Akú motiváciu má muž-medik stať sa gynekológom-pôrodníkom? Je pekné privádzať deti na svet?
Keď som končil medicínu, spísal som si zoznam pracovísk, na ktorých by som rád pracoval. Boli to všetky chirurgické disciplíny. Gynekológia a pôrodníctvo mi boli blízke tým, že ide o chirurgický odbor, kde sa veľa operuje, ale nie je čisto chirurgický. Mal som to šťastie, že som sa tam dostal, hoci ako “neposlušný študent”. Vtedajšia šéfka gynekológie sa podujala na to, že so mnou spraví poriadok. Začiatky boli tým pádom ťažšie, lebo som bol deptaný, ale neublížilo mi to, naopak. Vyrástol som, už v podstate nemám kam rásť.
Znie to, akoby vás už v praxi nemalo čo prekvapiť. Akoby ste sa už stretli so všetkým.
To nebudem môcť nikdy povedať. Každá pacientka prináša niečo nové a preto sa teším na každý deň, ktorý ma čaká. Vo väčšine prípadov totiž tým ženám vieme pomôcť. Väčšina lekárov je rada, že sú lekármi, pretože náš kontakt s ľuďmi je úplne iný, ako má povedzme zamestnanec v poisťovni. Hĺbka taktu a dôležitosť toho, ako sa lekár k pacientovi správa, sú enormne dôležité, lebo my liečime kontaktom a keď ide o vzťah k ženám, je to ešte zložitejšie.
Pôrodníctvo je nádherné, ale sú tam aj prehry…
Aj my sme mali úmrtia pacientiek a keď som bol dva roky v Alžírsku, videl som ich ešte častejšie. Čiže zažil som už naozaj všeličo, ale z hľadiska odboru sú skúsenosti vítané. Ďalšia situácia vás neprekvapí a viete ju riešiť – pacientku liečiť, ak hovoríme o chorobe, alebo ju zachrániť, ak ide o vážnu komplikáciu.
Muž v poisťovni možno prichádza do styku s nešťastnými ľuďmi, ktorí nabúrali auto, ale vy prichádzate do styku so smrťou. A to riziko je navyše dvojnásobné, nemusí umrieť len bábätko, ale aj matka.
A niekedy je tých detí aj viac. Aj záchranári sú konfrontovaní so smrťou, no v našom prípade je to iné, pretože my na rozdiel od nich tých ľudí poznáme. Ešte pred chvíľou sme tú ženu liečili, ideme jej spraviť cisársky rez, pretože má placentu uloženú tak, že môže vykrvácať a keď nebudeme vedieť, ako ďalej, budeme jej musieť vybrať maternicu. Na druhý deň ju operujeme a nezachránime.
Myslíte si, že ste spoločensky dostatočne ocenení?
A to si práve nemyslím, hoci dávame tejto spoločnosti základ. Čo je viac ako šťastná rodina so šťastným dieťaťom? Veď dnešní novorodenci nás onedlho budú živiť. Želám si, aby sa ženy do pôrodnice tešili, aby sme tam na ne čakali s otvorenou náručou a urobili pre ne všetko, čo im vidíme na očiach. Chcem, aby sa tu vytvorili také podmienky, aby dostali, čo si prajú. Niečo vládze spoločnosť spraviť v rámci poistenia, čo je nad rámec, nech si priplatia. Chcel by som to dosiahnúť, žiaľ, nedarí sa to.
Budúce matky majú k pôrodu iný vzťah, ako vy gynekológovia, ktorí “len” potrebujete dieťa priviesť zdravé na svet. Existujú tzv. programované pôrody, ktorých sa dožadujú, sú proti epidurálkam, pôrod chcú čo najprirodzenejší. Ste “kamarát” s takýmito rodičkami?
Keď som ešte pracoval na Zochovej (v prvej slovenskej pôrodnici, pozn. red.), ja osobne som ako prvý vytvoril priestor pacientke na programovaný pôrod.
Takže ste tomu otvorený.
