Terapeut Cesty Tibor Oros: Klient sám v sebe objaví, čo potrebuje

Prístupy, ktoré používa pri terapeutickom sprevádzaní svojich klientov, metóda Cesta a Mindfullnes (všímavosť), umožňujú vďaka vnímaniu svojho jedinečného vnútorného sveta – myšlienok, emócií a pocitov - z pozície prijímajúceho uvoľneného pozorovateľa, odhaliť v sebe prirodzenú múdrosť, zdroj, rovnováhu a slobodu.

06.05.2019 06:00
Tibor Oros Foto:
Na vyčistenie hlavy sú podľa terapeuta Tibora Orosa najlepšie hory...
debata

Vďaka terapii Cesta môžeme objaviť, uvedomiť si a uvoľniť rôzne obmedzujúce presvedčenia, vzorce správania a bloky, ktoré nás brzdia alebo obmedzujú nielen v slobodnom vnútornom prežívaní a sebavedomí, ale zároveň majú veľký vplyv na naše vnímanie a prejav vo vonkajšom svete. To je to, čo sa vďaka dôvere, otvorenosti a pravdivému pohľadu do svojho vnútra môže klientovi udiať a deje. „Je to filozofia môjho života, používam tieto metódy pre vlastnú psychohygienu. Pomohli mi však aj mnohé iné knihy a terapeutické prístupy. Osudovým momentom bol pre mňa stav prítomnosti, vedomého bytia, v ktorom som zotrval asi týždeň. Prišlo uvedomenie, že je niečo viac, ako len to, čo vnímame a vidíme," hovorí v rozhovore terapeut Cesty Tibor Oros.

Ste terapeut, pekné „remeslo“, dobre ste si vybrali… Pracovať na sebe potrebuje predsa každý.
Mňa to hlavne veľmi napĺňa, keďže u klientov často dochádza k hlbokému otvoreniu sa…

Autorkou Cesty je Američanka Brandon Bays, ktorá si vďaka tejto terapii vyliečila nádor v maternici. Vy sa jej venujete desať rokov, čo ste robili predtým?
Niekoľko rokov som pracoval ako šofér v bratislavskej Záchrannej a zdravotnej dopravnej službe. Stretával som sa tu i s bolesťou ľudí, neraz aj s umierajúcimi, ktorým podávali už len opiáty na tíšenie bolesti. V mladom človeku, plnom elánu do života, to vtedy vo mne otváralo zvláštne pocity a rôzne hlboké témy, premýšľal som o zmysle života a smrti. Potom v mojom živote nastalo tvorivé obdobie, ako to teraz rád nazývam. S bratom sme založili malé vydavateľstvo, venovali sa grafickému dizajnu, tvorbe kalendárov a vrátil som sa aj k fotografovaniu, ktoré mi učarovalo už v detstve. Založil som si rodinu a neskôr som si splnil aj ďalší sen. K štyridsiatke som si dal darček, prihlásil som sa na Pedagogickú fakultu v Brne, kde som absolvoval odbor stredoškolské učiteľstvo a spojil to so špeciálnou pedagogikou.

Kedy a ako vás oslovila kniha Cesta?
Prišla mi do cesty ako iné knihy, naši rodinní priatelia ju kúpili manželke k sviatku. Siahol som po nej ako prvý, začal som ju čítať a nevedel sa od nej odtrhnúť. V tejto terapii som cítil veľmi zaujímavý nástroj svojpomoci, aspoň vtedy to tak na mňa pôsobilo. Okamžite som začal zisťovať, či by som mohol absolvovať nejaký seminár, či sa tomu u nás niekto venuje… V tom čase, hovorím o roku 2010, som ďalej hľadal informácie a možnosti, ako sa v tomto smere zdokonaliť. Nasledujúci rok sa konal seminár v Prahe, ktorý mi umožnil iný pohľad na pochopenie emócií a pocitov.

