musel zaplatiť. Psychológiu povoľovali, tak som išiel tam.

Nebola za socializmu podceňovaná?
Bola. Keď som študoval na prvej fakulte, asi dva alebo tri roky psychológiu uzavreli, nikoho neprijímali. Keďže zakázané láka, bol to jeden z dôvodov, prečo ma priťahovala. Podobne na tom bola aj sociológia.

Po tom, ako ste vyštudovali psychológiu, alebo možno ešte počas štúdia, zaznamenali ste v ľahkej atletike lepšie výkony?
Nie, skončil som s ňou. Môj otec bol športovec, tiež robil atletiku a ja som poznal jeho časy na rôzne vzdialenosti. Nemohol som sa dostať cez jeho rekordný čas. On bol veľmi prísny, autoritatívny človek, takže toto bola príčina.

Prečo ste sa nešpecializovali na športovcov a nie je z vás dnes športový psychológ?
Lebo ma počas štúdia zaujala celkom iná oblasť. Ale so športovcami robím! Mám hokejistov, špičkových basketbalistov, tenistov, vodných slalomárov… Robím s nimi, ale inak. Nie som športový psychológ.

Veľmi to súvisí „s hlavou“, keď si športovec verí. Nie je to len o tom, že tvrdo trénuje.
Nie. Súvisí to tak, ako hovoríte. S vitalitou, celkovou osobnosťou, s programom, často reflektovaným, niekedy nereflektovaným, ten je v hlave. So všeličím.

Čo si ako psychológ myslíte o motivačných knihách, dostupných na trhu? Nie je ich málo. Čomu veríme, že dokážeme, to dokážeme… Veríte tomuto „programu“?
Nie v plnej miere, pretože som skúsený praktik, nielen znalec teórie a niekedy si môžete vytvoriť veľmi silnú vieru a presvedčenie a nemusí vám to pomôcť. Sú rôzne motivačné knižky, niektoré ponúkajú priame návody. Nie som zástancom týchto jednoznačných receptov, nefungujú naplno. Možno, že na niektoré veľmi sugestibilné osobnosti. Ako mladý psychológ som si myslel, že robím prevažne s intelektom a postupne som prišiel na to, že vlastne robím s emóciami, že to je ťažisko mojej práce. Doteraz si to myslím, teda práca s motiváciou je aj ťažisková práca s emóciami.

Ako pokračovala vaša kariéra ďalej? Vyštudovali ste psychológiu a začali ste pracovať ako psychológ, predpokladám.
Bol som v nejakom treťom ročníku, keď som sa zamestnal na psychologickom ústave univerzity Komenského, bola tam poradňa pre vysokoškolákov. Túžil som hneď robiť prax, aby som sa nestal akademickým psychológom.

Kto bol váš prvý klient/klientka? Pamätáte si na to?
Volala sa Zuzka a bola utrápená. Študovala prírodné vedy, tuším matematiku, možno fyziku, také detaily si už nepamätám. Podstatné je, že chcela študovať nejakú humanitnú disciplínu, no pre politickú atmosféru a kádrový posudok otca sa na takéto štúdium nedostala. Hľadali sme spolu cestu, aby sa dostala k tomu, čo má rada, po čom túži.

Otvárajú sa Slováci ľahko?
Myslím si, že sú otvorení.

Asi preto, že psychológ vzbudzuje dojem, že naňho môžeme všetko naložiť.
Asi tak. Je to taký trochu kňaz, trochu lekár.

A baví vás to? Toto všetko počúvať?
Robím to už 40 rokov, blížim sa k 50-tke. Či ma to baví, či nebaví, to je ťažko povedať. Keďže je to to, čo viem robiť najlepšie, robím to rád. Záhradku mám 30 rokov, a pracujem v nej rád. Neviem vám povedať, či ma baví. Mám radosť z toho, že tam chodím.

