Ako ste sa dostali k dobrovoľníctvu?
Zaujal ma oznam na sociálnej sieti. Vŕby robili nábor, tak som sa bez váhania prihlásila. Niečo podobné som robila už pred vyše dvadsiatimi rokmi. Vtedy sme viacerí chodievali na paliatívne oddelenie. Pridelili mi dve mladé pacientky. Jedna po istom čase zomrela, druhá sa uzdravila. Veľmi to na mňa zapôsobilo. Okrem toho som v minulosti pomáhala ako dobrovoľníčka v domove dôchodcov v Izraeli. Tam zomreli dve milé starenky, o ktoré som sa starala, a jedna naša sestra z komunity. Nebola som vtedy pri nich. Keď potom roku 2000 zomieral môj otec na rakovinu, táto skúsenosť ma zmenila rozhodne najviac.
Boli ste pri ňom, keď odišiel?
Áno. Boli sme doma. Otec nechcel zomrieť v nemocnici. Držala som ho za ruku a presne si pamätám, ako pokojne vydýchol naposledy. Zistili mu rakovinu hrubého čreva, keď bola už v pokročilom štádiu. Po operácii mu lekár dával pár mesiacov, ale žil ešte ďalších štrnásť. Keď mu bolo už dosť ťažko, vrátila som sa domov z Izraela, aby som sa oňho mohla starať. Strávili sme spolu posledné dva mesiace jeho života. Keďže som vtedy na Slovensku nemala prácu, mohla som sa mu venovať 24/7. Bola to skúsenosť, z ktorej žijem doteraz. Mala som 33 rokov a veľmi ťažko som niesla svoju bezmocnosť. Deň čo deň som sa dívala na jeho trápenie, ale nemohla som nič urobiť ani povedať, čo by mu pomohlo.
Tomu neverím. Bez ohľadu na to, že jeho čas už bol výrazne limitovaný, nepochybne ste urobili veľmi veľa.
Myslela som to tak, že jeho zdravotný stav sa už len zhoršoval, nemohla som to zastaviť ani obrátiť k lepšiemu. Snažila som sa o každú drobnosť, ktorá by mu zmiernila ťažkosti, ale postupne som prijala realitu. Keď otec zoslabol, chcel, aby som ho umývala, prezliekala a kŕmila, dovtedy to robila mama. Spávala som s ním na manželskej posteli, lebo keď niečo potreboval, už ma nevládal zavolať. Takto stačilo, že mi stisol ruku, a hneď som sa zobudila. Inokedy som spávala „ako drevo“, ale v tom čase nie. Bolo to obdobie, keď sme sa už takmer nerozprávali, pretože na to nemal silu, ale vnímal až do konca. Dôležité veci si treba povedať, kým človek vládze. Keď zomrel, mal 63 rokov. Pamätám sa, že chcel, aby ho niekto z nás držal za ruku, najradšej stále. Tak aj so zatvorenými očami vedel, že nie je sám. Mala som čas sa stíšiť, upokojiť a zladiť sa s ním. Veľa trpel. Pôvodne sme nemali najlepší vzťah, ale teraz som to v tichu mohla všetko prehodnotiť. Ako keby som spoločne s ním odchádzala k bráne do večnosti a odtiaľ spätne hodnotila svoj život.
Foto: OZ Vŕby
K akému poznaniu ste dospeli?
Za tie dva mesiace som prežila a pochopila viac ako inokedy za celé roky. V tichu, zoči-voči bolesti a blížiacej sa smrti človek nemyslí na povrchné a formálne veci, skôr na tie vážne a akosi pravdivejšie. Nič iné už nemá veľmi zmysel. Keď som sa narodila, otec pracoval v zahraničí a v prvom roku môjho života sa nemohol o mňa priamo starať. Teraz som sa ja starala oňho ako o malé dieťa. Akoby sa uzatvoril kruh a staré rany sa zahojili. Pochopila som, že otec ma mal veľmi rád, len to nevedel vždy prejaviť tak, aby som to mohla vnímať. Zdalo sa mi, že to bol najlepší otec, akého som mohla mať. To hlavné, čo som pochopila je, že na dne bezmocnosti a v tichu sa vo vzťahu rodí ešte hlbšie spojenie a nová sila, ktorá nepotrebuje slová ani skutky. Byť s druhým a pre druhého naplno a vzájomne, to je najviac.
