Český psychiater Radkin Honzák: Psychopat bol aj tatíček Masaryk, psychopati sa automaticky stávajú vodcami spoločnosti

„Slovo, ktoré súčasnú spoločnosť vystihuje, znie psychopatizácia. V psychiatrickom diagnostickom manuáli sa s pojmom psychopat už nestretnete, je to prázdny pojem, môžeme ho však zaplniť určitou skupinou ľudí, ktorí nepoznajú strach a neomylne vždy smerujú na vrchol. Ako dnes nie je spoločnosť ukotvená, s radosťou nasleduje potkaniara s píšťalkou...“ hovorí uznávaný český psychiater a doyen českej psychiatrie Radkin Honzák (85) v rozhovore o dnešnej náročnej dobe a o tom, čo môžeme sami urobiť pre to, aby sme sa cítili psychicky lepšie.

29.06.2024 06:00
radkin honzak 1 Foto:
Radkin Honzák nemá na spoločnosť lichotivý názor.
debata (33)

Akú psychiatrickú diagnózu by ste dali súčasnej spoločnosti?

Diagnózami veľmi neplytvám, u pacientov sa snažím hľadať skôr to, na čom sa dá stavať a menej pozerám na to, čo je pokazené. Povedal by som však, že slovo, ktoré súčasnú spoločnosť vystihuje, znie psychopatizácia. V psychiatrickom diagnostickom manuáli sa s pojmom psychopat už nestretnete, je to prázdny pojem, môžeme ho však zaplniť určitou skupinou ľudí, ktorí nepoznajú strach a neomylne vždy smerujú na vrchol. Ak by sme my dvaja išli zajtra vykradnúť banku, budú sa nám triasť ruky, psychopat ani okom nemrkne.

V spoločnosti je psychopatov asi jedno percento, a práve tí sa automaticky stávajú vodcami. Ale pozor, psychopati môžu byť aj dobrí, radím k nim napríklad „tatíčka“ Masaryka alebo aj vášho Štefánika, ktorí sa nebáli, išli a založili Československo. Ide o to, či spoločnosť vygeneruje viac slušných psychopatov, alebo tých, ktorí kráčajú bez škrupúľ za svojím cieľom a keď sa dostanú hore, porušia všetky pravidlá. Ako dnes nie je spoločnosť ukotvená, s radosťou nasleduje potkaniara s píšťalkou…

radkin honzak 1 Čítajte viac Známy český psychiater Honzák: Atentátnik je blbec, veľkú úlohu v zjednocovaní Slovenska môže zohrať cirkev, je to pre ňu príležitosť

Ako to, že psychopatov nie je v spoločnosti viac, ale len jedno percento?

Sme väčšinovo potomkovia ľudí, ktorí v nebezpečnej situácii mali strach, nie tých, ktorí sa nebáli, a vrhali sa preto do nebezpečných situácií. Strach je evolučne výhodná emócia, našim predkom umožnila utiecť pred levom, a tak sa mohli ďalej množiť. Na rozdiel od ľudí, ktorí skončili roztrhaní na kusy a zožraní, pretože sa šelmy nebáli.

Keď porovnáte dnešnú spoločnosť s tým, ako žili ľudia v minulosti, kde vidíte najväčší rozdiel?

Vytratila sa pospolitosť. Kedysi boli ľudia viac spolu, existovali rôzne spolky, ochotnícke divadlá, ľudia sa schádzali večer na dedinskom námestíčku a rozprávali sa. Spoločnosť sa v súčasnosti atomizuje a rodiny rozpadajú. Dnes si všetci telefonujú namiesto toho, aby sa stretli. Stačí im, že si zavolajú. Tá doba je úplne iná. Ľudia dnes majú oprávnene pocit nespokojnosti, za stav spoločnosti sme však spoluzodpovední všetci – a nič s tým nerobíme. Počuli ste o štokholmskom pokuse? Na dokonale vyčistené námestie pohodili pokrčenú škatuľku od cigariet a o chvíľu tam už bola kopa ďalšieho svinstva. Tak je to aj s dnešnou spoločnosťou.

Ako problematickú dnes vidíte už výchovu malých detí.

Deti dnes takmer nedostávajú hranice. Lenivým rodičom sa nechce s nimi hádať, a tak im radšej ustúpia. Rodičia si myslia, že deti má vychovávať škola, čo je však hlúposť, výchovu majú mať v rukách hlavne oni. Deti strácajú vedomie autorít, pokojne vynadajú učiteľke, pretože vedia, že si to môžu dovoliť. Do škôl by som mimochodom vrátil trstenicu, pretože tam, kde sú dovolené fyzické tresty, ich zväčša nie je potrebné použiť.

Naozaj si myslíte, že trstenica môže vo výchove niečo vyriešiť?

