Ako novinárka som sa s problematikou samovrážd stretla niekoľkokrát. Najotvorenejšie som písala o dokonanej samovražde mladého transrodového chlapca Gabriela, ktorý sa rozhodol ukončiť svoju pozemskú púť ako dvadsaťročný. Osud zle rozdal karty a do dievčenského tela umiestnil chlapčenskú dušu. Väčšina transrodových ľudí má za sebou minimálne jeden pokus o samovraždu. Gabriel, bývalá Barborka, tú svoju dokonal. Jeho otec však jeho smrť povýšil na odkaz a rozhodol sa otvorene hovoriť aj do médií. Presvedčený, že „ostať ticho je zničujúce“.
Počet dokonaných samovrážd stúpol oproti minulému roku na 533. Dokonaných znamená, že sa ich podarilo uskutočniť a samovrah naozaj zomrel. Niekedy sa stáva, že človeka po vykonaní „aktu absolútnej beznádeje“ včas nájdu a stihnú zachrániť, alebo že sa mu samovražda „nepodarí“. Vtedy hovoríme o pokuse o samovraždu. Dosť často je pokus o samovraždu iba „volaním o pomoc“ a osoba, ktorá si siahla na život, v skutočnosti nechce zomrieť.
V roku 2018 bolo medzi mužmi najviac samovrážd vo vekovej skupine 50–59 rokov. U žien vo veku 60–69 rokov. Štyri samovraždy, nanešťastie, spáchali deti – dvaja chlapci a dve dievčatá. Mladistvých samovrahov vo veku 15–19 rokov bolo pätnásť. Jedenásti z nich boli chlapci.
Samovražda, sebausmrtenie a sebaobeť
Podľa odborníkov je samovražda vedomé rozhodnutie ukončiť svoj život tzv. sebadeštrukciou so zámernou voľbou situácie a prostriedkov. Niečo iné je sebausmrtenie, tam chýba vedomý úmysel zomrieť, keď človek, ktorý si siahol na život, nebol schopný dostatočne si uvedomiť, čo vlastne robí. Časté je to pod vplyvom nejakej psychickej poruchy, napr. paranoidného stavu.
Sebaobeť je zas dobrovoľná smrť z ideových dôvodov. Za všetky mená to najlepšie možno pochopiť na príklade Jana Palacha. Tragickou kapitolou sú tzv. rozšírené sebaobete moslimských atentátnikov, čo je vlastne forma terorizmu, pretože zahynie nielen samovražedný atentátnik, ale nedobrovoľne aj väčší počet ľudí v jeho okolí. Takže ide o sebaobeť spojenú s vraždením. Tu príklady asi naozaj netreba menovať.
Podľa Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) bol najvyšší počet samovrážd v roku 2018 v Trnavskom, Trenčianskom a Banskobystrickom kraji. Najviac samovražedných pokusov bolo v Trnavskom a v Bratislavskom kraji. Známy forenzný psychológ prof. Anton Heretik vo svojej najnovšej publikácii Forenzná psychológia, ktorá vyšla v októbri 2019, píše, že „suicidalita“, čiže páchanie samovrážd, je čisto ľudský jav. Predpokladá totiž sebauvedomenie, sebareflexiu. Možno bude teraz niekto protirečiť, veď aj zvieratá páchajú samovraždy, dokonca hromadné. Mediálne známe sú hoci príklady veľrýb, ktoré sa z neznámych dôvodov vrhajú na breh. Tam však ide o negatívny vplyv armádnych sonarov a dezorientácie. Nie o vedomý úmysel zabiť sa.
Telefonická Linka dôvery Nezábudka
Na bezplatnom telefónnom čísle 0800 800 566 Linky dôvery Nezábudka, ktorú sa podarilo obnoviť po trinástich rokoch, je k dispozícii 18 lekárov psychiatrov, psychológov, sociálnych pracovníkov a psychoterapeutov. Nezábudka poskytuje nepretržitú 24-hodinovú službu 7 dní v týždni! Je významným prvým kontaktom človeka s akútnym problémom, ktorý hľadá rýchlu a anonymnú pomoc. Viac na www.akosamas.sk alebo www.dusevnezdravie.sk.
Na vine konflikty a rodinné problémy
Musíme byť ochotní vstúpiť do sveta ľudí, ktorí uvažujú nad samovraždou a mali by sme ich počúvať. Samovražda v zásade nie je otázkou impulzívneho rozhodnutia sa, je to skôr proces, ľudia ju zvažujú dlho a prežívajú pritom extrémnu psychologickú bolesť. Hovorí sa, že samovražda jedného človeka priamo postihne minimálne šiestich ľudí okolo neho. Nepochybne sú to najbližšia rodina a priatelia. Ale dosah samovražedného konania je vždy širší, napríklad u celebrít (Kurt Cobain, Amy Winehouse…) či iných známych ľudí.
„Z histórie je známa vlna samovrážd pod vplyvom umeleckého diela, napr. Goetheho Utrpenie mladého Werthera,“ spomína v publikácii profesor Heretik. „Osvietenskí filozofi hlásali slobodu človeka aj v otázke práva ukončiť svoj život.“ Náš Trestný zákon nepokladá pokus o samovraždu za trestný čin. Stíhať človeka však možno za účasť na samovražde, to znamená, že ak niekomu pri samovražde pomáha, môže dostať šesť mesiacov až tri roky vo väzení. Ak iného k samovražde fyzickým či psychickým násilím donúti, dopúšťa sa vraždy!
