Dospelí, ktorým bola diagnostikovaná porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) môžu žiť kratšie, než by mali. Tvrdia to vedci z University College London.
ADHD sa spomína väčšinou v súvislosti s deťmi. Má tri základné príznaky – nepozornosť, hyperaktivitu a impulzívnosť. Hoci tieto deti môžu pôsobiť ako neposlušné či nevychované, nie je to tak. Ide o neurobiologickú poruchu. A keďže v minulosti nebola jej diagnostika na takej úrovni ako dnes, mnoho dospelých, ktorí ňou trpia, o tom ani len netušia. Podľa odhadov však má ADHD 5 až 7 percent populácie.

Výskum britských vedcov bol publikovaný v časopise The British Journal of Psychiatry. Analyzoval anonymizované dáta zo základnej zdravotnej starostlivosti od 30 029 dospelých v Spojenom kráľovstve s diagnostikovaným ADHD. Vzorku porovnali s 300 390 účastníkmi bez ADHD, ktorí boli zladení podľa veku, pohlavia a zdravotnej starostlivosti.
Výskumníci zistili zjavné skrátenie dĺžky života u mužov s diagnostikovaným ADHD o 4,5 až 9 rokov a u žien o 6,5 až 11 rokov.
„Je veľmi znepokojujúce, že niektorí dospelí s diagnostikovaným ADHD žijú kratšie, než by mali. Ľudia s ADHD majú mnoho silných stránok a môžu prosperovať, ak majú správnu podporu a liečbu. Často však nemajú dostatočnú podporu a častejšie zažívajú stresové životné udalosti a sociálnu izoláciu, čo negatívne ovplyvňuje ich zdravie a sebavedomie,“ povedal hlavný autor štúdie Josh Stott

Štúdia tiež ukázala, že menej ako jeden z deviatich dospelých s ADHD bol diagnostikovaný. Autorka štúdie Liz O’Nions preto zdôraznila, že táto štúdia pokrýva len časť celej komunity.
„Viac z tých, ktorí boli diagnostikovaní, môže mať ďalšie zdravotné problémy v porovnaní s priemernou osobou s ADHD. Preto naše zistenia môžu nadhodnocovať rozdiel v dĺžke života pre ľudí s ADHD celkovo, hoci je potrebný ďalší výskum v komunite, aby sa overilo, či je to naozaj tak," podčiarkla výskumníčka.

„Hoci mnohí ľudia s ADHD žijú dlhý a zdravý život, naše zistenie, že v priemere žijú kratšie životy, než by mali, naznačuje neuspokojené potreby podpory. Je kľúčové, aby sme zistili dôvody predčasných úmrtí, aby sme mohli vyvinúť stratégie na ich prevenciu v budúcnosti,“ uzavrela O’Nions
Štúdia má aj svoje limity. Dáta napríklad neobsahovali informácie o príčinách úmrtí, takže nebolo možné priradiť stratené roky života k rôznym príčinám.