Psychiater Peter Breier: V Anglicku majú námestníčku pre samovražednosť

Bol jedným z najznámejších slovenských psychiatrov. Ako manžel novinárky chápal, prečo je také dôležité hovoriť o tejto téme v médiách a donekonečna vysvetľovať. Spomínam si na "novinárske víkendy" s ním - organizoval stretnutia neveľkej skupiny žurnalistov, na ktoré pozýval prednášať odborníkov - vždy sa do noci bez oddychu diskutovalo.

16.11.2018 06:00
duša, pamäť, mozog, strom, hlava Foto:
Sú ochorenia, ktoré sú dané geneticky, ale aj také, čo sú viac reaktívne, čiže súvisia s konkrétnou životnou situáciou.
debata (2)

MUDr. Peter Breier (68) odišiel pred dvanástimi rokmi zo Slovenska do Veľkej Británie znechutený – a ostal v Anglicku pracovať deväť rokov. Domov sa vrátil na dôchodok a v zdravotníckom marazme sa zas pokúša o niečo zdanlivo nemožné.

Pamätám si vás ako „primára psychiatrie“ z Ružinova. V roku 2006 ste však pre mňa nečakane odišli pracovať do zahraničia. Dôvody asi všetci tušíme, ale aj tak sa na ne opýtam.

Po revolúcii sme sa snažili niečo v oblasti psychiatrie vybudovať, tlačiť na to, aby sa stala modernejšou, aby sa aspoň čiastočne dosiahla úroveň liečby v zahraničí. Niečo sa podarilo na papieri, uskutočnila sa reforma psychiatrie, prijali sa isté dokumenty. Veci, ktoré sme však mali rozbehnuté, sa odrazu zastavili a začali sa robiť prvé kroky naspäť.

Napríklad?

Budovali sme stacionáre, aby pacienti nemuseli byť hospitalizovaní v nemocnici, ale mohli sa liečiť najmä ambulantne, dochádzať z domu. Financovanie stacionárov však bolo také nevýhodné, že bolo otázkou času, kedy sa začnú zatvárať. V tom čase pred mojím odchodom sme ich mali 22, dnes ich je na Slovensku 15 a sú v permanentnom ohrození. Ďalším dôvodom môjho odchodu bola vtedajšia veľmi zlá atmosféra v spoločnosti namierená proti lekárom. Lekári chceli zvýšiť platy, v tom čase ešte neštrajkovali, len sa o tom rozprávalo. Začalo sa však na nich útočiť ako na ľudí, ktorí chcú iba zarábať, vyťahovalo sa proti nim všetko možné. Medzitým sa platy o niečo zdvihli, ale práca zdravotníkov je stále nesmierne podceňovaná a útočí sa na nich stále. Tretím dôvodom môjho odchodu bol fakt, že som nemal nič našetrené a vedel som, že ak chcem navštevovať svoje deti, ktoré žijú v cudzine, potrebujem si zarobiť, aby mi nemuseli platiť letenky. Tak som odišiel tam, kde ma zaplatili lepšie.

Dostali ste ponuku?

Z Anglicka sa nedávajú ponuky. Publikuje sa informácia o voľnom mieste, prihlásite sa do konkurzu a musíte ho vyhrať. Nemal som nijakú protekciu, súťažil som s desiatimi miestnymi psychiatrami. Pri prvom pokuse som nedostal miesto zodpovedajúce mojej kvalifikácii, takže som ho na radu anglických kolegov napokon nezobral. Zobral som miesto, ktoré bolo na trojmesačnú dobu určitú. Napriek tejto neistote som na Slovensku rozviazal pracovný pomer a odišiel do Anglicka. Neskôr mi zmluvu predĺžili o ďalšie tri mesiace a po pol roku som v ďalšom konkurze dostal trvalý pracovný pomer. Žil a pracoval som blízko Londýna, bol som súčasťou tzv. oxfordského trustu pre duševné choroby.

