Príbeh: Keď mi vybrali nádor, veľa vecí sa zmenilo, začala som hlavne žiť

, 25.06.2018 06:00
Paulína Oboňová
Paulína Oboňová. Zdravá. Autor:

Príbeh Paulíny Oboňovej vôbec nie je obyčajný. Keď týždeň po operácii hlavy odpadla, lekári za ňou prišli s telefónom v ruke, aby zavolala domov, lebo nevedia, či prežije noc. Hrozilo buď poškodenie mozgu alebo kóma a oni sa ju snažili udržať v takej hladine, aby to zvládla do ďalšieho dňa. V tomto okamihu sa narodila nová Paula...

Hneď na úvod sa vás spýtam na váš život „predtým“. Ako ste žili, keď ste boli zdravá?
Chodila som do práce, žila „obyčajný život“ s priateľom a vôbec netušila, čo ma čaká. Odrazu sa niečo skomplikovalo a môj život sa úplne zmenil.

Čo sa stalo?
V jedno ráno som išla pešo do práce a asi v polovici cesty som prestala vnímať, kde sa nachádzam. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Prišla som do práce s tým, že snáď to prejde, možno som len málo pila. Pracujem ako ekonómka a keď som začala uhrádzať faktúry, pochybovala som o tom, či ich uhrádzam správne, boli to veľké sumy. Nakoniec ma šéf zaviezol na pohotovosť. Skončila som v nemocnici s diagnózou „zápal stredného ucha“ (úsmev), čo sa nakoniec nepotvrdilo a dostala som výmenný lístok na psychiatriu. Posledný deň nemocničného pobytu som ešte absolvovala magnetickú rezonanciu celej hlavy, aby som mala výsledok pre psychiatričku. Našli mi dva nálezy v hlave a neurologička mi oznámila, že mám nádor na hypofýze.

… to ste mali ešte šťastie, že vám pomerne skoro stanovili diagnózu. Sú aj iné príbehy…
Mala som jediné šťastie, že tento typ nádoru je až v 90 percentách prípadov nezhubný. Operácia síce bola riziková a náročná, ale povedali mi, že keď mi vyoperujú nádor, mám veľkú šancu sa z toho dostať. Potrebovali ho čím skôr vybrať, lebo mi tlačil na očné nervy a hrozila slepota.

Skončila som v nemocnici s diagnózou „zápal...
Skončila som v nemocnici s diagnózou „zápal stredného ucha“ (úsmev), čo sa nakoniec nepotvrdilo a dostala som výmenný lístok na psychiatriu. Autor: archív P.O.

Na operáciu ste čakali dlhé tri mesiace… Ako ste ich strávili?
Musela som sa vrátiť k rodičom, ktorí sa o mňa starali, lebo som nevedela sama prejsť ani do obchodu, mama ma vodila za ruku. Veľmi sa mi točila hlava, akoby som chodila po vode. Na nič som sa nevedela sústrediť a mala som zhoršený zrak. Po operácii však bol proces stokrát horší, čakalo ma dlhé liečenie, kým sa hlava zotaví…

Ale dozvedeli ste sa fantastickú správu – nádor je nezhubný.
Áno, ale operácia trvala osem hodín. Okrem toho, že mi vybrali nádor, rezali mi brucho a vkladali tuk do hlavy. Smiala som sa, že mám zadarmo liposukciu, takže dva v jednom. Napichovali mi aj chrbticu a asi 12-krát po operácii mi odoberali mozgomiešny mok. Týždeň po operácii som skolabovala, preberalo ma sedem špecialistov. Liečba trvala rok.

Celý ten čas ste mali čas rozmýšľať nad svojím životom. Prišli ste na to, prečo sa to stalo?
Myslím si, že viem… Keď som týždeň po operácii odpadla, lekári prišli za mnou s telefónom v ruke, aby som zavolala domov, lebo nevedia, či prežijem noc. Sú vraj dve riziká – hrozí buď poškodenie mozgu alebo kóma a oni sa ma snažia udržať v takej hladine, aby som to zvládla do ďalšieho dňa. V tomto okamihu sa narodila nová Paula…

Uvedomila som si, že už je nepodstatné, ako...
Uvedomila som si, že už je nepodstatné, ako vyzerám, čo robím, čo jem, čo bude. Podstatné je len to, či sa ďalšie sekundy nadýchnem. Autor: archív P.O.