Diskusia na túto tému je dôležitá pre podporu empatie v celej spoločnosti. V roku 2018 na Slovensku ukončilo život samovraždou 533 osôb, čo je o 27 viac ako predvlani. O samovraždu sa pokúsilo 773 ľudí, čo je, naopak, pokles o 68. Takmer polovica samovrážd bola vykonaná pod vplyvom alkoholu alebo nejakej drogy. Najčastejším motívom na samovražedné pokusy boli konflikty a rodinné problémy. „Hlavnými motívmi pri pokusoch o predčasné ukončenie života v prípade detí sú konflikty a rodinné problémy, s odstupom nasledujú školské problémy,“ dopĺňa štatistiku generálny riaditeľ NCZI Peter Blaškovitš.
Samovraždy a depresie
Zo psychiatrických diagnóz k samovraždám najčastejšie dochádza v prípade depresií alebo pri bipolárnej poruche počas depresívnej fázy. Podľa psychiatričky Ľubomíry Izákovej v období Dušičiek a období smútenia paradoxne nedochádza k nárastu depresií. „Paradoxne – práve Vianoce sú častejším obdobím výskytu depresií. Vtedy sa očakáva, že všetci budú šťastní, rozradostení a budú si užívať hojnosť, a keď to nefunguje, človek si to nedokáže vychutnať, začne mať výčitky a dôjde k zhoršeniu stavu,“ povedala pred dvoma rokmi v rozhovore pre Dobré zdravie s titulkom ""Človek s depresiou žije ako automat":[tt_news:448960]„. "Na Dušičky sme pripravení smútiť, preto nárast depresívnych stavov súvisiacich s týmto obdobím nejako zvlášť nepozorujeme. ,Smutný sviatok‘ ako Sviatok všetkých svätých či Pamiatka zosnulých môže zahriať na duši, najmä ak ho ľudia trávia v kruhu svojich blízkych a v rámci rodinných stretnutí,“ dodala.
Najviac samovrážd bolo v minulom roku v mesiacoch máj a január, najmenej v decembri, hovorí však štatistika. Úprimne, v tejto téme asi ťažko hľadať nejakú logiku. Čo sa týka dní v týždni, najčastejšie páchali ľudia samovraždy v pondelok (16,2 %), najmenej v piatok (12,9 %). Pre dobrovoľné ukončenie života si najčastejšie volili čas medzi 22.00 h až 7.00 h, čiže uprostred noci a nadránom.
Liga za duševné zdravie sa vo svojej jesennej informačnej kampani „Ako sa máš?“ snaží upozorniť ľudí na dôležitosť rozhovoru a aktívneho počúvania druhých. Ako sa máš? je v skutočnosti banálna otázka a v niektorých krajinách je dokonca formálnym spôsobom pozdravu, keď sa odpoveď na ňu ani neočakáva (napr. v Amerike „How are you?“). Nemalo by to tak byť. Ide o to, aby sme ju kládli so záujmom a ten druhý získal pocit, že na jeho odpoveď sme naozaj zvedaví, pretože nám na ňom záleží.
Nech „Ako sa máš?“ nie je len nevyhnutná formalita. Ani ten najosamelejší človek nikdy nie je úplne sám. Otázka „Ako sa máš?“ môže niekedy zachrániť život.
Mýty o samovražde
- Ľudia, ktorí hovoria o samovražde, ju neuskutočnia.
- K samovražde zvyčajne dôjde bez predchádzajúceho varovania.
- Ľudia, ktorí sa pokúsia o samovraždu, si vždy želajú zomrieť.
- Kto má raz tendenciu siahnuť si na život, ostane takým už navždy.
- Zlepšenie po kríze znamená, že riziko bolo definitívne zažehnané.
- Samovraždy sú vrodené a bývajú častejšie v rámci niektorých rodín.
- Ľudia, ktorí si siahli na život, sú vždy duševne chorí.
(Mierne upravené z publikácie Antona Heretika Forenzná psychológia, str. 408)
Kultúrne rozdiely pri pohľade na samovraždu
Názory ľudí na samovraždu sa veľmi líšia. Niektorí ju považujú za zločin, iní za zbabelý únik a ďalší za čestnú možnosť, ako sa ospravedlniť za svoje chyby. Veľkú úlohu v tom zohráva kultúra. Tá dokonca môže ovplyvniť pravdepodobnosť samovraždy.
V Indii voľakedy existoval náboženský zvyk vo forme sebaobete známy ako satí. Vdova sa hodila na pohrebnú hranicu svojho manžela. Hoci bol tento zvyk už dávno zakázaný, niekde môže ešte stále pretrvávať. Ani japonská tradičná kultúra nikdy neodsudzovala samovraždu. Z týchto končín je známa obradná forma samovraždy, rozrezanie brucha (tzv. harakiri).
Kresťanstvo sa zas dlhý čas pozeralo na samovraždu ako na zločin. Do 6. až 7. storočia rímskokatolícka cirkev bežne exkomunikovala tých, ktorí spáchali samovraždu, a odopierala im pohrebný obrad. V Írsku sa samovražda považovala za zločin až do roku 1993. Podľa poznatkov súčasnej modernej psychiatrie samovražda nie je osobným zlyhaním ani jasným signálom duševného ochorenia.