V práci psychiatra je viac ako u iných špecializácií dôležitý rozhovor lekára s pacientom. Zvládli ste angličtinu?

Tú som dokonale nezvládal až do konca! (Smiech.) Vedel som celkom dobre po anglicky, ale Británia má nesmierne množstvo lokálnych, ale aj sociálnych dialektov, prízvukov a výslovností. Navyše tam žije veľa cudzincov, ktorí majú svoj prízvuk. Je pravda, že duševné choroby si nevyberajú, ale častejšie bývajú chorí ľudia z nižších sociálnych tried a zabudnite, že takí rozprávajú školskou oxfordskou angličtinou. Miestne dialekty sú problém. Keď som bol na poradách tímu, občas som mal problém rozumieť sestričkám, ktoré so mnou robili. Čo sa týka pacientov, pacienti so závažným duševným ochorením obyčajne nemajú peniaze na opravu chrupu. Ak sa v ich prípade zmiešali nežiaduce účinky liekov a šušlanie, občas som to mal z hľadiska porozumenia naozaj ťažké. Asi po dvoch mesiacoch môjho pôsobenia v Anglicku som vyšetroval pacienta a pri prvom takomto vyšetrení so mnou bola aj sestrička, ktorá sa oňho starala. Zhováral som sa s ním, ale nerozumel som mu takmer nič. Zvykol som si pomáhať takými psychiatrickými barličkami – ak som dobre nerozumel, akoby som zopakoval, čo hovoril a spýtal som sa ho, či je to tak správne. Pacient ma vždy opravil, ale ani po hodine som z toho nebol múdry. Keď odišiel, poprosil som sestričku, Angličanku, nech mi povie, o čom hovoril. A ona vraví: „Ale ja som mu takisto nerozumela!“ Vtedy moje sebavedomie, čo sa týka angličtiny, podstatne stúplo! (Smiech.)

Dobre, ale ako ste tých ľudí mohli liečiť?

Keď sa začnete zhovárať s psychiatrickým pacientom, 80–90 % jeho komunikácie je neverbálnej. To je to, čo si lekár všíma. Nerád o tom hovorím, pretože potom sa každý, kto ma stretne a zhovára sa so mnou, naľaká. (Smiech.) Viem však čítať veľa zo vzhľadu, starostlivosti o seba, mimiky, pohybov a toto pozorovanie je veľmi dôležité. Takisto spôsob rozprávania a výber tém. Ten obsah konverzácie je až druhotný. Takisto, samozrejme, z karty pacienta mám nejakú jeho históriu terapie, viem, na čo sa lieči, aj ako sa lieči. Ďalšia vec, ktorá mi veľmi pomáhala, bol fakt, že vďaka mnohým pomocným otázkam som s nimi trávil omnoho viac času, ako mnohí psychiatri, ktorí ich liečili predtým. To bolo pre nich kľúčové, viac sa mi otvárali, pretože cítili, že sa o nich zaujímam. A oni mi zas rozumeli veľmi dobre. V Anglicku sú lekári z rôznych kútov sveta – z Afriky, Ázie, Indie – a moja angličtina bola pre nich o dosť zrozumiteľnejšia ako angličtina lekára hoci z Nigérie.

Len pre zaujímavosť, čo bolo tomu pacientovi, ktorému ste nerozumeli vy ani sestrička?

Bol to pacient dlhodobo liečený na schizofréniu. Nebolo až také dôležité, čo mi povie, mal aj bludy. Sestrička ho poznala veľmi dlho a k dispozícii som mal jeho dokumentáciu.

Spomínali ste, že ste s pacientmi trávili viac času ako vaši predchodcovia. U nás má lekár na pacienta možno desať minút. To bolo na úkor vášho voľného, nezaplateného času, alebo v Anglicku si môže psychiater dovoliť hodinu sa venovať pacientovi?