Boli ste aj pri mame, keď naposledy vydýchla?
Mama zomrela doma pred štyrmi rokmi. Bolo to na konci covidového obdobia. Dva roky sme vedeli, že má rakovinu. Bývali sme samy doma a počas lockdownov sme mali ideálnu príležitosť naladiť sa jedna na druhú. Ku koncu sme sa už nemuseli veľa rozprávať. Raz, pár týždňov predtým, ako zomrela, sme spolu sedeli pri nedeľnom obede. Už sme nepočúvali hudbu ako zvyčajne, mama chcela radšej ticho. Ako sme jedli, odrazu mi položila dlaň na moju ruku. Vedela som, že mi chce niečo povedať. Prestala som jesť a pozrela som sa na ňu. Povedala: „Dieťa moje, my tu nie sme samy,“ a usmiala sa. Nemávala nábožné reči, ale mala silnú vieru. Nikdy sa nesťažovala na bolesti, pritom ich mala každý deň. Keď umierala, skoro všetci sme boli blízko nej a ja som ju držala za ruku.
V prípade oboch vašich rodičov ste teda smrť zažili veľmi zblízka. Máte súrodencov? A čo oni?
Sme štyria. Mama nás viedla k tomu, aby sme držali spolu ako Svätoplukove prúty. Keď otec zomieral, našu rodinu to zblížilo. Všetci sme boli voči sebe ohľaduplnejší a milší. Pri mame to bolo podobné, aj keď lockdown veľmi obmedzil stretnutia so súrodencami a s ich rodinami. Až posledné tri dni sme boli skoro všetci pri nej. Veľa sme si navzájom pomáhali, predtým aj potom. Bez ochotnej pomoci najbližších by som starostlivosť o mamu nezvládla.
Keď som o tom hovorila s rovesníkmi, viacerí ľutovali, že neboli so svojimi rodičmi v okamihu ich smrti. Nie vždy je to možné, ale je to výnimočná príležitosť, keď môžeme niečo dôležité v živote prežiť a pochopiť. Môžeme tak vnútorne dozrievať, prehodnotiť svoj život a inšpirovať sa životom rodičov, nanovo objaviť spolupatričnosť s rodinou a možno aj zahojiť v sebe to, o čom sme ani nevedeli, že nás ešte bolí.
A tieto skúsenosti s odchodom rodičov vás nasmerovali, aby ste robili to, čo robíte?
Do istej miery áno. Raz dávnejšie som povedala kolegovi, že pri našej intelektuálnej práci s textami by sme mali robiť aj niečo celkom iné, na vyváženie, niečo praktické, kde zapojíme iné časti svojej osobnosti. On so mnou nesúhlasil a rozumiem jeho dôvodom, ale ja si stále myslím, že učiť sa nemôžeme len z kníh.
Foto: OZ Vŕby
Čo je vaša profesia?
Venujem sa Biblii a teologickej stránke židovsko-kresťanských vzťahov. Mám doktorát z katolíckej teológie a v Bratislave pôsobím od roku 2008 na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, ďalej v Trnave na Pedagogickej fakulte a tiež online na Palackého univerzite v Olomouci.
Robili ste prijímací test, aby ste sa mohli stať Vŕbou. Zaujímalo by ma, aké otázky sú v takom prijímacom teste.
Už si to presne nepamätám. Vypĺňali sme dlhý dotazník, ale mali sme aj osobný pohovor a celodenné sústredenie. Išlo napríklad o to, aké máme skúsenosti a motiváciu, kde čerpáme životnú silu, ako zvládame záťažové situácie. Myslím, že zisťovali aj to, nakoľko je pre nás dôležitý dobrý pocit zo seba, keď niekomu pomáhame. Niekto chce byť možno láskavý k druhým najmä kvôli sebe, lebo vtedy najviac vníma svoju hodnotu. Dobrovoľnícka činnosť pri pacientoch by sa preňho ľahko stala pascou, najmä ak by bol závislý od pozitívnej spätnej väzby. Asi by ťažko niesol odmietnutie zo strany pacienta.
To je zaujímavá poznámka – že niekto ide robiť dobrovoľníctvo hlavne pre seba a svoj dobrý pocit. Čo je na tom zlé, ak tým pomáha ďalším?