Terapia Cesta tiež naznačuje, že všetky odpovede na svoje otázky nájdeme v sebe. Súhlasíte?
S tým súhlasím. Ako terapeutovi mi to umožňuje byť uvoľnený a dáva mi to aj slobodu – nemusím klientovi podávať svoje vlastné názory, rady a odpovede, v tomto naladení si sám sebe dovoľujem nevedieť a nehodnotiť. Často si uvedomujem, že vlastne naozaj neviem, čo je pre koho dobré a čo zlé. To, čo klient potrebuje, objaví sám. Veľmi často sme vedení, napríklad výchovou a spoločnosťou, k tomu, aby sme negatívne emócie – hnev, smútok a plač, potláčali. To sa stane návykom, mnohokrát nevedomým. A potom si myslíme, že nie je správne alebo nechceme cítiť to, čo cítime, hoci je to v určitej konkrétnej situácii adekvátne. Možno práve toto nevedomé potláčanie pocitov v nás zároveň potláča aj možnosť cítiť v sebe prirodzenú dôveru a múdrosť, v ktorej môžeme objavíť odpovede.

Vráťme sa k tomu víkendovému semináru Cesty. Dozvedeli ste sa tam niečo viac ako z knihy?
Po prečítaní knihy som tento spôsob psychohygieny najprv praktizoval sám na sebe, v knihe je jednoduchý návod…

… sám na sebe?
Áno, išlo to. Zažil som v tom období zraňujúcu situáciu, tak som si povedal, že je vhodná chvíľa vyskúšať to. Pýtal som sa sám seba, čo skutočne cítim a pripúšťal som si to. Intuitívne som vnímal, že je v poriadku, že ten pocit tu je. Zrazu som zistil, že sa to prirodzene uvoľňuje. Chvíľu som ostal v súkromí s tým, čo som pociťoval ako zranenie a vnímal som, ako ma emócie prirodzene vedú. Keď sa uvoľnila jedna, cítil som ďalšiu. Akoby som sa v nich obrazne prepadal stále hlbšie. V spojení so silnou emóciou sa mi otvorila spomienka z detstva, ktorá bola podobná v tom, čo sa mi v súčasnosti udialo. Akoby mi tá súčasná bolesť z odmietnutia, ktorú som cítil, pripomenula niečo z minulosti, no zatiaľ som nevedel, čo to bolo. Iba som sa cítil aj vtedy rovnako. To sebaskúmanie bolo rýchle, trvalo asi pätnásť minút, ale bol som prekvapený, aké je úžasné a najmä uvoľňujúce otvoriť sa vlastnému prežívaniu, na chvíľu si uvedomovať len sám seba. Vedel som, že táto situácia pre mňa predsa nemá takú váhu a dôležitosť, aby som v sebe cítil také veľké zranenie a bolesť – no pochopil som to až potom. Všetky tie nevyjadrené emócie z minulosti akoby sa pospájali a zaplavili ma plnou silou v ďalšej podobnej skúsenosti. Odvtedy chápem, prečo sa nás niektorá, zdanlivo „banálna“ situácia môže tak dotknúť – a ak je to potrebné, je tu možnosť to hlbšie preskúmať, pochopiť a uvoľniť.

Podobne si tvoríme v hlave aj rôzne programy typu „v Petržalke vždy zablúdim,“ alebo „po tridsiatke už nemôžem schudnúť“.
Deje sa to vďaka skúsenosti, ktorú viackrát zažijeme. Tomuto presvedčeniu uveríme a keď tú situáciu očakávame, naprogramujeme si ju. Niektoré presvedčenia, alebo ak chcete programy, si v sebe vytvárame tak, že o tom počúvame v detstve. Už ako malé deti prijímame informácie od rodičov a ďalších blízkych. Preberáme nielen ich pohľad na svet a seba samých, ale vnímame hlavne ich pocity a emócie v rôznych situáciách – to všetko prirodzene „nasávame“ a emočne prežívame. Preto nás emócie v terapii často spontánne privedú aj do ranného detstva.

Máte dve dospelé deti – asi ste si pri výchove dávali poriadny pozor na to, čo a ako im poviete…
(smiech). K týmto veciam som sa dostal až pred desiatimi rokmi, a cítil som sa v tom kostrbato. Odrazu som si dával pozor na to, aký to môže mať vplyv. Keď niečo také človek absolvuje, odrazu by chcel pomáhať a všetkých zachraňovať. Deti majú tiež osobnosť, nie vždy príjmu, čo im ako rodič chcete odovzdať. Skúšal som s nimi Cestu pre deti formou rozprávky. Slúžili mi ako skúšobný materiál, ospravedlňujem sa im aj touto cestou (úsmev), ale zároveň im ďakujem, že to so mnou vydržali.