Treba vysvetliť, aký je systém psychiatrickej liečby v Anglicku. Oni prešli ku komunitnej psychiatrii, keď je snaha liečiť pacientov v prostredí, kde žijú. Čiže doma. Tento trend sme chceli vybudovať aj my na Slovensku, žiaľ, nepodarilo sa to. Aby takáto dlhodobá a komplexná starostlivosť mohla fungovať, o pacienta sa nestará len jeden psychiater, ale celý tím. Ten náš mal okolo 20 ľudí, na jeho čele stál manager, boli v ňom psychiatri konzultanti, mladí lekári v tréningu pred atestáciou zo psychiatrie alebo všeobecného lekárstva, zdravotné sestry, sociálni a rehabilitační pracovníci, pracovní terapeuti a sekretárky. Psychiater konzultant, čo som bol aj ja, je v tamojšej hierarchii najvyššia pozícia a nevyšetruje všetkých pacientov. Konzultant má konzultovať so sestrami a poradiť im, ako pacienta liečiť – dokonca aj bez toho, aby ho videl. Úvodné vyšetrenie dosť často robí človek s nižšou kvalifikáciou, psychiatrická sestra, sociálna pracovníčka alebo mladý lekár.

A čo ak išlo o závažný alebo akútny prípad, napríklad psychózu?

Dostanem sa k tomu. Ak išlo o závažnejší prípad, musel som pacienta vyšetriť osobne. Mávali sme tímové porady, kde sa rozhodovalo, ktorý lekár či sestra si zoberie toho konkrétneho pacienta, či je to urgentné, alebo nie. Čakacie doby boli tiež dva-tri mesiace ako u nás. Norma pre psychiatra konzultanta bola osobne vyšetriť 5 pacientov týždenne, neskôr sa to zvýšilo na desať. Môj plný úväzok pozostával z dvoch častí – robil som v komunitnom tíme a v tíme, ktorý sa označuje ako krízový. Ľudia z krízového tímu vyšetrujú pacientov v akútnej kríze, ktorých treba vidieť okamžite. Tento tím robil 24 hodín denne a staral sa o najťažších pacientov. Nemali sme nočné služby, mali ich len lekári v tréningu a sestričky, ktoré za pacientom v prípade potreby vedeli aj vycestovať. Ku krízovému tímu bol priradený denný stacionár, kde boli psychiatrickí pacienti v priebehu dňa, ale ak ich duševný stav nebol dobrý, sestričky za nimi chodili aj po pracovnom čase. Mali sme pacientov, ktorí by na Slovensku určite boli v nemocničnej pozorovacej akútnej izbe, v Anglicku boli doma a sestričky im chodili podávať lieky domov. Pri norme spomínaných desať pacientov týždenne, ja som ich videl tak 25–30. Robil som to aj v mimopracovnom čase, prišiel som zo Slovenska taký naštartovaný, že som chodil do roboty na pol ôsmu ráno a končil som o ôsmej večer.

Ako je to s predpisovaním psychiatrických liekov? Sú v tomto v Anglicku zdržanlivejší? Majú tam viac alebo lepšie liečivá?

Je to porovnateľné so Slovenskom. Povedal by som skôr, že v Anglicku je schvaľovací proces na nové liečivá dlhší a väčšina liekov tam do praxe došla neskôr ako na Slovensko. Oni majú veľmi prepracovaný systém, ako zistiť, či sa im nový liek oplatí podávať aj z ekonomického hľadiska. Nové lieky sú totiž drahé. Niektoré lieky tam sú, ako u nás, na tzv. výnimku, je potrebné o ne špeciálne požiadať. Keď som chcel predpísať liek, na ktorý je obmedzená preskripcia alebo nejaký nový liek, musel som to konzultovať s klinickými farmakológmi. Takisto, ak išlo o liek, ktorý mohol byť pre pacienta nejakým spôsobom riskantný, alebo mať interakcie s inými liekmi, ktoré pacient užíval. Liek sa v takomto prípade mohol podať až po súhlase farmakológa.