Záhradka nevie rozprávať, nevie sa sťažovať ani plakať, ona sa len odmeňuje. Na rozdiel od ľudí.
Preto som si zrejme našiel kompenzačné hobby. Dobijem sa tam energiou. Ja som vám bol veľmi spoločenský človek a toto remeslo ma vyhnalo do askézy a samoty. Som rád sám, pretože som unavený z ľudí.

Ľudia za vami chodia s rôznymi problémami. Nesmejete sa občas a nepomyslíte si: Tvoj problém by som chcel mať?
To, že by som sa smial, by som nepovedal. V duchu sa možno usmejem. Pri niektorých ľuďoch to už toľkýkrát počujem, že je to ako stereotypná jednotvárna činnosť. Nie pri všetkých, sú veľmi pestrí ľudia, ale niektoré veci sa opakujú.

Dospeli ste niekedy pri svojom klientovi k názoru, že mu „niet pomoci“?
Keď do seba osobnosti nezapadnú (ja a klient), posielam klienta ku kolegovi, prípadne ku kolegyni. Keďže som chlap, najskôr k žene. Niekedy treba inú odbornosť-psychiatra, keď vidím, že dotyčný potrebuje aj lieky.

Liečite aj svoju rodinu?
Nie! Ale uplatňujem niektoré princípy či zásady, napríklad snažil som sa rozvíjať prirodzené nadania a vlohy mojich detí. Dcéra mala záujem o psychológiu, tak som ju trochu zmanipuloval, lebo som si nemyslel, že je to pre ňu vhodné povolanie. Ja som veľmi známy a mala by problém, volali by ju „Fabiánova dcéra“. Stretol som sa s tým a nepovažujem to za šťastné. Keď je známy maliar a jeho syn začne maľovať, bude to „syn toho maliara“. To isté platí pre hudobníkov, aj pre lekárov. Už som sa jej ale ospravedlnil. Ona si našla cestu, robí filmy, no aj tak si vyberá témy, ktoré súvisia s tým remeslom. Syn je režisér a kameraman a občas mi pomáhal, natáčal ľudí v skupine a potom im to premietal. Rozširuje sa tým vnímanie seba samého.

Televízny program o ľudských nešťastiach, kde sa veľa plače, má u nás veľký úspech a sledovanosť. Naozaj to účinkuje? Nájsť väčší problém ako je môj a to ma „vylieči“ alebo minimálne upokojí, pretože zrejme na tom nie som tak zle?
Keď som prišiel o nohu, myslel som si, že už nebudem taký efektívny vo svojej práci, v stretávaní sa s ľuďmi. A opak je pravdou. Pociťujem väčší záujem, aj moja sebaúčinnosť je akoby silnejšia, ako keď som tú nohu mal.

Predpokladali ste, že sa tým ľuďom bude bridiť k vám prísť, keď ste bez nohy?
Bridiť nie, ale že to bude na nich zle vplývať. Čo mi má pomáhať tento, čo prišiel o nohu, keď sám je neúplný, chorý. Tiež som človek a mám svoje pochybnosti a opak je pravdou. Vtedy mi napadla stará židovská múdrosť: Smútil som dovtedy, že nemám topánky, kým som nestretol človeka, čo nemá nohy. A to je ten mechanizmus! Veľmi jednoduché.