Myslím to, samozrejme, ako symbol. Učitelia by však celkom určite mali mať väčšiu autoritu a neustupovať každému rozmaznancovi. Deti sú dnes také „cituplné“… Tretina dievčat napríklad vyhlasuje, že radšej zostane single, ako by mali mať traumu z manželstva. Neuvedomujú si pritom, že vzťah sám o sebe je oveľa cennejší ako nejaká trauma…

Keď hovoríte o chýbajúcich hraniciach a telesných trestoch, moja generácia 40 plus sa s týmito výchovnými prostriedkami stretávala veľmi často, nemám však pocit, že by sme boli o to šťastnejší…

Počkajte, aké nešťastie vám vedomie hraníc prinieslo?

Málokto z našej generácie sa asi cíti naplnený, šťastný.

Tak, šťastný… Máme zopár základných emócií, medzi ktoré patria aj smútok, úzkosť, hnev, odpor… Keď počítačovo rozložili úsmev Mony Lisy, zistili, že obsahuje štyri percentá odporu. Smútok predsa patrí do života. Keď niekto zomrie, tak za ním smútim a mám právo plakať. Je normálne cítiť sa zle a neznamená to, že ste niečím poškodená.

Ťažko povedať, ako sa bude ďalej vyvíjať spoločnosť, faktom je, že veľa ľudí sa dnes cíti psychicky veľmi zle. Ako to môžeme zmeniť na osobnej úrovni?

Treba začať pracovať so svojimi emóciami, zvládať ich. Filozof Platón si myslel, že rozum je kočiš, ktorý drží na uzde dva kone, čo majú byť emócie. Opak je však pravdou. Ako hovorí František Koukolík (uznávaný český neuropatológ), človek nie je rozumná bytosť, ktorá má emócie, ale emocionálna bytosť, ktorá občas myslí… Keď sa ráno zobudím naštvaný, s otrávenou tvárou môžem ísť do sveta a negativitu šíriť ďalej. Alebo sa môžem rozhodnúť, že pohár je viac poloplný ako poloprázdny a žiť s takýmto prístupom.

Klientom radím, aby si každý deň zapisovali tri veci, ktoré ich potešili, stačí východ slnka. Ja mám napríklad vždy radosť, keď vidím, ako asfaltový nájazd do mojej garáže prerazila púpava. Vtedy si poviem, že život je krásny. Ako druhé si treba zapisovať tri veci, ktoré som denne urobil pre svoje potešenie, pretože ľudia by ho mali vedome hľadať, čo je však pre mnohých ťažké. Myslia si, že tešiť by mali hlavne druhých ľudí, nie seba.

Čo pre seba ešte môžeme urobiť?

Treba sa tiež zbaviť miniscenárov nesplniteľných úloh, ktoré máme vtlačené hlboko pod kožou ako: „Buď perfektná. Buď silná. Buď ústretová. Ponáhľaj sa. Vynasnaž sa.“ Zísť z tejto škodlivej trajektórie však nemusí byť jednoduché a tu už môže byť užitočný terapeut. Často sa to tiahne celými rodinami a do terapie treba vziať viacerých rodinných príslušníkov, aby sa veci mohli zmeniť. Ďalej je dôležité, aby sa ľudia naučili väčšej spokojnosti a dokázali tolerovať nedostatky svoje aj iných ľudí. Ľuďom aj spoločnosti dnes chýba zmysel, aj ten by sme mali hľadať.

Radkin Honzák.
radkin honzak 2 Radkin Honzák.

Témou, ktorú často spomínate v rozhovoroch, je dojenie takzvanej kravy radosti. Prezraďte, ako ju dojíte vy.

Ja mám pre svoju kravu skutočne dostatok steliva aj krmiva… Od režiséra Woodyho Allena cez spisovateľa Ambrosa Biercea až po českých autorov Jaroslava Haška a Jaroslava Žáka. Veľmi rád mám hudbu. Keď som smutný, nesnažím sa toho zbaviť počúvaním veselých piesní, ale naopak, pustím si blues. Keď si pripustíme, že nás ovládajú emócie a pokúsime sa ich pravdivo pomenovať, potom s tým môžeme aj niečo urobiť.

Vy ste porazili rakovinu, čo asi málokto vie…

Keď mi povedali, čo so mnou je, musel som sa rozhodnúť, ako s tým naložím. Ak by som sa rozhodol bojovať, hrozilo, že môžem prehrať a zdrví ma to. Vzal som celú tú situáciu z iného konca. Povedal som si, že odteraz začínam chodiť do úplne novej školy. Doteraz som navštevoval základnú školu, kde som mal dobrú pani učiteľku, ktorá ma milo oslovovala a občas mi niečo odpustila. Teraz som však na gymnáziu, kde je veľa nových profesorov, iní spolužiaci, iný svet a ja to musím dotiahnuť až do maturity. A dokonca som si pridelil titul „Jeho osvietenosť“, pretože som dostal presne 33 žiarení… A teraz ten titul odovzdávam chudákom, čo do toho „lezú“ po mne…

Ste už definitívne vyliečený?