Na Slovensku sme si napríklad vydobyli, že... Foto: SHUTTERSTOCK
lekár, vyšetrenie, diagnóza, pacient, duševná choroba Na Slovensku sme si napríklad vydobyli, že pacient môže prísť ku psychiatrovi doslova z ulice, nepotrebuje nijaký výmenný lístok. Dôvodom je, aby sme ho zbytočne nestigmatizovali a celý tento proces mu uľahčili.

Čo môžu byť typické riziká psychiatrického lieku? Spavosť, závraty?

To sú vedľajšie účinky, ktoré sú bežné. Môže byť problémom, že pacient má napríklad nejakú poruchu pečene, doterajšie lieky sú neúčinné a nový liek má medzi nežiaducimi účinkami uvedený toxický vplyv na pečeň. Je teda potrebné zvažovať, ako ho podávať, v akom dávkovaní. Takáto spolupráca s farmakológom je veľmi dobrá vec.

Takže ste tam boli spokojný?

Ja nie som asi nikdy celkom spokojný. (Úsmev.) Na Slovensku sme si napríklad vydobyli, že pacient môže prísť ku psychiatrovi doslova z ulice, nepotrebuje nijaký výmenný lístok. Dôvodom je, aby sme ho zbytočne nestigmatizovali a celý tento proces mu uľahčili. V Anglicku musí byť podľa predpisov pacient s depresiou liečený najprv všeobecným lekárom. Musí dostatočne dlhý čas užívať aspoň dvoje antidepresív. Dostatočne dlhý čas je od troch týždňov do dvoch mesiacov. Ak prvé antidepresívum neúčinkuje, nasleduje ešte druhé. Až potom ho praktický lekár mohol odporučiť na psychiatriu. Pacienti na antidepresívach prichádzali po dlhom čase, keď im lekár napísal, že stav sa nezlepšuje. Aj všeobecní lekári sú rôzni, mnohí sa seriózne snažili pacientov liečiť, dokonca bol súčasťou ich praxe aj psychológ. Lenže po takom dlhom období sa už ochorenie často chronifikuje. Neraz za mnou prišiel presne takýto pacient, ktorý dostával dva roky antidepresíva. Lenže ja som po vyšetrení zistil, že nemá depresiu, ktorá je odstrániteľná liekmi. Potreboval psychoterapiu a riešenie svojich problémov, stresov, ktoré mal v živote. Pacienti na celom svete logicky chcú zázračnú tabletku, ktorá odstráni ich problémy a ak im po dvoch rokoch užívania liekov musíte povedať, že tabletky ich nevyliečia, sú šokovaní a neuveria vám. Chce to následne veľmi dlhé presviedčanie, aby prijali fakt, že potrebujú v prvom rade inú terapiu. Takže ani v Anglicku to nebolo ideálne. Nevyhovoval mi ani prístup, že mám niektorých pacientov konzultovať so sestričkami bez toho, aby som ich osobne videl – aj keď psychiatrické sestry mali vysokoškolské vzdelanie a často vynikajúce skúsenosti. Často však nedokázali zachytiť určité drobné príznaky, nepoznali kombinácie liekov, ktoré je možné predpísať. Ak ku mne prišiel akútny pacient a odoslal som ho na psychoterapiu, čakal 3–6 mesiacov, kým sa na ňu dostal. Takže výhrady som mal aj v Anglicku – a veľké. Celé zdravotníctvo v Anglicku má vážne problémy. Ich systém sa podobá na naše socialistické zdravotníctvo. Na všetky vyšetrenia u špecialistov a na neurgentné operácie sú dlhé čakacie doby a situácia v ňom sa naďalej zhoršuje.

Trpia pacienti v Anglicku inou škálou psychiatrických diagnóz? Je tam nejaké duševné ochorenie častejšie ako u nás, resp. nejaké psychiatrické špecifikum?