Prečo ste prišli o nohu?
Mám tú istú diagnózu, ktorú má premiér súčasnej vlády, Robert Fico. Len on ju má na veľkých artériách okolo srdca a ja ju mám v nohe. Volá sa to ateroskleróza. Upchávanie ciev so zrazeninami sa bežne vyskytuje, niektorí to majú po celom tele, najhoršie, keď je to v hlave alebo okolo srdca, vtedy hrozí infarkt, nedokrvenie mozgu. Pred dvoma rokmi som ešte netušil, že sa to tak skončí. Sadil som broskyňu a kopal som jamu. Odrazu hrozná bolesť, akoby ma niekto šľahol cez nohu veľkým pastierskym bičom. Padol som na zem, triasol som sa a ledva som sa odplazil do chalupy, kde som sa zotavil a noha prestala bolieť. O dva dni sa to však vrátilo, ešte nástojčivejšie, znova s hroznou bolesťou. Najskôr som bol u chirurga, ktorý zhodnotil, že sa mi roztrhol sval. Až postupne, ako ma hospitalizovali, lebo tie bolesti boli veľké, na rad prišlo cievne vyšetrenie. Šikovný chirurg ma hneď operoval, spravil mi bypass a znova som chodil ako mladík. Ale už som sa liečil, robil som všetko preto, aby som ten proces zastavil. To som ale stále nevedel, že prídem o nohu. Začal som to tušiť minulý rok v lete, keď som videl, že mi už žiadna terapia nepomáha a bolesti sa stále vracajú. Na Vianoce som už vedel, že som vyskúšal všetky možné, veľmi originálne terapeutické metódy a postupy – tlakovú komoru, inhaláciu veľkého množstva kyslíka, metódy v rámci medicíny, nie alternatívne. Ale nič nepomáhalo a ja som človek, ktorého teší život. Chcel som písať, čítať, premýšľať a nie prežívať bolesť. Uznal som, že radšej nechcem nohu ako mať bolesti.

Ako zaspáva psychológ s pocitom, že zajtra sa zobudí bez nohy?
Vyrovnával som sa s tým tak, že som to obracal na humor. Mojim študentom, ktorí tiež boli zvedaví, čo mi je, som povedal, že som sa zbavil zlozvyku mať dve nohy. Dá sa žiť aj s jednou a menej je niekedy viac. Ja síce nemám nohu, ale nemám ani bolesti. A to považujem za viac.

Nemali ste pochybnosti, že ste pre záchranu nohy neurobili všetko?
Spravil som všetko. Viete, ako ukážkovo som sa tie dva roky stravoval? Jedol som zeleninu, ovocie, ryby, veľké množstvá vitamínov a vynechal som niektoré druhy mäsa. V USA jeden lekár vystúpil s tým, že táto choroba je civilizačná, vyvolaná stresom a celkovým štýlom života. Tvrdil, že ide o nedostatok vitamínov B6, B12 a kyseliny listovej v tele a treba ich doplniť. Pojedol som ich kvantá. Český lekár, ktorý publikoval článok tohto lekára, chcel zdokumentovať, že súčasná farmácia sa uberá veľmi komerčným smerom a záleží jej len na tom, aby sa symptómy redukovali, nezáleží jej na vyliečení človeka. Tohto lekára z USA odstrčili, neprešiel s tým na oficiálnej lekárskej platforme. Mne to síce nepomohlo, problém mi ostal, ale ja sa nevzdávam, nepovažujem to za šíriacu chorobu. Odišla mi noha, no a čo? Žijem ďalej, môžem sa venovať koníčkom, nemám bolesti, ostala mi aj práca, ktorú mám rád a viem ju robiť…

… a pribudli vám klienti.
(smiech). Napríklad.

Po amputácii nastúpila Fantómova bolesť, teda bolesť na miestach, kde neexistuje orgán. Aký to je pocit?
Noha neexistuje, ale bolí. Aj teraz ma mierne bolí chodidlo a prsty. Bývajú to však aj príjemné bolesti. Sedím a mám pocit, že som bosou nohou na príjemnom hladkom dreve. Jeden z výkladov je, že je to psychické. Čítal som však aj o tom, že za tento typ bolesti sú zodpovedné takzvané blúdivé neuróny. Tie sú od prírody naprogramované signalizovať bolesť, ohrozenie alebo poškodenie. A keď mi aj tú nohu odfaklia, stále nie sú spokojné a stále rozhýbané v tej signalizácii, pretože skutočne došlo k poškodeniu. Chvíľu to trvá, kým sa upokoja a kým na to vo svojej neurónovej „inteligencii“ prídu, že je to zbytočné. Postupne sa Fantómova bolesť vytratí.