Myslíte pri dotyku „so smrťou“?
Áno. Uvedomila som si, že už je všetko nepodstatné. Je nepodstatné, ako vyzerám, čo robím, čo jem, čo bude. Podstatné je len to, či sa ďalšie sekundy nadýchnem. Zavolala som domov – mame som povedala „ľúbim ťa, daj mi otca“, mama už vedela čo sa deje, tak plakala, otcovi som povedala „ľúbim ťa, daj mi sestru“ a Petra sa s plačom pýtala, čo sa deje. Povedala som „ľúbim vás všetkých a držte mi palce, lebo som odpadla“. Sestra mi stihla povedať: „Iba si predstav, ako s nami sedíš na dvore na lavičke, vrátiš sa sem a budeš tu s nami.“ Zavrela som oči a predstavovala som si, ako zdravá ležím u našich na dvore a toto ma držalo pri zmysloch, vďaka tomu som celú noc nezaspala. Zvládla som to aj vďaka doktorom, lebo mi namiešali správne mňamky do žily. Ja viem, že to tak malo byť. Mala som sa prebrať a začať sa inak pozerať na život. Veriť v to dobré a neprivolávať si negatívnymi myšlienkami zlé veci.

Mesiac ste ešte ležali na internom oddelení. Čo ste celý čas robili? Teda, okrem toho, že ste verili, že sa uzdravíte.
Plakala som od šťastia, keď som po dvoch týždňoch dokázala sama prejsť od postele po umývadlo. Ešte väčší úspech bol, keď som po troch týždňoch prešla až na koniec chodby a naspäť bez toho, aby ma viezli na vozíku. Keďže som v tom čase nemohla pozerať televízor, čítať knihy ani telefonovať, moje dni boli len o ležaní a rozhovoroch so spolupacientkami, ktoré sa mi tam pravidelne menili. Za ten mesiac sa vedľa mňa vystriedalo pätnásť žien.

Nedá sa mi neopýtať sa, ako to zvládali rodičia.
Ťažko. Nedávali to najavo, len otec nemohol spávať. Koľkokrát som ich ešte ja povzbudzovala, aby sa netrápili, veď to bude dobré.

Vrátila by som sa ešte k tej otázke, ktorú sme zahovorili… Viete, prečo sa vám to stalo?
Hľadala som rôzne alternatívne spôsoby, ako sa z toho dostať, aby som sa mohla vrátiť do práce, bylinkárov, liečiteľov… Všetci mi povedali, že musím nájsť príčinu, prečo sa to stalo. Dva roky predtým, ako mi zistili nádor, som sa nevedela spamätať z ťažkého rozchodu. Stále sa mi to vracalo, stále som v sebe hľadala príčiny, čo som urobila zle, prečo sa to stalo. Myslím, že som potrebovala obrovskú facku od života, aby som odpustila sebe aj jemu, aby som sa cez to dokázala preniesť a pochopiť, že život nie je o takýchto „malichernostiach“. Naopak, brať to tak, že na mňa čaká niekto lepší, kto sa ku mne bude viac hodiť.

Vďaka hrnčekom sa Paulína začala uzdravovať.
Vďaka hrnčekom sa Paulína začala uzdravovať. Autor: archív P.O.

… to už znie ako zo ženského románu…
Možno znie. Ja som to vtedy nechápala a utápala sa v bolesti a v plači. Hovorí sa, že to niekde vyrazí a mne to očividne vyrazilo v hlave. Keď mi vybrali nádor, veľa vecí sa zmenilo, začala som hlavne žiť. Prestala som sa ľutovať a pozerať sa na všetko zlé, čo bolo v minulosti. Vrátila som sa do práce. Sadla som si so šéfom a povedala som mu, čo všetko by som chcela robiť, aké mám nové nápady. On je úžasný, celý čas na mňa čakal, telefonoval mi, robila som z domu, neskôr ma kolegovia vozili na dve hodiny do práce, zvyšok som robila z domu, pokračovalo to tým, že som chodila do práce na dva dni a zvyšok som pracovala z domu, bol otvorený úplne všetkému. Z ekonómky sa zo mňa stala marketingová manažérka, mám na starosti aj financie firmy. Každé ráno sa teším do práce, čo ma čaká, čo nové zas vymyslím.

Keď sa vrátime ešte na chvíľu k operácii, nemali ste síce veľa času na premýšľanie, ale museli ste podpísať, že súhlasíte s rizikami. Hrozila vám slepota, ochrnutie alebo smrť. Bolo toto rozhodovanie ľahké?
Triezvo som zhodnotila, že bez operácie by som ďalej fungovať nevedela. Profesor Šteňo je veľký odborník a neurochirurgia na Kramároch najlepšia na Slovensku – nemala som ani chvíľu dôvod pochybovať, hoci je to prirodzené. Človek si okamžite predstaví, že môže prestať vidieť.