Samozrejme, prečo nie? Úprimne, chcem, aby žena mala všetko. Chce dulu? Nech ju má!
Chce rodiť vo vode…?
Poučíme ju predtým, že neonatológovia sú zásadne proti tejto forme pôrodu. Hrozia infekcie, s dieťaťom odchádzajú do vody výkaly aj moč. Ak to chce napriek tomuto poučeniu, treba jej to umožniť. Sú tzv. módne vlny, ktoré by sme mali brať do úvahy.
A čo pôrody doma? Kamene úrazu mnohých pôrodníkov?
Navrhujem, aby bol vedľa pôrodnice pristavený hotel alebo iný priestor, kde by mala rodina možnosť porodiť bez pomoci. Ak sa niečo skomplikuje, sme vedľa alebo o poschodie vyššie. Tým pádom by sme nemali problém s domácimi pôrodmi, z ktorých máme panický strach.
Matky, ktoré chcú rodiť doma, zrejme argumentujú tým, že aj kedysi sa tak rodilo…
Kedysi sa rodilo za účasti babice, ale o tom, koľko vtedy zomrelo matiek a detí, sa už nehovorí. Odkedy sa doma nerodí, znížila sa novorodenecká a materská úmrtnosť. A my by sme sa dnes mali vrátiť k tomu, čo nebolo dobré?
Mimochodom, čo sa stalo s pôrodnicou na Zochovej?
Behajú tam potkany. V Rakúsku by z toho spravili múzeum pôrodníctva, pretože tam boli aj staré pôrodné knihy a rôzne preparáty. To všetko sa tam zničilo, rozbilo, rozhádzalo. Čo tam ostalo, rozkradli bezdomovci a dožrali potkany. K svojej histórii máme absolútnu neúctu, čo je obrovská škoda.
Vy osobne bojujete tiež za to, aby na piedestáli stál pacient a nie poisťovňa. To by sa asi páčilo viacerým.
Keď sme prišli zo Zochovej na Antolskú, mali sme určité princípy. Povedal som to vtedajšiemu riaditeľovi a on odpovedal, že mu to je jedno – poisťovňa mu platí rovnako za kvalitne ako aj za nekvalitne odvedenú prácu. To je problém nášho zdravotníctva. Na piedestáli má byť pacient, nie to, či poisťovňa platí alebo neplatí.
Po psychológovi či psychiatrovi nasleduje gynekológ, ak hovoríme o dôležitosti komunikácie medzi lekárom a pacientom. Máte na ňu priestor?
Na západe má úspešný gynekológ osem pacientiek denne a s každou sa môže tým pádom hodinu rozprávať. Náš systém je postavený na hlavu – vybavíme dvadsať pacientov za hodinu. Aký je potom náš kontakt, si viete predstaviť. Ale opäť sa vraciam k tomu, že u nás je zdravotníctvo stavané na poisťovni a nie na pacientovi či lekárovi. Príde pacient, lekár sa mu hodinu venuje a on povie “ďakujem pekne”. Alebo mu donesie fľašku – s tými sme stále neskončili. V Českej republike ani za socializmu nebehalo toľko fľašiek ako u nás dnes. My musíme vymyslieť systém, aby boli rozhovory a konzultácie platené poisťovňou, alebo pacientom. Ani ja nemôžem na pumpe povedať pumpárovi “tak zatiaľ vám pekne ďakujem”. Celý svet pracuje s pacientmi za peniaze, kým u nás za dobré slovo.
Pamätáte si na svoj úplne prvý pôrod?
No to by som klamal.
Vážne? Dá sa na to zabudnúť? Určite si však spomínate na tie pôrody z čias socialistických.
Samozrejme, na Zochovej sa rodilo ako na bežiacom páse. Aj teraz sa rodí veľa. Sme fabrika, keď si vezmete, že ročne sa u nás narodí tri tisíc detí. Vyrátajte si, koľko je to denne.