A práve to sa mi v tej knihe nezdalo, Brandon Bays opisuje, ako ľahko sa s deťmi spolupracuje, dokážu nazrieť aj na vlastné orgány, naozaj to tak je?
Niektoré deti dokážu vnútorným zrakom vidieť aj svoje orgány, iné deti svoju Cestu vnímajú veľmi hravo a dobrodružne alebo dokonca rozprávkovo. Keď si s dieťaťom vytvoríte vzájomnú dôveru, bude sa vám s ním veľmi dobre spolupracovať. Chce to však čas, trpezlivosť a najmä skúsenosti, ktoré som vtedy nemal. Ako som už spomínal, v začiatkoch som sa pri svojich deťoch cítil neisto, mal som aj obavy, aby som niečo nepokazil. Deti potrebujú hravú formu a krátky čas, neudržia dlho pozornosť. Toto je veľká téma, asi nie na jeden rozhovor.

Skúšali ste terapiu s nimi aj v dospelosti?
Zakaždým, keď pozorujem, že by ich to mohlo podporiť alebo by im to mohlo v niečom pomôcť, túto možnosť im ponúknem. No v tomto období rannej dospelosti to zatiaľ obaja odmietajú a mne neostáva nič iné, ako ich rozhodnutie rešpektovať. Mne táto filozofia, a teraz nemyslím len metódu Cesta, ale aj ďalšie terapeutické prístupy a meditácie, ktoré ma inšpirovali a ovplyvnili, dali pohľad na svet, seba a vzťahy, pochopenie a dôveru – a preto si dovoľujem dávať slobodu aj im. Môžu byť iní, môžu robiť veci po svojom.

Lekári neradi operujú rodinných príslušníkov, podľa tohto hesla som si myslela, že aj vy radšej pošlete svoju rodinu za kolegom…
Teraz to tak už mám, ale v začiatkoch som to s nimi skúšal. Lenže pozor, vtedy som sa nepovažoval za terapeuta. Teraz už aj manželke odporučím, keby chcela ísť, tak radšej k inému terapeutovi.

Aby vám toho o sebe veľa neprezradila?
Je to prirodzená potreba súkromia, pocitu bezpečia a určitého emočného odstupu vo vzťahu klient-terapeut. Čo sa môže v situáciách, keď je terapeut zároveň partnerom klienta, veľmi ľahko stratiť, napríklad pri otvorení obojstranne bolestivej a veľmi citlivej alebo zraňujúcej témy to nemusí ustáť, a zrazu tu môžeme mať dvoch klientov (smiech).

Od knihy k víkendovému semináru, cez skúšanie na sebe… Čo nasledovalo?
Po seminári v roku 2011 som sa v tom rozhodol pokračovať. Ďalšie semináre, potrebné k akreditácii, som absolvoval v Nemecku a v Holandsku. Diplom som dostal až po spísaní 48 prípadových štúdií, na základe toho sa konal rozhovor a praktická skúška vo vedení terapie. Pre mňa to bola zaujímavá a obohacujúca spätná väzba od mojej seniorterapeutky.

Vaša manželka sa k tej knihe, podľa všetkého, tiež nakoniec dostala.
Áno, dostala (smiech), ale ju tak neoslovila. Tá kniha nemusí osloviť každého človeka a aj sa to deje. Samotnú metódu však vníma ako veľmi účinnú a prospešnú – dvakrát jej výrazne pomohla pri uzdravení, čo bolo v oboch prípadoch následne potvrdené aj odborným lekárskym vyšetrením.

Zaujímavé je, že vás tá terapia alebo kniha môže osloviť aj neskôr. Môžete o tom roky počúvať a len to vami tak prejde… Alebo prečo práve Cesta, môže vás osloviť niečo iné, napríklad Eckhard Tolle a jeho knihy.
Presne tak.