Pacientom pomáhame vtedy, keď sme tam pre nich, nie pre svoje ego. Keď robíme niečo dobré a teší nás, že sa nám to darí, to je fajn. Ale nemôže to byť na prvom mieste. Človek si nesmie namýšľať ani chcieť byť Spasiteľom, lebo sa mu to vypomstí. Mal by realisticky vnímať svoju úlohu a vedieť, že má hodnotu sám osebe, inak bude ľahko závislý od svojho výkonu. Skúsenejšia dobrovoľníčka mi povedala, keď ma po prvýkrát viedla na nemocničné oddelenie: „Keď odtiaľ odídeš, nechaj všetko za nemocničnou rampou. Neber si to so sebou." Neskôr som pochopila, aké je to dôležité.
A dokážete to?
Teraz už áno. Na začiatku som myslela na niektorých pacientov aj mimo nemocnice. Aj teraz si občas spomeniem, ale nie tak, aby ma to zaťažovalo. Je to asi môj dar.
To je vaša psychická ochrana. Niečo podobné, čo si musia vybudovať aj lekári či iní zdravotnícki pracovníci. Byť empatický, ale nesužovať sa problémami iných.
Moja úloha nie je nosiť ťažkosti pacientov na svojich pleciach. Viac im pomôže to, keď za nimi prídem vo vnútornej pohode. Aj preto sa pred návštevou nemocnice snažím najprv postarať o svoje potreby, ísť na prechádzku a upokojiť sa. Nie dobehnúť v poslednej chvíli, plná svojich starostí. To by druhí mohli ľahko vycítiť. Verbálna komunikácia tvorí len malé percento celkovej komunikácie. Keď prichádzam pokojne a so záujmom, pripravená počúvať, pacienti ten otvorený priestor vnímajú a môžu doň slobodne vstúpiť alebo ho odmietnuť. Ide o nich, nie o mňa. Na internom oddelení stretávam pacientov väčšinou len raz, lebo keď prídem raz týždenne a ich po troch dňoch prepustia, už sa nestretneme. Na rádiologickom oddelení ležia pacienti niekoľko týždňov, majú čas sa spoznať na izbe navzájom a aj ja už niektorých poznám.
Foto: OZ Vŕby
Aká bola prvá návšteva nemocničných izieb? Na to si určite spomínate.
To si pamätám veľmi dobre. Bolo to na Klenovej a išla som so skúsenou dobrovoľníčkou na koniec dlhej chodby. V izbe s dvoma posteľami ležala pani so šatkou na hlave, už nemala vlasy. Najprv si nebola istá, či našu službu potrebuje. Keď videla, že nás jej rozprávanie zaujíma, pokračovala. Sadli sme si a bol z toho dlhý a pekný rozhovor. Začali sme tým, ako dlho je už v nemocnici a odkiaľ je, ale postupne hovorila sama od seba, ako jej našli diagnózu a čo ju teraz čaká. Rozprávala nám krásne spomienky z mladosti, aj to, čo pestuje v záhradke, až sme skončili pri recepte na psylliové žemle. Vtedy som netušila, čo to je.
Psyllium? Skorocel indický.
Áno, presne. Napísala som si recept a už veľa ráz som podľa neho piekla. To bola úplne prvá pacientka, ktorú som na onkológii stretla. Ak číta tieto riadky, srdečne ju pozdravujem!
Žije ešte?
Dúfam, že áno. K prvým skúsenostiam patrilo aj stretnutie, ktoré bolo pomerne krátke, ale na rozhovor s tým pánom nezabudnem. Sme viazaní mlčanlivosťou, ale toto povedať môžem. Bol to pacient na začiatku liečby, ešte to nevedela ani jeho manželka. Chcel ju chrániť pred bolesťou. Hovoril málo a múdro. Povedal mi, že nežijeme to, čo je dôležité. Keď som sa opýtala, čo by to v jeho živote bolo, keby sa mohol vrátiť, odpovedal, že by sa viac venoval svojej rodine. Na chvíľu ostal ticho a ja som nechávala jeho odpoveď doznieť. V bežnom živote ľudia nechcú dlhšie ticho, majú pocit, že by mali niečo povedať alebo sa ponáhľajú vyrozprávať niečo podobné tomu, čo práve počuli. V nemocnici sa učím dať seba akoby do zátvorky. Mojou úlohou je otvárať priestor pre druhých. On ho využil a premýšľal. Po chvíli pokračoval: „A mal by som viac priateľov. Toľko som pracoval, že som nemal čas venovať sa priateľom.“ Znova ostalo ticho a on po chvíli zas nadviazal: „Viac by som sa staral o rodičov. Tiež som sa im dosť nevenoval. Niekto múdrejší povedal, že osem hodín by sme mali spať, osem hodín pracovať a osem hodín žiť osobný život." Pozrel sa na mňa a dodal: „Tých posledných osem hodín je najdôležitejších."