Môžeme to trochu odľahčiť – vy ste si hlavne mohli predstavovať k tomu obrazu, ako ležíte s rodičmi na lavičke, že všetko vidíte…
(smiech). Síce som mala zlé výsledky a hovorili mi, že mi to tlačí na oči a hrozí slepota, stále som videla. A ja som hlavne stále verila. Keď som sa prebrala po operácii a zistila, že vidím a hýbem rukami a nohami, povedala som super, budem chodiť, žijem. Iné to už bolo s tou neskutočnou bolesťou – hlava, chrbát, brucho. Vtedy som si povedala, preboha, na čo som sa to dala… V živote by som už do takej bolesti nešla. Keď mi pichali injekcie do chrbta, dávali mi do úst handru, aby som si pri revaní nezahryzla do jazyka. Stále som si však vravela, „keď som sa prebrala, dám to“. Doma som si nalepila na skriňu veľký papier s nápisom „Operácia dopadne dobre a som zdravá.“ Každý deň som to mala pred očami, naozaj to pomáha.

Hrnčeky mali a stále majú nevídaný úspech.
Hrnčeky mali a stále majú nevídaný úspech. Autor: archív P.O.

Kedy ste si po operácii povedali „som zdravá“?
Operovali ma koncom marca 2016, o mesiac mala moja kamarátka svadbu. Ešte som nevedela sama fungovať, ale povedala som si, že tam pôjdem, vedela som, že by sa potešili. Bolo to moje prvé „vystúpenie na verejnosti“, hoci nikto okrem ženícha, nevesty a ich maminy netušil, že som po operácii hlavy. Mne totiž ostali vlasy, lebo ma operovali cez ústa a nos. Chvíľu som sa tam zabavila, potom ma odviezli domov. Stále som bola na tom zle. Doktorka mi radila, aby som sa niečím zamestnala. Čo mám robiť? Veď neviem sama prejsť po koniec ulice. Vtedy prišla moja sestra s bielym hrnčekom a čiernou farbou, aby som jej niečo nakreslila, vraj sa odreagujem. Niečo som namaľovala, zapiekli sme to, aby držala farba a keď sme išli do Bratislavy na kontrolu s hlavou, zastavili sme sa v obchode a nakúpili ďalších desať hrnčekov. Doma som maľovala a umývala, to mi pomohlo odreagovať sa a nesústrediť sa na to, ako sa vrátim do práce a do bežného života. Sestra, ktorá je tiež tvorivá a robí rôzne venčeky a fotorekvizity v svojej Dielničke pri družstve, mi všetkých desať hrnčekov zavesila na facebook, do dvoch minút boli všetky preč. Vďaka hrnčekom som si začala veriť. Že viem komunikovať s ľuďmi, niečo robiť, maľovať hrnčeky tak, že to má hlavu aj pätu. Takto pomaly som začala – najprv ma naši pustili na prechádzku so psíkmi, mama išla desať metrov za mnou, aby ma mala na očiach, keby som odpadla. Potom som chodila so psíkmi sama a tretí level bol, že som sa chodila bicyklovať. Medzitým som maľovala hrnčeky. Po trištvrte roku od operácie som sa vrátila do práce.

Čítala som štúdiu, týkala sa rakoviny. Pacienti sa dostali k záľube, ktorej sa stále chceli venovať, ale buď si neverili, alebo to odkladali „na neskôr“. Keď to začali praktizovať, začali sa uzdravovať. Začali žiť „tu a teraz“.
Nikdy som nemala potrebu maľovať hrnčeky, ani vo sne by mi to nenapadlo. Ale čo sa týka prítomného okamihu, tá operácia toho veľa zmenila. Vrátila som sa do Bratislavy, predala som nábytok v izbe a kúpila si nový, taký, ktorý sa páči mne (som stále v podnájme). Bolo mi jedno, že míňam z úspor. Kúpila som si nové veci na oblečenie, také, čo sa mi naozaj páčia, nie také, ktoré sú lacné, a na drahšie nemám. Zmenila som pohľad na všetko. Vytiahla som nové taniere, ktoré som si odkladala na neskôr, keď budem mať vlastnú kuchyňu.

O vaše hrnčeky začal byť nevídaný záujem. Nebáli ste sa, že vám ich kupujú z ľútosti, lebo ste boli chorá?
Oni môj príbeh nepoznali. Nevedela o ňom ani moja najbližšia rodina.

Paulína Oboňová.
Paulína Oboňová. Autor: archív P.O.

Prečo? Hanbili ste sa? Alebo ste sa báli ľútosti?
Nehanbila. Skôr som mala pocit, že to potrebujem zvládnuť sama. Potom budem pripravená o tom aj rozprávať. Keď som sa dostala aj z rakoviny, zverejnila som príbeh na stránke, a to z dôvodu, že v nemocnici som videla ľudí, ktorí sa opustili, prestali veriť. Svojím príbehom som nechcela poukázať na to, že „kupujte si moje hrnčeky, lebo som bola chorá“, ale na to, aby videli, že sa to dá zvládnuť, akákoľvek náročná choroba. Nech je človek akokoľvek na dne a má obrovské bolesti.