Rodičia sa radia so psychológmi, ako spracovať prípadnú smrť v rodine s deťmi. S amputáciou je to veľmi podobné. Ako to prijali členovia vašej rodiny?
Syn, aby to odľahčil, hneď po akcii mi doniesol do daru jednu ponožku. Druhú už nepotrebujem (smiech). Tešil som sa, že to takto spracoval a že to posunul do mierne humornej roviny. Ostatní to prijali prijateľne, každý na svoj spôsob, jedine jeden vnuk sa rozplakal. Inak nikto z dospelých. Manželka mi povedala: Podporujem ťa, keď si myslíš, že sa zbavíš bolesti a bude ti lepšie, choď do toho!

Ste šťastný?
Bez tej nohy? (smiech).

Keby vám neamputovali nohu, nemohli by ste si to všetko naštudovať.
To nie. Keď už raz padneš na zem, hľaď, aby si nevstal s prázdnymi rukami. Tak znie stará slovenská múdrosť. Milujem staré múdrosti. Je tam uložená skúsenosť života. My nemáme ľudových filozofov, ale máme tieto úžasné porekadlá, príslovia, gnómy, alebo po slovensky povrávky od anonymných tvorcov. Pri otázke, či som šťastný, by som použil kórejskú múdrosť. Keď chceš prežívať radosť niekoľko hodín, vypi si dobré víno so zaujímavým, dobrým človekom. Keď chceš prežívať radosť niekoľko rokov, ožeň sa, vydaj sa. A ak chceš prežívať radosť celý život, založ si záhradku.

A pritom sa hovorí, že šťastie neexistuje. Človek nemôže byť permanentne šťastný.
Stále nie, kolíše to. Neustály, permanentný pocit šťastia je patologický jav. Základné učebnice psychológie tvrdia, že prežívaná radosť je pozitívna emócia a strach je negatívna. Vôbec nie je radosť pozitívna a strach negatívny. Strach signalizuje, podobne ako tá bolesť, ohrozenie. Musím niečo spraviť, lebo sa cítim ohrozený. Ak prežívam radosť stále a neprimeranú mojej životnej situácii, ide o manickú psychózu, sú ich plné psychiatrie. Oni sú šťastní a prežívajú radosť stále.

Mali ste niekedy v živote depresiu? Teda, pýtam sa, či ste to zažili aj na sebe, nielen oproti sebe.
Jedno doobedie aj s touto nohou, ale to nebola depresia. Povedal som si: Kašlem na to! Nebudem cvičiť, radšej budem vozíčkar, aj na vozíčku sa dostanem na chalupu. Bolelo ma to, lebo sa mi skrátili šľachy aj sval, avšak cvičenie bolo cestou k chodeniu cez protézu. Ale potom som sa zobudil a poďme ho cvičiť!

Psychológ Dušan Fabián. Foto: Jerónimo Molero
Dušan Fabián Psychológ Dušan Fabián.

Rozprávate niekedy doma manželke príbehy, ktoré ste počas dňa počuli? Máte ich toľko, že by ste o tom mohli písať knihy.
Študentom prednášam, volám to čítanie z diára. Vezmem diár, otvorím ho a rozprávam príbehy. Zmením mená aj detaily tak, že by sa človek sám nespoznal. Mám ich plno. To sa bežne robí, inak by nenapredovalo poznanie.

PhDr. Dušan Fabián, PhD. (73)

je psychológ a psychoterapeut. Vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu (špecializácia horolezectvo a ľahká atletika) a psychológiu na UK v Bratislave. Vo svojom dôchodkovom veku stále pracuje, učí psychológiu, robí individuálne a skupinové psychoterapie a zážitkové výcviky pre firmy – odolnosť voči stresu, ako sa vynájsť, rozvíjanie tvorivosti, ako rozvíjať svoju emocionálnu inteligenciu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 2 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #záhrada #viera #samota #ateroskleróza #psychológia #výkon #amputácia