Pred niekoľkými rokmi v Británii prepukol veľký škandál. Jeho hlavnou postavou bol diskdžokej a rozhlasový a televízny moderátor Jimmy Savile, ktorý zomrel v roku 2011. Potom naňho niekto oznámil, že ho ako dieťa sexuálne zneužíval. Pritom to bol človek, ktorý dostal vyznamenanie od kráľovnej, bol členom správnej rady psychiatrickej nemocnice pre trestancov, bol známy charitatívnymi aktivitami a podobne. Vyšetrovaním sa zistilo, že sexuálne zneužil niekoľko stoviek osôb, najmä detí. V mieste, kde som pôsobil, bolo celoanglické špecializované oddelenie pre liečbu zranení chrbtice, aj tam mal svoju nadáciu, kam chodil a zneužíval pacientov. Keď sa to spustilo, objavilo sa veľmi veľa obvinení aj na iné známe osobnosti v Anglicku – z oblasti zábavného priemyslu či politiky – a ukázalo sa, že veľa ľudí z pozície svojej moci zneužívalo ženy či deti. Ten dopad bol taký veľký, že ku nám začali chodiť pacienti, ktorí mali hlboko potlačený zážitok sexuálneho zneužívania v detstve, odrazu o tom začali mať sny, začali si to uvedomovať a ich psychický stav sa prudko zhoršil. Bola to priam epidémia. Na Slovensku som sa ako psychiater zriedkavo stretol so sexuálnym zneužitím.

Je tu toho menej?

Neodvážim sa tvrdiť, že Slováci sú v tomto lepší ako Angličania. Pravdou je však aj to, že u nás sa o tom toľko nehovorí a ľudia sa tieto veci obávajú povedať. Možno niekedy úzkosti či depresie maskujú práve tento problém. Ale tým vôbec nechcem povedať, že človek s depresiou bol v minulosti sexuálne zneužívaný.

Spomenuli ste, že psychické ochorenia si síce nevyberajú, ale často nimi trpia ľudia s nižšími príjmami a z nižších sociálnych vrstiev. Spúšťačom môže byť zlá sociálna situácia, nedostatok peňazí, nezamestnanosť, rozvod… Viete, akí sú slovenskí psychiatrickí pacienti?

Sú ochorenia, ktoré sú dané geneticky, ale aj také, čo sú viac reaktívne, čiže súvisia s konkrétnou životnou situáciou. U nás sa však v tomto smere nikdy neurobil nijaký epidemiologický prieskum, aby sme sa dozvedeli, kto sú tí ľudia, čo trpia najčastejšie depresiou, úzkosťou, závislosťami a podobne. Diagnózy ako schizofrénia majú základ v genetike a tam je presne dané percento populácie, ktoré schizofréniou trpí. Viem, že kolegyňa sa na takýto prieskum snaží získať grant, ale zatiaľ bezvýsledne. Pritom je dôležité vedieť odpoveď na túto otázku, aby ministerstvo vedelo, kam nasmerovať peniaze.

Počas nedávneho Svetového dňa duševného zdravia sa hovorilo aj o vysokom priemernom veku psychiatrov, najmä detských. V Žilinskom kraji je priemerný vek psychiatrov 64 rokov. Ako je to v Anglicku? Boli vašimi bežnými kolegami ľudia po šesťdesiatke?

Tí už boli v tomto veku všetci v dôchodku! Už keď som do Anglicka prišiel, bol som medzi kolegami v zamestnaní najstarší. Dôchodkový vek je tam 65 rokov, ale oni si zarobia tak, že sa im oplatí požiadať o predčasný dôchodok a už sa venujú len svojmu hobby. Mal som kolegyňu, ktorá si otvorila starožitníctvo. Ďalšia išla robiť konzultácie do farmaceutickej firmy. Aj v Anglicku však majú nedostatok psychiatrov aj psychiatrických sestier. Väčšina mojich kolegov boli imigranti z Indie a Afriky. Na stretnutí tímu som bol niekedy jediný beloch. Po tom, ako som sa vrátil na Slovensko, po mne odtiaľ odišli ďalší dvaja či traja psychiatri a viem, že tie miesta stále nemajú obsadené. Nedávno som počul v anglických správach aj o akútnom nedostatku všeobecných lekárov. Ak sa vraj niečo podstatné neurobí, primárna starostlivosť v priebehu piatich rokov skolabuje.

