MUDr. Eva Gonçalvesová: Milujeme zo srdca, nenávidíme z duše

, 10.07.2016 06:00
srdce, láska, vzťah, milovanie
Ilustračné foto. Autor:

Symbolom lásky je srdce. Z čisto technického hľadiska je to iba svalová pumpa, ktorej cieľom je zabezpečiť dostatočnú dávku krvi do celého organizmu. Tento orgán je však veľmi zraniteľný, a to nielen z hľadiska citov, ale aj v rámci civilizačných ochorení. Puklo mu srdce, má zlomené srdce, bolí ho srdce - sú to len metafory alebo je to reálne možné? Prečo pribúda zlyhávajúcich sŕdc? Zhovárame sa s doc. MUDr. Evou Goncalvesovou, CSc., primárkou oddelenia transplantácií a zlyhávajúceho srdca Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NUSCH) v Bratislave.

Prečo vlastne považujeme srdce za symbol lásky? Z čoho to vzniklo?
Tu môžeme len špekulovať. Možno je to tým, že každá veľká emócia sa nejakým spôsobom premieta do funkcie orgánov. Ovplyvní ich činnosť. Činnosť obličiek či pečene však vedome nezaznamenáme, srdce je však orgán, ktorého pohyb dokážeme vnímať v podobe nášho tepu. Hovoríme, že srdce mu poskočilo od radosti, ale aj srdce mu zovrelo od strachu. Keď sme zamilovaní, rozbúcha sa nám srdce. Do srdca z nejakého dôvodu premietame viac tie pozitívne emócie – niekoho milujeme od srdca, ale nenávidíme z duše. A žalúdok sa nám zas obráti od hnusu. Ale tu by som už do podrobností nezachádzala. (Smiech.)

Kedysi ľudia verili tomu, že duša sídli v srdci.
Srdce a mozog sú úzko prepojené. Nedávno som robila echokardiografiu pacientovi s mozgovou smrťou, čiže potenciálnemu darcovi orgánov. Ak mozgová smrť trvá pridlho, časti srdca postupne prestávajú fungovať, prestávajú sa hýbať, pretože už nemajú tie impulzy, potrebnú reguláciu, ktorú im dáva mozog. Napriek tomu, že za to telo dýchajú prístroje, dostáva infúzie, výživu. Po smrti mozgu sa teda telo, jeho orgány ani spomínané srdiečko nedajú udržať v bezchybnom chode donekonečna.

Môže samotné srdce aj reálne bolieť?
Pocitom bolesti na hrudníku sa prejavuje ischemická choroba srdca, pri ktorej sú srdcové tepny zúžené následkom aterosklerózy a nedokážu svalovine srdca zabezpečiť dostatočné krvné zásobenie. Takejto bolesti hovoríme angina pectoris. Je to vlastne volanie srdca o pomoc, keď nemá dosť kyslíka na svoju prácu. Väčšinou ide o zvieravú či pálivú bolesť v strede hrudníka s vyžarovaním do krku či ľavej ruky. Do oblasti srdca sa v podobe pichania či neurčitého tlaku môžu premietať aj úzkostné emócie. Srdce ako sval nebolí. Pri biopsiách srdca ho pacient necíti.

Možno niekomu zlomiť srdce?
O tzv. syndróme zlomeného srdca ste možno počuli. Je jasne preukázané, že silné, najmä negatívne úzkostné emócie sa môžu premietnuť do takého stavu, že časť srdca prestáva fungovať, ako by mala. Zároveň je to sprevádzané bolesťou nerozoznateľnou od bolesti pri infarkte, ekg zmeny sú nerozoznateľné od ekg pri infarkte, dokonca aj v krvi to vyzerá ako infarkt. Keď však nastrekneme kontrastnou látkou koronárne tepny, tie sú priechodné. Myslíme si, že je to spôsobené stiahnutím, spazmom drobunkých cievok v časti srdca, keď výsledkom je podobný stav ako infarkt. Zvyčajne však tento stav odznie do dvoch, troch dní.