Tam nemáte nikdy koniec, ale som pod kontrolou. Viete, čo mi povedala moja lekárka? Vraj mi gratuluje, že som prežil liečbu, ktorú mi naordinovala…

Naučila vás niečo táto nová škola?

Čo som do nej dal, to som z nej aj skutočne dostal. Síce som občas od hnevu pľuval oheň a síru, pretože chemoterapia vás položí a dodnes mám z nej neuropatiu, avšak myslím, že som to zvládol dobre. Je rozdiel, keď prídete k lekárovi s úsmevom, poviete nový vtip alebo donesiete kilogram hrozna, pretože je leto, ako keď ste stále nahnevaný na celý svet.

pleť - zima - chlad - krása - žena - úsmev Čítajte viac 12 zlatých rád pre duševnú vyrovnanosť

Rozhovory poskytujete často, je však niečo, čo sa vás ešte žiadny novinár neopýtal?

Je to otázka, ktorú si často kladiem aj ja. Čo je konečný zmysel našej existencie? Mojej, vašej… Ak náš svet stvorila nejaká inteligencia, aký má s nami zámer? Vesmír je tu možno na dlh a čo ak Boh stvoril človeka, aby ten potom mohol znovu vesmír vytvoriť… Tento dlh možno musíme zaplatiť… A týka sa to všetkých tvorov. Naposledy som si prečítal, ako sloni v Indii pochovali mŕtve sloníča. Urobili mu hrobček, zasypali ho a chodili ho potom navštevovať. Akonáhle dostane živý tvor vedomie vlastnej smrteľnosti, rodí sa duchovná sféra a ide o to, či takých tvorov bude stále viac a viac…

Ak by ste sa mohli vrátiť do svojej mladosti, ako ste vtedy vnímali svet?

Ten svet bol úplne iný… Keď som bol malý, chcel som byť, samozrejme, smetiarom. Počas bombardovania Prahy som sa rozhodol stať hasičom, potom som chcel robiť niečo so zvieratami, čo sa mi asi aj splnilo, keďže pracujem so zvieraťom menom homo sapiens sapiens. Počas druhej svetovej vojny boli moji rodičia v odboji, otec pracoval ako lekárnik, pašovali penicilín do Terezína. V tej dobe som mal vôkol samých lekárov, preto som sa aj rozhodol študovať medicínu. Pôvodne som si myslel, že budem praktický lekár niekde na Šumave, ani presne neviem, prečo práve tam.

Vo štvrtom ročníku som sa však s kamarátom rozhodol pre psychiatriu a bol som pri jej zrode v Česku. Videl som prerod z niečoho medzi väznicou a polepšovňou na humánnejší prístup. Zrazí tí ľudia mohli z ústavov aj von a zavádzali sa nové progresívne metódy. V rámci psychiatrie sa začalo pracovať s drogou LSD, ktorá sa síce odmietla, no teraz sa o nej znovu začína uvažovať. Všetko to bolo nesmierne zaujímavé…

Povedzte mi ešte, kde sa vzalo to vaše meno? Radkin nie je úplne bežné krstné meno.

Moji rodičia milovali román Fráňa Šrámka Strieborný vietor, ktorý sa odohráva počas dospievania mladého muža menom Ratkin. No a rodičia len písmeno t vymenili za d. Ako pokrstený mám ešte druhé meno, Jan, avšak to ma nikdy ani nenapadlo používať. Do pätnástich rokov bolo moje meno „prúser“, potom som ho už nosil hrdo ako trumfovú kartu. Ale predtým to bolo utrpenie, všetci sa pýtali, odkiaľ sa moje meno vzalo, či mám juhoslovanské korene a podobne.

Mýlili ste sa v niečom vo svojom živote, vo svojej práci?

Nemýlil som sa vo svojej „láske“ k boľševikom. Mýlil som sa v niektorých svojich láskach, miloval som Nezvala, avšak vykľulo sa z neho „hnusné mocenské prasa“. Splietol som sa v niekoľkých ľuďoch, párkrát som si rozbil „hubu“. Šostakovič vo svojom životopise vraví: „Ak by ste sa ma opýtali, či by som chcel žiť znovu, odpovedal by som: Nie, nie, nie, nie, nie.“ A ja hovorím: „Áno, áno, áno, áno, áno.“ Svet som síce v minulosti niekedy nevidel ako priaznivé miesto na život, ale ten život ma vždy bavil a priniesol mi veľa dobrých vecí, ktoré to zlé vždy prebili. A tiež som si nikdy nemyslel, že by som mohol robiť niečo iné, ako robím, napríklad byť králikom v Austrálii. Boh ma vždy mal a má rád…

© Autorské práva vyhradené

33 debata chyba
Viac na túto tému: #Radkin Honzák