Prvý pôrod si nepamätáte, no celkom iste sa nedá zabudnúť na pôrody svojich detí, pri ktorých ste boli prítomný. Nemali ste tam radšej ako rodinný príslušník “nebyť”?
Bol som pri tom, ale nerodil som ich. No keďže som typ, ako ste už iste odhadli, že aj tak nikomu neverím, bol som tam pre prípad – keby to lekárovi nešlo, vymením ho. Žiaľ, porodil som aj svojich troch vnukov, čo som nechcel, ale vypálilo to tak, že som musel. Prvý sa mal narodiť cisárskym rezom, lebo dcéra má odmalička choré oči a očiari jej prirodzený pôrod neodporúčali. Kolega, ktorého som požiadal o to, aby bol pri pôrode, povedal, že mi rád zaasistuje. Čo som mal robiť? Poslať ju do inej nemocnice? Posledný vnuk mi skoro zomrel, pretože dcére stúpol tlak na 220/120 a mne aspoň na 250. Osobná zodpovednosť za vlastných príslušníkov by nemala byť, súhlasím, nepatrí sa to.
Sú slovenské pacientky náročné?
Sú. A prečo by nemali byť? Máme byť nenároční?
Nemáte pocit, že dnes sa to materstvo “nafukuje”? Kedysi to bola úplne prirodzená činnosť, bolo úplne normálne, že žena porodí, kým dnes…
Tešme sa tomu. Kedysi sa narodilo v jednej rodine desať detí. Dnes je bežné mať jedno až dve deti a matkám sa rodia tak neskoro, že všetkým je jasné, že viac ich byť nemôže. Ja som mal 24 rokov a moja žena 22, keď sme mali prvé dieťa. Dnešné ženy v tom veku ešte len zvažujú, či budú mať dieťa o desať alebo pätnásť rokov. Doba sa zmenila, sme v čase umelých oplodnení. Keďže je boj o každé embryo a spermiu, musíme pôrod dať na najvyššiu priečku. Rozhodne sa mi nepáči, že keď sa niekde má šetriť, ako prvé sa rušia lôžka na šestonedelí. My si naozaj myslíme, že tomuto smeru musíme dať viac.
Keď sa bavíme na tému nemôcť otehotnieť. Hovorí sa, že žena má na to prestať myslieť. Čo vy na to?
Určite áno, pretože žiť sa má šťastne. Žena neotehotnie, keď celý život skoncentruje do myšlienky, či sa jej to podarí alebo nie. Otehotnieva sa vtedy, keď žena žije bežný život a je šťastná. Vtedy sú hormóny pripravené na to, aby otehotnela. Musí mať po svojom boku muža, ktorého má rada, ktorý má rád ju… To všetko tam patrí. Samozrejme, dá sa otehotnieť aj vtedy, keď chlapa vidí prvýkrát…
… aj po znásilnení.
Aj po znásilnení, ale to neberieme ako normálny stav. Nenormálny stav je aj to, keď na nič iné nemyslíte, len na otehotnenie, meriate si bazálnu teplotu, sledujete ovulačný kalendár a poviete frajerovi: “Mišo, dnes ovulujem, a či sa ti to páči alebo nie, dnes ma oplodníš.” Mal som jedny Vianoce veľmi nepríjemné. S mladšou dcérou sme dali pod stromček fotografiu plodu v ôsmom týždni tehotnosti. A keď staršia sestra pochopila, že mladšia je tehotná, tak plakala a taká bola nešťastná, že celé Vianoce pokazila sebe aj nám. A to mi vôbec nenapadlo. Preto je medzi mojimi vnukmi dvojmesačný rozdiel, pretože si povedala, že keď ju jej Rišo okamžite neoplodní, rozvedie sa a našťastie sa jej to hneď v januári podarilo. Tiež sa do toho vložila, ale nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby jej to nevyšlo.
Poznáme veľa príbehov a vy určite ešte viac ako my, kedy sa matky príliš sústredili na oplodnenie, potom podstúpili umelé oplodnenie a keď dosiahli, čo chceli, otehotneli druhýkrát, ani nevedeli kedy a ako.