Ako niekdajší zakladateľ Ligy za duševné zdravie ste sa po návrate opäť začali angažovať pre toto občianske združenie. Čo je najakútnejšie?

Najakútnejšia je detská psychiatria. Úplne chýbajú lekári. Ak sa nebudeme starať o deti, ich problémy sa stanú chronickými a prenesú si ich do dospelosti. Rušia sa, resp. krachujú, denné psychiatrické stacionáre. Ťažkí pacienti, samozrejme, potrebujú liečenie v nemocnici. V nemocnici však pacient nie je aktívny, získava aj mnohé zlé návyky. Hospitalizácia je navyše drahá. Úplne chýba sociálna starostlivosť o pacientov. V Anglicku sa akceptuje, že psychiatrický pacient sa nemusí okamžite vrátiť do práce na plný úväzok. Môže pracovať v charitatívnom obchode, starať sa o záhradu, čistiť park – kým nenadobudne zas pracovné návyky, aby sa mohol vrátiť do zamestnania. Do svojho zamestnania sa vracia fázovito, najprv na niekoľko hodín týždenne, potom na niekoľko dní a až keď prácu zvláda, začne pracovať na plný úväzok. U nás sa takmer zrušila psychiatrická starostlivosť o starých ľudí, v Bratislave sa zrušilo jediné oddelenie tohto druhu, nehovoriac o psychiatrických stacionároch pre seniorov. Pritom populácia starne a starí ľudia trpia nielen demenciami, môžu mať aj psychózy. V Anglicku majú títo pacienti oddelenia a lekárov špecializovaných na vyšší vek. Anglická premiérka, hoci má veľa starostí s brexitom, pri príležitosti Svetovéh dňa duševného zdravia oznámila, že veľkú časť z finančného balíka určeného pre zdravotníctvo vyčlenila pre oblasť duševného zdravia a zároveň vymenovala námestníčku ministra zdravotníctva, ktorá má na starosti samovražednosť. Pritom samovražednosť je v Anglicku takmer o polovicu menšia ako u nás.

Takže čo plánujete robiť?

Povedal som si, že pacientov už mať nebudem, mám inú predstavu o posledných rokoch svojho života. Bol by som rád, keby sa Liga za duševné zdravie stala organizáciou, ktorú bude vidieť a počuť, ktorá sa bude aktívne zasadzovať o práva pacientov, robiť osvetu, snažiť sa, aby psychiatrická diagnóza nebola stigmou a vytvárať určitý tlak na tých, čo prideľujú peniaze a rozhodujú o legislatíve. Chceme zmeniť alarmujúcu situáciu v psychiatrii. Radi by sme dosiahli, aby starostlivosť o duševné zdravie bola aspoň na úrovni starostlivosti o telesné zdravie. Neviem, koľko vydržím. Ak uvidím, že je to márna snaha, nebudem sa pokúšať donekonečna.

MUDr. Peter Breier (nar. 1950)

MUDr. Peter Breier. Foto: archív MUDr. Breiera
MUDr. Peter Breier MUDr. Peter Breier.

Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Pracoval ako psychiater v Pezinku, Galante, v Bratislave – Ružinove ako primár psychiatrickej kliniky. Pracoval aj ako psychoterapeut a manželský poradca. Vyučoval na Slovenskej zdravotníckej univerzite (v tom čase Inštitúte pre vzdelávanie lekárov) a viedol psychoterapeutické výcviky. Bol spoluzakladateľom Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti a Ligy za duševné zdravie, pracoval ako reprezentant Slovenska pre psychiatriu vo Svetovej zdravotníckej organizácii. V rokoch 2006 – 2015 až do odchodu do dôchodku pracoval ako pychiater – konzultant vo Veľkej Británii.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #psychiater #duševná choroba #MUDr. Peter Breier