Teraz ste medzi rečou spomenuli rakovinu, nevedela som, že sa vám aj tá pridružila do života.
V septembri som sa vrátila do práce a o polroka som išla na kontrolné vyšetrenie. Zistili mi uzly na štítnej žľaze, vraj sa im to nepozdáva, veľmi sa zväčšili. Vzali vzorku, ktorá potvrdila rakovinu. Hneď ma poslali na chirurgiu dohodnúť si termín operácie. Zoperovali ma, všetko vybrali a doma som sa ešte liečila štyri mesiace.

Tak pokojne o tom hovoríte. Asi vás to už po takom zážitku veľmi neprekvapilo…
Doktorka mi to oznamovala spôsobom: „Máte tu niekoho? Ste tu sama? A doma máte niekoho“? Povedala som, že som v Bratislave sama a ona na to: „Tak zavolajte domov, nech prídu, musím vám totiž povedať, že máte rakovinu a je potrebná operácia. Ale nebojte sa, zachytili sme to včas a keď sa to celé vyberie, budete normálne fungovať.“ Mňa to už po tej hlave nemohlo zaskočiť. Síce som si doma poplakala, pýtala som sa „prečo zase“, ale nakoniec som si povedala, že to zvládnem.

A čo láska? Nemali ste po týchto všetkých chorobách pochybnosti, že…
… ostanem sama? Mala som. Desila ma už len predstava, ako niekomu vysvetľujem, že som raz za tri mesiace u doktorov, som po operácii hlavy a po rakovine. Jeden večer som si ale povedala, že keď toho pravého stretnem, čo je na tom, že sa liečim? Ak ma má mať rád, bude ma mať rád so všetkým. Týždeň pred operáciou ma kamarátka vytiahla večer do mesta, pretože ja som sa paradoxne vôbec necítila chorá, v čase, kedy mi oznámili rakovinu, som sa konečne cítila zdravá. Vzala so sebou aj kamaráta, ktorý bol u nej na návšteve a ja som mu hneď na prvom stretnutí povedala, že o týždeň nastupujem do Onkologického ústavu, idú ma operovať. O hlave som mu nepovedala. On sa vrátil domov, stále mi písal. Operovali ma, on odišiel na dovolenku a po operácii za mnou prišiel. Odvtedy za mnou chodí každý víkend, už sme spolu viac ako rok. A je to jeden úžasný chlap.

Ak chcem byť úplne zdravá, musím počkať, aby sa...
Ak chcem byť úplne zdravá, musím počkať, aby sa všetko dotiahlo do konca a aby som si mohla konečne užívať život. Naplno. Autor: archív P.O.

Kedy ste mu povedali o tej hlave?
Až po operácii štítnej žľazy. Povedal mi, aby som mu to dávkovala postupne (smiech). Ale okrem hlavy je tu ešte ďalšia vec, a tou je chrbtica. Tým sa mi vlastne začali zdravotné problémy. Mám degeneratívne zmeny na chrbtici ako sedemdesiatročný človek, stále chodím na rehabilitácie, mám vysunuté platničky. Zistili mi to pred štyrmi rokmi a odvtedy musím pravidelne cvičiť, naučila som sa spávať v jednej polohe a poznám všetky cviky na chrbticu, už by som o nej mohla napísať knihu. Postupne som mu to dávkovala, no za ten rok ma spoznal tak dobre, že ho už nemá čo prekvapiť. Aj teraz ešte prídu ťažšie dni, pripomeniem si však zakaždým, že bolo oveľa horšie, toto dám. A on ma vždy podporí, príde, aby mi pomohol. Verím, že raz sa nám podarí spolu žiť.

Musíte si to napísať na papier a vylepiť na skriňu.
Už mám (smiech). Ide o to, že zbaliť sa a nájsť „strednú cestu“, aby sme boli spolu, to je to najmenej. My musíme predovšetkým myslieť na doktorov, ktorých mám v Bratislave. Ak chcem byť úplne zdravá a v poriadku, všetko má svoj čas, musím počkať, aby sa všetko dotiahlo do konca a aby som si mohla konečne užívať život. Naplno.

Podľa mňa budete zdravá.
Ja už som zdravá (úsmev).

Paulína Oboňová (32)

Pochádza z Lazian, vyštudovala ekonomiku a manažment podniku na UMB v Banskej Bystrici. Pracuje ako marketingová manažérka a ekonómka a má svoju firmu Polin – maľovanie hrnčekov. Žije v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#viera #rakovina #pozitívne myslenie #nádor na mozgu #hrnček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk