Na rozdiel od dvoch starších sestier, ktoré prešli detstvom aj pubertou bez väčších problémov a emocionálnych výkyvov, tretie dieťa Simonka sa postaralo o rozruch a problémy aj za ne. Mala byť vytúženým synom a odmalička bola chalanom s vrkočom. Živá, neposedná, tvrdohlavá, ustavične sekírujúca svojich rodičov. V škôlke si začala vymýšľať a klamať, deti ju preto nemali rady. Jednej kamarátke dokonca tvrdila, že jej rodičia sa rozchádzajú a otec si našiel frajerku. Tá to povedala doma svojim rodičom a nepríjemná situácia bola na svete. „Chvíľami akoby trpela obsedantno-kompulzívnou poruchou,“ hovorí jej mama.
„Napríklad mala potrebu stále opravovať suché zipsy na topánkach, rozopínala ich a zapínala. Potom prišli na rad vlasy. Učesala som ju, ale niekoľkokrát si strhla z chvosta gumičku, pretože to nebolo dobré. Nevedela sa rozhodnúť, čo si má obliecť. Večer si síce všetko nachystala, ale ráno to už neplatilo. Viete si predstaviť, ako u nás vyzerali rána. Nervozita a krik. Občas som ju doslova plačúcu sácala pred sebou do školy. Každý deň sme chodili neskoro, za neospravedlnené hodiny dostala dvojku zo správania.“
Učiteľka hry na klavíri i triedna učiteľka v škole čoskoro vyjadrili podozrenie, že nejde len o nevychovanosť, niečo nebude v poriadku. „Triedna mi tvrdila, že Simonka má svoj vlastný svet a nekomunikuje s ňou. Cez prestávky však, naopak, kričala. Učiteľka z hudobnej tvrdila, že neobsedí, nevie sa sústrediť. Pri domácich úlohách si začala uľavovať tak, že revala ako zviera. Pri úlohách začala robiť aj grimasy, najmä keď už bola príliš unavená. Potrebovala zo seba dostať ten stres.“
Problém „ľahkej mozgovej dysfunkcie“, ako sa kedysi hovorilo diagnóze ADHD, mohol v prípade Simonky vzniknúť už pri pôrode. Pôrod bol vyvolaný, jej mama mala vysoký tlak, po narodení dievčatko kriesili. Neskôr, keď mala ako batoľa ešte veľmi neistú chôdzu, po jednom páde na hlavu na chvíľu stratila vedomie. „Oči mala stĺpkom,“ spomína jej otec. V každom prípade jej v centre špeciálno-pedagogického poradenstva diagnostikovali ADHD, pričom v správe z tohto vyšetrenia sa píše: „Dievčatko prišlo v sprievode matky. Od príchodu bolo badať, že Simonka je v napätí. Aj napriek matkinej prítomnosti boli strach a úzkosť príčinou toho, že spočiatku vôbec nebola schopná komunikácie. Nešlo o prejav jej rozhodnutia, ale o neurotickú stratu reči.“
A správa pokračuje: „Koncentrácia je slabá, pozornosť prelietavá, ľahko sa dá rozptýliť vedľajšími podnetmi. Má problémy dlhodobo udržať pozornosť, je nutné neustále ju povzbudzovať a motivovať, striedať činnosti. Vyšetrenie signalizuje aj narušený vývoj reči. Prítomné sú poruchy motorických funkcií, narušená je zrakovo-motorická koordinácia potrebná najmä pri písaní.“
Odborníci Simonke diagnostikovali dyslexiu, dysgrafiu i dyskalkuliu – zhoršenú schopnosť naučiť sa čítať, písať a počítať. Ide o špecifické poruchy učenia, skupinu porúch, ktorú nespôsobuje zanedbanie vzdelania či nedostatok rozumových schopností. Vyžadujú si rehabilitáciu špeciálnym liečebným pedagógom. Okrem toho neurologické a psychiatrické vyšetrenie odhalilo u Simonky Tourettov syndróm, čo je pomerne závažná forma tikovej poruchy s chronickým priebehom.
Simonka mohla ostať v triede, do ktorej pôvodne začala chodiť. Stala sa však žiačkou, ktorá je vzdelávaná v rámci školskej integrácie. Má špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby a učitelia ju známkujú na základe iných kritérií ako ostatné deti. Napríklad pri písomke z matematiky môže používať kalkulačku a podobne. V triede je trochu „outsiderkou“, najmä dievčatá ju často odmietajú. Inde by to však možno nebolo lepšie, preto sa jej rodičia rozhodli ponechať ju v pôvodnom kolektíve. Triedna učiteľka vie, že potrebuje chápavé prostredie, v ktorom sa nestane terčom posmechu, žartíkov a nepochopenia. Jej rodičia a sestry sa snažia byť tolerantní tiež. Napríklad keď urobí grimasu, prestali sa jej pýtať, prečo to urobila a upozorňovať na to. Aj učiteľka z družiny ju prestala považovať za nevychovanú.
„Simonke psychiater predpísal aj lieky, ale priznám sa, nechcem jej ich dávať pre možné nežiaduce účinky,“ rozhodla sa jej mama. Podáva jej jedine doplnok výživy s obsahom rybieho tuku, ale pre účinnosť takéhoto druhu doplnkovej terapie nejestvujú dostatočné dôkazy. Pri otázkach týkajúcich sa perspektívy do budúcnosti každý len krčí plecami. „Sú aj horšie celoživotné a najmä progresívne diagnózy,“ hovorí Simonkina mama. „Tu je aspoň nádej, že z toho takpovediac vyrastie.“