Áno, to som už počula. Myslím, že to tvrdil aj Baťa.
V danej situácii dostali jeho slová novú naliehavosť a ja s nimi žijem doteraz. To stretnutie ma ešte naučilo, že niekedy aj veľmi krátky rozhovor môže byť hlboký a silný. Vtedy som sa rozhodla, že aj keď budem s niekým len raz (tohto pána som už viac nestretla), aj náhodné a krátke stretnutie chcem prežiť naplno a vnímať druhého človeka ako veľký dar.
Chodíte výlučne za pacientmi, ktorí sú v terminálnom štádiu?
Takmer vôbec. Väčšinou sa stretávam s ľuďmi v procese liečenia. Len raz som sa stretla s paňou, ktorej deň predtým lekári oznámili, že už vyčerpali všetky možnosti liečby. Bola to telesne krehká, ale stále veľmi bystrá a vnútorne neuveriteľne silná žena. Jej rozprávanie mi odkrylo veci, ktoré ťažko opísať. Rozhodne som mala pocit, že mi dala oveľa viac ako ja jej. Vtedy mi napadlo, že práve smrť nás učí, ako máme žiť naplno. Niektorí pacienti o nej nehovoria vôbec, radšej nevyslovia ani slovo rakovina. Táto vzácna žena rozprávala o svojom živote aj o smrti rovnako pokojne a s odstupom. Žila naplno, pre svojich najbližších, s nimi chcela prežiť čas, ktorý jej ešte ostal. Mala ťažký život, veľmi. Hovorila o tom vyrovnane a vecne, bez sebaľútosti a obviňovania iných, s pochopením a odpustením. Hoci bola už len kosť a koža, na tvári mala krásny výraz, žiaril z nej vnútorný pokoj a prijatie, keď povedala: „Je to tak, ako to je.“ Nebúrila sa, ale stále si uchovávala nádej. Obdivujem ju doteraz.
Vo chvíli umierania asi nikto nechce byť sám. Ale ako sa vtedy správať? Čo je dôležité?
Mám len málo skúseností, ale myslím si, že keď niekto zomiera na rakovinu, väčšinou je už veľmi slabý a nevládze počúvať ani vnímať. Potrebuje blízkosť rodiny a pokoj, ale nie záujem v podobe množstva otázok, nie nové lieky, nie správy o zázrakoch či banalitách všedného dňa. Keď prídu v takej chvíli ľudia zvonka, mávajú rýchlejšie tempo, sú hluční a nevedia sa hneď preladiť na prežívanie umierajúceho človeka. Ale predovšetkým nechcú mu vo svojom vnútri dovoliť, aby odišiel. Niekedy za tým vidia svoje zlyhanie, že mu už nevedeli pomôcť. Potrebujeme sa naučiť pretrpieť svoju bezmocnosť a prijať ju. Nie sme za ňu vinní. Keď mi zomrel otec, po dlhých dňoch v tichu sa mi zdalo, že ľudia hovoria príliš nahlas, príliš veľa a príliš nedôležité veci. Pred otcovou smrťou sme hovorili čoraz menej. Pýtala som sa ho tak, aby mohol odpovedať iba „áno“ a „nie“, aby sa neunavoval. V tom treba byť pozorný a tvorivý. Keď sme s ľuďmi, ktorí sú blízko smrti, treba spomaliť, naladiť sa na nich a svoje prejavy minimalizovať. Ticho prísť, nerušiť, vnímať, počkať, či si nás všimnú. Môžeme sa spýtať, či im neprekáža svetlo, či nechcú posunúť vankúš, alebo zvlhčiť pery, len nech tých otázok nie je priveľa. Priateľ môjho otca, ktorý tiež umieral na rakovinu, mi pri jednej návšteve v nemocnici povedal: „Prosím ťa, buď chvíľu ticho. Ostaň tu, len nič nehovor." Byť s druhým v tichu môže mať hlboký zmysel, len v hluku dlhšie trvá, kým to človek objaví.