Môžeme po piatich rokoch vziať do rúk knihu, ktorú sme už čítali a zistíme, že si z nej už vôbec nič nepamätáme. Týka sa to rôznych metód, akoby sme zabúdali. Čo vy na to?
Vraciam sa k mnohým knihám a tá múdrosť tam zakaždým je, akoby som na to zabudol. Alebo som to vtedy „nevidel“? Možno to potrebujeme osviežovať. Asi je to osviežovanie proces, ktorý stále pokračuje. Sám to zisťujem a pozorujem to aj u svojich klientov – osloví nás veľa prečítaných knih a to podstatné z nich si chceme zapamätať a vkomponovať do života, ale nežijeme to, ostáva to „prečítanou teóriou“, na ktorú môžeme ľahko zabudnúť. Prístup Cesty ma preto fascinuje v tom, že klient si prechádza vlastnou skúsenosťou, aj na fyzickej úrovni svojho tela prežíva proces a to vnímam, že ostáva: Vlastný hlboký zážitok, možno jemný pocit, väčšia sebadôvera, častokrát prekvapenie, že v niektorých situáciách, ktoré sa nás kedysi dotýkali, ostávame pokojní, uvoľnení, bez toho, aby sme si niečo nahovárali.

Prečo si myslím, že duchovno, psychosomatika, emócie a fakt, že choroby neprichádzajú náhodou, viac zaujímajú ženy ako mužov?
Keď sa nad tým zamyslím, skutočne ku mne chodí viac žien. Sú tomu viac otvorené? Sú vnímavejšie? Každopádne, prichádzajú aj muži – ich otvorenosť a vnímavosť je úžasná a obohacujúca. Asi by toto zistenie prekvapilo mnohé ženy, ktoré veria niektorým takýmto presvedčeniam.

Hovoríme tu celý čas o Ceste a mnohí sa asi pýtajú, ako tá terapia vyzerá v praxi…? Dá sa to vôbec popísať?
Klient častokrát prichádza len s nejakými pocitmi, v ktorých mu nie je dobre, ani nemusí vedieť, prečo to je. Chodia ku mne ľudia, ktorí potrebujú len psychohygienu, pochopenie a psychickú úľavu, niektorí majú aj fyzickú chorobu, je to prepojené. Kniha od Brandon je úžasná, lebo čitateľovi priblíži filozofiu metódy a naladí ho na svoj vnútorný proces, no niektorí ľudia po jej prečítaní nadobudnú mylný dojem, že jedno-dve sedenia u terapeuta všetko vyriešia, budú natrvalo šťastní a už sa ich nič nedotkne. Preto na začiatku terapie klientovi jemne naznačím, že proces, ktorý v knihe opísala, je jej individuálny zážitok. Každý človek je jedinečný a od toho sa odvíja aj terapia. Nerád rozprávam o tom, ako proces prebieha – vlastný zážitok je v slovách asi ťažko prenositeľný.

Vy ste v tom procese ako taký sprievodca…
Áno, vytváram bezpečný priestor, ponúkam klientovi otázky, ktoré si môže sám položiť. Chceme vedieť, čo sa v ňom odohráva. Sedíme v príjemnom prostredí, klient sa dostáva do jemného uvoľnenia a môže začať objavovať svoj vnútorný svet.

Ja som mala po dočítaní knihy obavu, či to dokážem…
S touto otázkou ľudia prichádzajú často. Poviem im, že jediné, čo potrebujú, je, aby boli k sebe otvorení a pravdiví. To je najdôležitejšie. Tá otvorenosť a dôvera nám umožňujú v sebe objaviť aj veci, ktoré neočakávame. Niektoré pocity nás môžu spontánne pozvať do spomienky či situácií a môžu nám otvoriť starú bolesť. Môžeme s ňou ďalej pracovať, povedzme formou rozhovoru pri „táborovom ohni“. Pointu je, že klient má možnosť znova vyrozprávať alebo vyjadriť emócie dôležitej osobe či ľuďom, ktorí boli na zranení účastní. Dochádza k uvoľneniu emócií, niekedy k plaču. Vyjadrením hnevu, smútku, bolesti alebo krivdy sa začne pancier napätia a obrany pomaly uvoľňovať a klient je zrazu otvorený počúvať aj toho druhého.

Zatiaľ sme nespomenuli „čerešničku na torte“, na ktorú sa teší snáď každý, kto prečítal knihu a chce tento moment jednoznačne zažiť. Brandon Bays to pomenúva ako Zdroj, kam sa postupne prepadneme. Ako ho vaši klienti popisujú?
Niekedy ako uvoľnenie, ticho, priestor, mier. Iní to vnímajú ako lásku, radosť, slobodu. Stáva sa, že to klienti nevedia vyjadriť slovami a ostávajú len v tichosti – a ja mám v tom krásnom momente možnosť to nevyjadriteľné vidieť na ich tvárach či vyčítať z postoja tela. Cítim sa vtedy obdarovaný.

Sú aj terapie, ktoré sa nepodaria?
Nie u každého človeka, ktorý príde na sedenie, sa cyklus „uzavrie“ uvoľnením a pochopením, resp. nie vždy dospeje klient k želanému uvedomeniu. Každý je totiž na inej úrovni sebavnímania, otvorenosti a pravdivosti voči sebe, druhým a svojim pocitom. Sú ľudia, ktorí sa iba spoznávajú. Zisťujú, že majú nejaké pocity a emócie, že ich môžu mať a zdravo vyjadriť – a je to v poriadku. To môže byť pre mnohých nové, už toto objavovanie je pre nich veľkým prínosom. Ak však takýto človek prichádza s priveľkými očakávaniami, podporenými prečítaním Brendoninho príbehu, môže mať dojem, že jeho terapia sa nepodarila.

Pri ťažkých ochoreniach, je známe, ako pri liečení pomáha viera, pomáhate aj takýmto pacientom?
Chodia ku mne aj ľudia s onkologickými ochoreniami, vnímam u nich, ako sa mení ich postoj a pohľad na chorobu. Môžu objaviť, že choroba totiž nie je nepriateľ, netreba proti nej bojovať. Často zistia, že je to ako posolstvo, ktoré im chce niečo povedať, niekam ich nasmerovať a aj keď to možno znie paradoxne, každá choroba má aj svoj pozitívny prínos. Vieme ho počas sedenia objaviť. Už to všetko je samo o sebe liečivé.

Aké emócie si uvedomujete päť minút pred terapiou, keď čakáte na nového klienta? Mávate ešte občas trému, alebo strach, že sa to nepodarí?
Ten čas tesne predtým je zaujímavý. Ide o zmes očakávania, záujmu, zvedavosti, čo sa môže udiať a radosti, že spoznám nového človeka. Niekedy s tým zároveň prichádzajú aj obavy, že sa nenaplní jeho očakávanie. Našťastie to viem v sebe uvoľniť tak, že si dovoľujem nevedieť, čo je dobré a pripustiť v tomto stretnutí aj možnosť zdanlivého neúspechu. S dôverou si uvedomujem, že ten proces sa odvíja presne tak, ako sa odvíjať má. Ja to síce môžem vnútorne hodnotiť s presvedčením, že mohol prebehnúť lepšie, zároveň však viem, že presne spôsob, ako tým klient prechádza a aká téma sa mu aktuálne otvára, je autentický.

Chodíte ešte s ľuďmi na kávu? Vediete toľko rozhovorov, že vo voľnom čase ich už podľa mňa nemôžete ani vidieť, ani počuť.
Vôbec to tak nemám. Rád si posedím pri káve a zákusku. Vo voľnom čase však najradšej chodím do prírody, je liečivá a turistika je skvelá na vyčistenie hlavy, uvoľnenie a sprítomnenie.

Terapeut Cesty Tibor Oros. Foto: D. Bischof
Tibor Oros Terapeut Cesty Tibor Oros.

Tibor Oros (49)

Je akreditovaný terapeut Cesty, pochádza z Bratislavy. Študoval stredoškolské učiteľstvo v spojení so špeciálnou pedagogikou na Pedagogickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Je členom tímu terapeutov, ktorí spoločne tvoria a lektorujú tématické sebapoznávacie terapeutické víkendové pobyty pod názvom AHAvíkend. Má vlastnú súkromnú prax v Bratislave, kde pôsobí aj ako člen tímu kliniky celostnej medicíny Medante. Viac informácií o jeho práci možno nájsť na webovskej stránke www.terapia-cesta.sk

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #emócie #sebavedomie #hnev #psychohygiena #terapia Cesta