Kamarátke nedávno zomrel manžel na infarkt. Chlapík, čo nemal ani štyridsať. Sčista-jasna. Čo to žijeme za dobu, keď mladí ľudia takýmto spôsobom odchádzajú?
V takýchto prípadoch, keď mladí ľudia náhle odpadnú a umrú, musíme rozoznávať dve základné situácie. Všeobecná nálepka na tieto stavy je náhla srdcová smrť. Často sa nazývajú infarktom, ale o infarkt vôbec nemuselo ísť. Poznáme prípady vrcholových športovcov, futbalistov, ktorí vybehli na trávnik a zomreli. Tam väčšinou ide o nejaké dovtedy nerozpoznané vrodené poruchy srdcového svalu, kardiomyopatie, kde bola prvým prejavom závažná porucha srdcového rytmu, ktorá viedla k smrti. Tú smrť mohlo spôsobiť krvácanie do mozgu či veľká embólia do pľúc. Veľmi často je však príčinou naozaj infarkt a tu je na mieste vaša otázka, čo to žijeme za dobu. Pravda je, že sa o všetkom viac hovorí, píše, nemáme dvoje novín, ale dvadsať, dva televízne kanály, ale päťdesiat. Médiá si hľadajú náplň, to je logické. Ľudia však nepochybne žijú aj pod väčším napätím, slovu stres sa zámerne vyhýbam. Stres si totiž často vyrábame sami, keď sa uchyľujeme k neustálemu zháňaniu informácií hoci už len prostredníctvom sociálnych sietí. Chceme všetko vedieť okamžite. Náš mozog ich musí spracovať, predtým, ako ich vymaže, musí sa nimi zaoberať. To nemôže byť nevinné.

Dobrou správou v tejto situácii by mohlo byť aspoň to, že na infarkty sa dnes podstatne menej umiera.
Tu treba dodať, že na infarkt sa dnes v porovnaní s minulosťou podstatne menej umiera v nemocnici. Prednemocničnú fázu však ťažko opíšete a skontrolujete. Ak niekto zomrel doma a nemal jednoznačné príznaky, ťažko to jednoznačne určiť. Ak zomrel v prvých okamihoch po infarkte, ani pitva to jednoznačne nestanoví. Ale je pravda, že ak pacient neváha a zavolá si záchranku čo najskôr od prvých príznakov infarktu a dostane sa včas do nemocnice, dnešné výsledky sú neporovnateľné s obdobím spred 20 rokov. Odborníci tomuto časovému intervalu hovoria „from door to needle“ – od dverí po ihlu. Dnes zomrie na infarkt myokardu len okolo 5 % pacientov, ktorí sa dostanú do nemocnice.

Mnohí ľudia si pod infarktom predstavujú upchatie alebo prasknutie srdcovej tepny. Vraj to však nie je pravda?
Infarkt neznamená prasknutie cievy v srdci alebo dočasné zastavenie srdca , ako si možno niektorí myslia. Infarkt doslova znamená ischemickú nekrózu, teda odumretie časti tkaniva v dôsledku nedostatočného krvného zásobenia. K tomu dochádza pri náhlom uzávere koronárnej tepny zásobujúcej srdcový sval krvou.

Ako rýchlo odumiera toto tkanivo srdca?
Obyčajne sa proces nezvratného poškodenia začína 60–120 minút od chvíle, keď sa doň zastaví prítok krvi. Tá ho totiž zásobuje nielen kyslíkom a živinami, ale odvádza zároveň splodiny metabolizmu. Príznaky infarktu môže byť aj veľmi neurčité. Ak vás však náhle, v pokoji prepadne bolesť na hrudníku, ktorá neustúpi ani po pätnástich minútach, nedokážete si nájsť úľavovú polohu a zmocní sa vás úzkosť, pri ktorej vás zaleje až studený pot, volajte radšej rýchlu zdravotnú pomoc.

Čítala som, že na infarkty nezomierajú častejšie „biele goliere“ vo vysokých manažérskych funkciách pod neustálym tlakom rozhodnutí, ale obyčajný robotník, ktorý si na obed dá klobásu s horčicou a potom si ešte jednu zapáli, aby mu pretrávilo. Sú na to nejaké štúdie?
Štúdie na veľkých skupinách pacientov dokazujú, že viac ľudí trpí a zomiera na následky ischemickej choroby srdca v nižších socio-ekonomických triedach. Samozrejme, infarkt dostanú aj veľmi vzdelaní ľudia. Takí sa však svojmu zdraviu venujú, hoci žijú pod tlakom, snažia sa zdravšie stravovať, chodiť na prevenciu, športujú. Aj na Slovensku sme robili takéto porovnania a podarilo sa nám dobre zdokumentovať, že v Prešovskom kraji, kde žije viac ľudí na nižšej socio-ekonomickej úrovni, je vyšší výskyt ischemickej choroby srdca. Menej vzdelaní ľudia aj viac fajčia. Dnes začína byť fajčenie vo vyššej socio-ekonomickej triede spoločensky neprijateľné.

A čo genetika?
O nej sa málo hovorí práve preto, že s ňou veľa neurobíte. Ak však mali vaši rodičia alebo priame pokrvné príbuzenstvo vo včasnom veku dokázateľný infarkt myokardu, je to motív, aby ste vy boli zásadoví v zdravom spôsobe života, pri nefajčení, chodili na prevenciu. Súčasné poznatky sú tak ďaleko, že vieme identifikovať presné gény zodpovedné za predčasnú ischemickú chorobu srdca. Ľudí by to malo motivovať k tomu, aby sa zdravím svojho srdca aj seriózne zaoberali. Zvýšené riziko infarktu sa teda dá vyvážiť akousi proaktivitou v zmysle zdravého životného štýlu.

Pacient, ktorý má ischemickú chorobu srdca, teda nemusí jednoznačne skončiť s infarktom.
Ischémia znamená nedostatočnosť prekrvenia tkaniva a ischemická choroba srdca je vlastne stav, keď koronárne artérie nedokážu zabezpečiť svalovine srdca dostatočné krvné zásobenie. Príčinou je zužovanie ich priesvitu následkom ukladania tukových látok do poškodenej cievnej steny. Ak sa toto uzatváranie srdcových tepien deje pomaly, postupne, organizmus má isté kompenzačné schopnosti, ako zásobovať srdcový sval. Priesvit koronárnych ciev sa obyčajne musí zúžiť až o 50–60 %, aby to človek pocítil – najmä pri fyzickej námahe či počas chladu, keď sa cievy stiahnu. To je tá spomínaná angina pectoris. Infarkt je však akútny stav, keď sa jedna alebo viac koronárnych tepien upchá krvnou zrazeninou. Jestvujú teda dva druhy poruchy zásobovania srdca krvou – akútna a chronická. Pacient s ischemickou chorobou srdca nemusí nevyhnutne skončiť s infarktom. Najmä, ak sa adekvátne lieči. Každý pacient po infarkte má však automaticky ischemickú chorobu srdca. Infarkt myokardu je totiž jednou z foriem ischemickej choroby.

Ešte sa často operuje s pojmom akútne srdcové zlyhanie. Akú súvisí s infarktom?
Akútne srdcové zlyhanie je všeobecnejší pojem. Samotné srdcové zlyhanie môže spôsobiť akákoľvek porucha srdca, nielen infarkt. Prudko sa zníži množstvo krvi, ktoré je srdce schopné vypudiť do tela, a to má negatívny, resp. fatálny dopad na organizmus. Keďže srdce nie je schopné posúvať krv, tá stagnuje v orgánoch, dochádza k poruche dýchania a často k opuchu pľúc. Najdramatickejším prejavom je pocit nedostatku vzduchu a vykašliavanie spenených červených slín. Aj rozsiahly infarkt môže viesť k akútnemu srdcovému zlyhaniu.

Hovorili sme o genetike, o vplyve socio-ekonomickej situácie na infarkty – a čo hnev? Mávajú infarkty častejšie hnevlivé osobnosti, súťaživé osoby zamerané na výkon? A tí, čo sa pri každej príležitosti usmievajú, takých častejšie porazí?
Na toto vám jednoznačne nikto neodpovie. Sú však dobre zdomumentované psychologické štúdie, ktoré dokazujú, že hnevlivo, agresívne a pesimisticky ladení ľúdia majú vyššie riziko srdcovocievnych príhod. Jednoznačne teda platí, že napätie treba vedieť odventilovať, s akútnym stresom nič neurobíme a je prirodzený, ale ten chronický je nevyhnutné riešiť. Čítala som o firme, ktorá vystavila pred budovou figuríny šéfov a zamestnanci si do nich počas obedovej prestávky alebo pri odchode domov mohli udrieť. Stres totiž najlepšie odbúrate fyzickou aktivitou. Ale povedzte, pomôže nám, ak hodíme o zem vázu alebo do niečoho kopneme? To je chvíľková záležitosť a nič nerieši. Neviem, či je dobré stále sa dnes vyhovárať na stres. Ľudia ním ospravedlňujú svoje neresti. Pacienti mi hovoria, ja som stále v strese, preto fajčím. Prečo nepovedia: Ja žijem v strese, preto každý deň cvičím? Poznám ľudí, ktorí majú v práci relaxačné chvíle, keď si zameditujú a idú ďalej. Tai-či cvičenia, ktoré robia Číňania či Japonci vonku aj počas pracovného dňa na 5–10 minút, by mohli byť veľmi prospešné. Možno práve tí, čo sa stále usmievajú, naučili sa stres predýchať. Takže môžete kričať, nadávať, zapaľovať si jednu od druhej alebo môžete každý deň cvičiť, mať jogové dychové prestávky. To dáva zmysel, nie? Rozhodnutie je na každom z nás.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: SHUTTERSTOCK