Ticho je liečivé, ale niekedy aj dotyk. Chytíte niekoho občas aj za ruku? Môžete byť aj takáto kontaktná?
Raz som mala položenú ruku na zábradlí postele a staršia pani, ktorá v nej ležala, mi položila svoju ruku na moju. Na chvíľu som položila svoju voľnú ruku na tú jej. Dívala som sa jej do očí a viem, že jej to dobre padlo. Ale skoro nikdy to nerobím ako prvá. Len raz, pri pánovi v ťažšom stave, ktorý mal metastázy v celom tele a v jednej chvíli sa rozplakal. Cítila som, že nemá zmysel niečo hovoriť. Vtedy som ho jemne chytila za ruku, mal ju blízko mojej a silno mi ju stisol. Ale nerobím to často. Približujem sa postupne, menej je viac. Dotykom sa dá prejaviť veľa podpory, ale pre niekoho môže byť dotyk nepríjemný.
Dá sa zo všetkých tých stretnutí s pacientmi vyextrahovať niečo, čomu vás to najviac v živote naučilo?
Choroba a smrť sú jednoducho súčasťou života. Predtým som to vedela najmä teoreticky, ale keď som s ľuďmi, ktorých sa to týka, je to iné… Ani ja neviem, kedy zomriem, a je dobré na to pamätať. Okrem toho vidím, akí sú ľudia rozmanití a krásni. Prežívajú ťažké veci, ale majú nádej, navzájom si pomáhajú a myslia na blízkych, tešia sa z maličkostí. Väčšinu z nich vidím prvýkrát a nepoznáme sa. Ležia v pyžame a netuším, kto je kto. Neskôr zistím, že tento pacient je dlhoročný hokejista, vedľa leží muž, ktorý sa z učňa v dielni vypracoval na generálneho riaditeľa veľkej firmy. V ďalšej izbe leží pani prekladateľka, potom dirigent a šofér kamiónu. Každý má svoj príbeh, jedinečný a vzácny.
Foto: OZ Vŕby
Viera vám v tomto určite pomáha. Ale ako to majú ľudia, ktorí nie sú veriaci? Dá sa tento typ dobrovoľníctva vlastne robiť bez viery?
Pri tejto práci nie je viera podmienkou. Ani naši inštruktori nie sú všetci veriaci a veľa som sa od nich naučila. Dôležitejšie je mať empatiu, vedieť počúvať, citlivo sa pýtať a vhodne odpovedať, vnímať neverbálne prejavy pacientov a pracovať aj na sebe. V tom mi veľmi pomáhajú supervízie. Raz za mesiac sa stretávame v malej skupine s pani psychologičkou a našou inštruktorkou. Vŕby nemajú za úlohu šíriť kresťanstvo. Keď sme na začiatku chodili na oddelenie po dvoch, niekto sa pýtal, či nie sme jehovistky.
Ako vchádzate do nemocničnej izby? Máte rozmyslené, čo poviete?
Najprv sa pred dverami zastavím a uvedomím si, že som tam pre druhých. Potom zaklopem a vojdem. Zistím, či neruším, a čoskoro sa dozviem, či mám ostať. Niekto drieme, iný telefonuje, číta si alebo pozerá televíziu. Nezačínam otázkou, či sa nechce niekto porozprávať. Nechcem pacientom podsúvať, že odo mňa niečo potrebujú. Radšej sa spýtam, či nevyrušujem, predstavím sa a poviem, že som prišla trochu s nimi pobudnúť. Raz ma odmietli piati pacienti po sebe, ale aj tak som cítila, že som v pohode. Neodmietli mňa, oni len nepotrebovali moju službu. Niekedy sa zas stane, že vojdem na oddelenie a hneď v prvej izbe ostanem vyše dvoch hodín. Keď počúvam a v duchu sa predo mnou odvíja život toho človeka, momenty, ktoré si pamätá aj po rokoch a doteraz ho vedia rozcítiť, často sa dozvedám veci, ktoré mi nastavujú zrkadlo. Je to nesmierne obohacujúce stretnutie. Nie ako s chorým človekom, ale ako s človekom.