Pretože potrebovali začať žiť normálny život. Nesmiete sa sústrediť na jednu vec. Nesmiete sa zacykliť.
Máte recept na “odcyklenie”? Žena predsa vie, že na to má prestať myslieť. Ale dá sa to?
Keď sa zaľúbite do niekoho, kto vás nechce, je to katastrofálna situácia. Z toho sa odcykluje veľmi ťažko. Ale musíte. Zameriate sa teda na prácu, na cestovanie, nájdete si koníček, kamarátov alebo kamarátku, ktorá je nešťastná ako vy a spoločnými silami situáciu zvládnete. Inak sa nedá. Svoj život musíte upravovať možnosťami. Dá sa tiež túžbu po dieťati presunúť na druhú alebo tretiu priečku. Skúste si uvedomiť, že mať deti nemusí byť terno. Veď sú nevďačné, trápne a niekedy aj staroba bez nich je krajšia ako s nimi, lebo vás o všetko oberú, môžu z nich byť narkomani, gambleri, hocičo. Treba brať život tak, ako prichádza. Nemôžeme mať nemožné. Znamená to, že svoju prioritu presuniete na druhú či tretiu priečku, venujete sa zatiaľ iným veciam, čo neznamená, že sa k tomu nevrátite, keď to bude opäť vhodné.
Plačete, keď sa vám narodí mŕtve dieťa?
Som veľmi citlivý. Rád plačem, robí mi to dobre. Plačem na pohreboch, nad svojimi známymi. Pri mŕtvom dieťati ale plakať nemôžem, pri pôrode musím byť profesionál. Na to sú rodičia.
Plakať môžete aj doma, keď vás nikto nevidí. Ani tam?
Domov chodím s pocitom, že som spravil všetko. Nemám čo plakať.
Čo najsmutnejšie sa vám počas vašej praxe prihodilo?
Zomrela mi pacientka na embóliu plodovou vodou. Vôbec sme za to nemohli a dva mesiace som bol kvôli tomu prepieraný v televízii. Vedel som, že som spravil úplne všetko, čo som mohol a viac. Bol som k nej privolaný, keď slabo krvácala a už som mal nos – dal som ju vyšetriť. Lenže postupovalo to prudko a pacientka skončila na ARO. Presunul som tam celú svoju operačku so všetkými nástrojmi, boli sme pripravení operovať. Nedalo sa, štyri hodiny sme ju resuscitovali. Zomrela a ja som mal zo seba naozaj dobrý pocit. Pretože som urobil všetko preto, aby som ju zachránil.
Takže média nemali pravdu…
Média potrebujú kosť. A keď im ju hodíte, ohlodávajú ju. A nemusia mať pravdu. Gynekológia a pôrodníctvo je jedno z najrizikovejších povolaní všade na svete. Na jednom svetovom kongrese vystúpil šéf pôrodnice v New Yorku s tým, že v Amerike sú v ťažkej kríze, všetci robia len ambulantných gynekológov, o pôrodníctvo nikto nemá záujem. Tento pôrodník si platí poistku 100-tisíc dolárov, pretože za každý takýto prípad má súd. Okrem toho sú každý deň v enormnom ohrození. My na Slovensku takéto možnosti ani nemáme. Nemocnice nie sú poriadne poistené, niečo by sme možno vybavili cez Lekársku komoru, ale radšej to nevyskúšať. Chvalabohu, zatiaľ sme mali pravdu a každý súd sme vyhrali. Po každej takejto situácii, akú vám opisujem, mi zošedivejú vlasy, mám ich už poriadne šedivé. Ale tiež nadobudneme skúsenosti, čo v takej situácii nabudúce robiť. Čo sa tým, čo to nezažili nepodarí, lebo to nevedia.
Prof. MUDr. Miroslav Borovský, CSc. (62)
je prednosta I. gynekologicko-pôrodníckej kliniky LF UK a UNB, v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda a hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre gynekológiu a pôrodníctvo.