Vieme, že tlak v tepnách je o sile srdcového sťahu a o cievnom odpore. Vo chvíli, keď srdce z rôznych dôvodov intenzívne pracuje, logicky stúpa aj krvný tlak. Ako však dochádza k tomu, že tento vysoký tlak začne pretrvávať a dochádza k známej diagnóze hypertenzie?
Tu zohráva svoju úlohu celý komplex civilizačných aj dedičných faktorov. Tepny nie sú mŕtve rúry. Sú zo živých tkanív, ktoré reagujú na vysoký tlak. Ak je tepna dlhodobo pod tlakom, začína sa prebudovávať. Hrubne jej svalovina, mení sa jej endotelová výstelka. Tá navyše produkuje množstvo rôznych látok, ktoré ju druhotne ovplyvňujú, držia v napätí. Elastické vlákna nahrádzajú tuhšie spojivové. Ľahšie sa v nej ukladajú rôzne tukové a iné látky, cievy kladú vyšší odpor, aj ľahšie praskajú.

Hypertenzia je veľmi ľahko diagnostikovateľná. Asi polovica ľudí s vysokým krvným tlakom však o ňom nevie. Druhá polovica vie, ale nelieči sa správne.
Áno, hypertenzia je v medicíne naozaj zvláštna vec. Ak vylúčime tú sekundárnu, čo je len 10 %, diagnostika je ľahká. Máme množstvo účinných liekov a pacientov, ktorým sa tlak nedá liekmi upraviť, je minimum. Už teda ani nie je dôležité vymýšľať nové lieky a techniky, len dostať do praxe, k ľuďom to, čo máme. A to je problém manažérsky a komunikačný. Je logické, že na začiatku sa väčšina ľudí chce liečiť, ich motivácia je vysoká. Je však naivné očakávať, že ľudia budú celé roky dodržiavať nejaké zložité liečebné schémy. Hypertenzia je doživotná liečba a väčšina pacientov potrebuje na jej úplnú kontrolu dve až tri liečivá. To môžu riešiť tzv. fixné kombinácie, dve až tri liečivá v jedinej tablete, ktoré odlišným mechanizmom zvyšujú účinnosť a znášanlivosť liečby. A v neposlednom rade aj šancu na spoluprácu pacienta. Ani zavedením stentu či voperovaním bajpasov sa problém hypertenzie nevyrieši. Tým sa rieši problém nedostatočného prekrvenia srdca.

Doživotná liečba? Inej cesty niet? Napríklad tie spomínané jogové dychové cvičenia?
Ľahké štádiá hypertenzie s horným tlakom do 160 mmHg by sa ešte mohli dať do veľkej miery odstrániť zmenami v životnom štýle, obmedzeným príjmom soli, redukciou hmotnosti, pravidelným cvičením, zvýšeným príjmom ovocia, zeleniny, nefajčením. Pacient však musí byť naozaj disciplinovaný. Ak je však systolický tlak 180 mmHg a viac, úprava životného štýlu zväčša nepomôže a liečba liekmi je nevyhnutná. Jedna vec je výška krvného tlaku, ale aj celkové kardiovaskulárne riziko, kde sa zohľadňuje, či má pacient napríklad cukrovku, hypertrofiu ľavej komory atď. A ak pacientovi v ambulancii namerajú 3. stupeň hypertenzie s tlakom rovnajúcim sa či vyšším ako 180/110 mmHg, je potrebné zasiahnuť liekmi okamžite.

Vy ste primárkou oddelenia, kde sa snažíte pomôcť pacientom so zlyhávajúcim srdcom. Aký je vzťah medzi hypertenziou a zlyhávajúcim srdcom?
Osemdesiat percent pacientov so zlyhaním srdca má alebo sa liečilo na hypertenziu. Ale len malé množstvo pacientov s hypertenziou končí so srdcovým zlyhaním. Diagnóza hypertenzia predstavuje obrovský balík pacientov, ale tých srdcových zlyhaní je, našťastie, menej. Súvisí to aj s dobrou liečbou. Hypertenzia však vo vzniku srdcového zlyhania hrá významnú úlohu – v kombinácii s ďalšími faktormi. Je teda len jednou z príčin srdcového zlyhávania, napríklad spoločne s nejakou chlopňovou chybou či ischemickou chorobou srdca.

O dobrom človeku zvykneme hovoriť, že „má veľké srdce“. V súvislosti s diagnózou chronického srdcového zlyhávania, keď je srdce často neúmerne zväčšené, nevyznieva táto metafora veľmi pozitívne. Od akého okamihu odborníci hovoria o zlyhávajúcom srdci?
Pacienti sa často preľaknú, keď im povieme, že srdce pracuje, povedzme, na 40 %. Pravda je však taká, že ani to najzdravšie srdce nepracuje na 100 % a nevypudí zo srdcových komôr všetku nahromadenú krv. Nikdy sa teda nevyprázdni kompletne. Okolo 50 % je ešte stále norma, tzv. dobrá systolická funkcia. Systola je srdcový sťah. Za ťažkú dysfunkciu považujeme číslo menej ako 30 %. Ak však hovoríme o zlyhávajúcom srdci, také nemusí byť nevyhnutné veľké. V prípade zlyhávajúceho srdca môžeme na echokardiografii vidieť dva rôzne obrazy.

Aké?
Jeden extrém je veľké, slabé srdce, ktoré nemá dostatočnú silu, aby sa zmrštilo a primerane vyprázdnilo. Druhý extrém je menšie srdce s malou dutinou a hrubými stenami. To je zas tuhé a nevie sa postačujúco naplniť. Výsledok je však v oboch prípadoch rovnaký – srdce nedokáže prečerpať dostatok krvi pre potreby orgánov a tkanív.

V minulosti sme spolu hovorili o tom, že prognóza pri diagnóze zlyhávajúceho srdca je horšia ako v prípade rakoviny hrubého čreva. Pritom ľudia sa viac boja rakoviny. Keby sa mohli rozhodnúť, určite by si radšej vybrali ťažko choré srdce. Prečo vieme tak dobre liečiť infarkt – ak pacient príde včas – ale zlyhávajúce srdce už nie?
Zlyhávajúce srdce je už konečné štádium viacerých srdcových ochorení. Takýchto sŕdc pribúda. Dôvod je paradoxný. Medicína dnes vďaka modernej liečbe dokáže zachrániť omnoho viac ľudí s infarktom alebo s inými srdcovými diagnózami. Tí, čo by v minulosti zomreli, ostávajú nažive a stávajú sa chronicky chorými pacientmi. Zachrániť však neznamená vyliečiť! Srdcový sval ostáva poškodený navždy a srdce musí vykonávať tú istú prácu s menším množstvom funkčnej svaloviny. Hoci dnes je možné s pomocou moderných liekov tento stav na roky „zakonzervovať“, časom dochádza k postupnému zhoršovaniu. Chronické srdcové zlyhávanie je teda invalidizujúce ochorenie so zlou prognózou, ktoré sa končí – smrťou. Podľa štatistiky, ktorú sme robili u nás v NÚSCH, 90 % pacientov s touto diagnózou vo veku okolo päťdesiatky zomrelo do desiatich rokov. Otázka znie, či je to dobre, alebo zle. Sú predsa ochorenia, pri ktorých pacient zomrie omnoho skôr, takže desať rokov „k dobru“ možno považovať za úspech.

Ako si vy sama chránite svoje srdce?
Začala som naozaj poctivo trikrát týždenne cvičiť. Mám záhradku, kde sa „paprem“. A snažím sa menej hnevať, ale to sa niekedy nedá! Ak človek robí niečo od srdca, áno, od srdca, tak sa nemôže niekedy nenahnevať! Bez emócií to nejde! (Smiech.)

doc. MUDr. Eva Gonçalvesová, CSc, FESC

MUDr. Eva Gonçalvesová.

Vysokoškolské štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave ukončila v roku 1986. Od roku 1986 do decembera 1991 pôsobila ako odborný asistent na Klinike geriatrie LFUK v Bratislave. Od januára 1992 do mája 1997 pracovala ako odborný asistent na I. internej klinike Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve. Od júna 1997 – doposiaľ pracuje na Oddelení zlyhávania a transplantácie srdca Národného ústavu srdcových a cievnych chôrob. Od roku 2007 je primárkou tohoto oddelenia. Je predsedníčkou Vedeckej rady NUSCH, a.s. Pôsobila ako prezidentka Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Je autorkou alebo spoluautorkou viacerých monografií, viac ako 150 odborných článkov v domácich aj zahraničných periodikách.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#srdcový infarkt #srdcovo-cievne ochorenia #srdce #láska #hypertenzia #Eva Goncalvesová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk