Anestéziológ Jozef Köppl: Zachraňovať životy môže byť zmyslom života

Ľudia si neuvedomujú, že všetci sme rovnako smrteľní, hovorí v rozhovore detský anestéziológ, MUDr. Jozef Köppl. Apeluje na ľudí, aby boli všímaví a keď sú svedkami autonehody, zastavili. Naše konanie môže zabrániť veľmi závažnému poškodeniu až smrti človeka.

, 08.12.2014 06:00
debata
MUDr. Jozef Köppl. Foto: archív J. Köppla
Jozef Köppl MUDr. Jozef Köppl.

Mali ste v rodine lekárov? Alebo držíte prvenstvo?
Nemal, ale moja mama bola zdravotná sestra, dlhé roky pracovala na internom oddelení. Od mladosti som pracoval v Červenom kríži, zúčastňoval sa rôznych súťaží, aj v poskytovaní prvej pomoci.

Tú by sme, mimochodom, mali všetci ovládať, hoci prax je iná…
Prvá pomoc je veľmi dôležitá. Kurz pre laikov poskytujú rôzne organizácie, Červený kríž je z nich asi najznámejší. Podstatný je však aj kurz neodkladnej resuscitácie. To sú situácie, ktoré môžu akútne ohroziť život. Vtedy prvú pomoc treba vedieť poskytnúť.

Resuscitovali ste už aj rodinných príslušníkov?
Zatiaľ nie, našťastie. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som pomáhal ošetrovať pri autonehodách. Raz som išiel okolo havárie a ako poriadny vodič som zastal. Zistil som, čo sa deje a poskytol som prvú pomoc. Raz išla RZP (rýchla zdravotná pomoc) s novou kolegynkou, ktorá slúžila asi druhú službu a bola veľmi rada, že som jej asistoval. Dvakrát som tiež resuscitoval na ulici a asi pred pätnástimi rokmi, keď som ako mladý, začínajúci lekár býval na ubytovni v Krasňanoch, som oživoval kotolníka, ktorého ľudia cez okienko videli ležať pod stolom.

Jedna vec je naučiť sa prvú pomoc teoreticky – možno to na kurze na figuríne zvládneme, no doma to už je iné, keď nám povedzme odpadne rodič. Ten šok je veľmi veľký.
Kurzy majú človeka na takú situáciu pripraviť. Jedna tretina kurzu je určená na získavanie teoretických vedomostí – vysvetlíme vám, prečo je resuscitácia dôležitá, ktoré stavy môžu človeku ohroziť život a kedy k nim najčastejšie dochádza. Naučíme vás ich identifikovať, aby ste vedeli, kedy je potrebné resuscitovať a naučíme vás teoretický postup. Ako sa robia kompresie hrudníka, ako sa spriechodňujú dýchacie cesty, ako sa robí umelé dýchanie a ako správne privolať pomoc Asi dve tretiny kurzu si to trénujete na modeloch. Sú to síce „bábiky“, ale sú kontrolované počítačom, či tú nepriamu masáž srdca robíte na správnom mieste a s dostatočnou hĺbkou a frekvenciou. Postup pri človeku, ktorého skutočne zachraňujete, je rovnaký. Týmto spôsobom si ho zautomatizujete a budete schopní správne poskytnúť prvú pomoc.

Laická prvá pomoc už zachránila nejeden život.... Foto: SHUTTERSTOCK
prvá pomoc Laická prvá pomoc už zachránila nejeden život. Mali by sme ju ovládať.

Stretli ste ľudí, ktorých ste prvú pomoc naučili a oni ju vo svojom živote aj využili a niekoho reaálne zachránili?
Mávam spätné informácie, že im kurz pomohol a v praxi pomohli svojmu dieťaťu alebo známemu. Dôležité je v tej chvíli zachovať chladnú hlavu a spomenúť si na pár vecí, ktoré sme ich naučili a hlavne ich vykonať. Lebo najhoršie je neurobiť nič. Stretávam sa aj s profesionálmi, napríklad záchranármi, ktorým nejaký z kurzov, alebo konkrétne istá praktická vec z nich pomohla.

Nie sú Slováci nevšímaví? Všetci vieme, že je to nesprávne, ale netvária sa, že sa ich to netýka, keď sa niečo na ulici zomelie?
Ľudia si neuvedomujú, že všetci sme rovnako smrteľní. Ak si dnes ja nevšimnem, môže sa stať, že onedlho si nevšimnú mňa. Predstavte si, že vaše konanie môže zabrániť veľmi závažnému poškodeniu až smrti človeka. Vždy máte niekoľko možností. Jednou z alternatív je aj privolanie pomoci. Ak máte pocit, že resuscitáciu nemôžete robiť v kompletnej zostave (s dýchaním aj so stláčaním hrudníka), stláčajte aspoň hrudník. Ak zastavíte krvácanie, ak poranený krváca, (čo vás tiež na kurze naučia), už zachraňujete život. Zlomeniny a povrchové zranenia sa dajú vyriešiť postupom času, ale život ohrozujúce krvácanie, bezvedomie a akútny koronárny syndróm bezprostredne ohrozujú život. Sanitka nedokáže byť v jednej chvíli na stanovisku a o tri sekundy na mieste nehody. Dojazdové časy sú „príliš dlhé“ a mozgové tkanivo na nedostatok kyslíka veľmi citlivé. Kým príde záchranka, pacient je najzraniteľnejší. Ak mu vtedy nie je poskytnutá adekvátna pomoc, zdravotníci sú už potom bezmocní. Poškodenie môže byť ireverzibilné, čiže „nedá sa opraviť“.

Vaše povolanie je jedno z najrizikovejších. Prichádzate do situácií, ktoré sa nedajú predvídať. Sú situácie, na ktoré sa dá nachystať?
Keď nám vezú dieťa z autonehody, netušíme, v akom je stave. Môže mať zatvorené, alebo devastačné poranenia. Častokrát treba improvizovať, najmä v začiatkoch, kým všetko vyriešime, ako treba. Na žiadnu situáciu sa nedá úplne nachystať. Môžete sa naučiť robiť jednotlivé činnosti. Viem, ako mám zabezpečiť dýchacie cesty, ako s dotyčným dýchať, ako vyriešiť zranenie hrudníka, nohy, vnútrobrušných orgánov, mozgu. To všetko viem, ale zrazu príde pacient, ktorý má aj mozog, aj hrudník, aj končatiny, aj brucho a naučené postupy treba kombinovať a prispôsobovať situácii. Nie je to jednoduché.

Vaša mama bola zdravotníčka. Hovorila vám, že „ty raz budeš lekár“?
Nie, nikdy. Až do tretej triedy na gymnáziu som o medicíne vôbec neuvažoval. Bavila ma matematika a fyzika, pôvodne som chcel ísť študovať jadrovú fyziku. Zrazu, v treťom ročníku som si povedal: A čo tak doktor?

Len tak? Nemali ste žiaden vzor?
Videl som prácu v nemocnici, hoci to neboli deti ale dospelí a povedal som si, že matiku a fyziku môže robiť hocikto, ale stať sa lekárom je poslanie. Veď zachraňovať životy môže byť zmyslom života.

Lekári sa v praxi stretávajú s tým, že deti... Foto: SHUTTERSTOCK
dieťa, nemocnica, spánok Lekári sa v praxi stretávajú s tým, že deti liečbu dodržiavajú a znášajú častokrát lepšie ako ich rodičia.

Na Slovensku sa medici po skončení školy snažia nájsť cestičku k tomu, čo ich na škole najviac zaujalo. Špecializovať sa a robiť si atestácie začnú až potom. Vy ste túžili stať sa anestéziológom. Prečo?
Lebo anestéziológ sa musí rýchlo rozhodovať, to po prvé. Po druhé, ARO ma vždy bavilo a po tretie, vďaka učiteľom na škole sa mi zapáčila pediatria. Predtým som o nej vôbec neuvažoval, anestéziológom som chcel byť od tretieho ročníka na vysokej škole. Ako prvá fakulta na Slovensku sme mali v Martine predmet anestéziológia a intenzívna medicína a chodili sme na stáže. Ukázali nám tam prípady pacientov – v akom stave prišli a ako im pomohli. Či sa nám to podarí alebo nie, výsledok vidíme rýchlo. Nikdy ma nebavili interné disciplíny – tri týždne hospitalizovaný pacient, ktorý má v utorok sono, o týždeň v stredu odbery… Chronické ochorenia ma nikdy nelákali, skôr akútne stavy.

Lenže tie pocity a výčitky svedomia, keď nepomôžete…
Nie vždy to vyjde. Aj my sme len ľudia s obmedzenými možnosťami, nevieme ovplyvniť všetko. Opäť sa vrátim k prvej pomoci (prednemocničnej, laickej), na ktorej mimoriadne záleží. Ak nie je poskytnutá, častokrát môžeme urobiť čokoľvek a pacienta sa nám nepodarí zachrániť. Alebo podarí, ale s veľmi zlým výsledkom. Mnohé stavy, napríklad pri poranení mozgu, už nevieme vrátiť späť. Ale vieme zabrániť dôsledkom, ktoré to môže mať na ostatnú, ešte nie poranenú časť mozgu. Ak by sme neurobili nič, začalo by to postihovať aj tú časť, ktorá pri zranení nebola priamo poškodená a rozsah by mohol byť obrovský. A tu je to naše miesto – aby sme to včas identifikovali a správne zasiahli. Našťastie, počet úspechov a zachránených je neporovnateľne väčší ako počet neúspechov.

Na škole vás oslovilo, že učitelia pristupovali k deťom inak, ako k dospelým. Ale veď vraví sa, že k deťom treba pristupovať ako k dospelým.
Treba s nimi jednať ako s dospelými – neklamať im a poskytnúť im všetky informácie vo forme, aby ich pochopili. S každým dieťaťom sa dá komunikovať. Stačí mu vysvetliť, čo od neho očakávame a informovať ho o tom, čo s ním budeme robiť a prečo. Vždy k tým deťom pristupujeme ako k svojim. Dospeláka ťažko objímete, pohladkáte ho a poviete „neboj sa“, lebo sa to nehodí. Aj mne zopárkrát robili vyšetrenie, ktoré som dovtedy neabsolvoval a hoci som sa navonok tváril, že mi to neprekáža, mal som z toho obrovský vnútorný problém. Dospelému sa nič nepovie, ale dieťaťu vysvetlíte: „Teraz musíš ísť na röntgen. Je to taká lampička, ktorej svetlo síce nevidíš, ale keď ťa presvieti, vidíme tvoje kosti. Od teba teraz potrebujeme, aby si stál a keď ti dáme znamenie, nadýchneš sa a zadržíš dych. Ak sa niečo stane, sme vedľa, zdvihni ruku, prídeme za tebou.“ Toto je prístup nás, pediatrov.

Čiže nie zložito, ale jednoznačne a presne.
Ak raz príde dieťa na to, že ste ho oklamali – napríklad pred odbermi ho budete presviedčať o tom, že to nebolí, už nikdy vás nebude akceptovať a neskôr si už jeho dôveru získate ťažko. Naopak, ak mu to pichnutie realisticky prirovnáte k pichnutiu klincom alebo ihlou a poviete, že bolieť to bude podobne, deti zatnú zuby a vydržia. Môj syn išiel na nejakú prehliadku a pýtal sa predtým mamy, či ho budú pichať. Povedala nie, len ti pozrú do krku. Náhodou to doktorka zmenila, lebo potrebovala spraviť odbery a my sme mali doma tri dni výčitky. „Ty si ma oklamala, lebo ma neľúbiš.“ Deti sú schopné akceptovať čokoľvek. Častokrát na niektoré veci reagujú oveľa racionálnejšie ako dospelí.

Aj choroby vraj prijímajú stoickejšie.
Áno, ony riešia situáciu tu a teraz. V tejto chvíli som chorý a aby som sa mohol hrať s deťmi, potrebujem vyzdravieť. A na to, aby som vyzdravel, potrebujem, to a ono. Deti si častokrát nepripúšťajú hendikep. Mali sme tu dievčatko, ktoré v dôsledku úrazu prestalo hýbať pravou rukou. Praváčka. Ale ona sa vynašla – keď si chcela kresliť, zapojila do toho ľavú ruku. Keby prestal hýbať rukou dospelý človek, život by sa preňho skončil. Znášal by to horšie ako dieťa.

Deti si svoje hendikepy mnohokrát neuvedomujú. Foto: SHUTTERSTOCK
dieťa, nemocnica, detský pacient Deti si svoje hendikepy mnohokrát neuvedomujú.

Znie to, akoby boli oveľa múdrejšie.
Neverili by ste, ale mnohokrát sú. V praxi sa stretávame tiež s tým, že aj liečbu dodržiavajú a znášajú častokrát lepšie ako ich rodičia.

Čo najhoršie, najsmutnejšie ste počas svojej praxe videli?
Každá situácia, kedy sa dieťa dostane do ohrozenia života, je veľkou tragédiou. Častokrát sa stretávame s paradoxami. Niekedy podľa mechanizmu úrazu apriori očakávame, že pacient bude ťažko zranený a nakoniec sa ukáže, že nič závažné sa mu v podstate nestalo. A existujú tiež banality ako pád z nízkej výšky, napríklad z bicykla, po ktorom má dieťa horšie poranenie ako človek, ktorého s prepáčením prešlo auto. Aj preto by som chcel apelovať na rodičov, aby ani pád z bicykla nepodceňovali. Ak dieťa po úraze reaguje inak, radšej ho treba vziať do nemocnice a nechať vyšetriť. V konečnom dôsledku, nikto z nás nevie, ako bude v danej situácii reagovať. Sú ľudia, ktorí v živote neboli chorí a nevie sa, prečo. Sú tiež ľudia odolní voči poraneniam. My nevieme, čo v nás je, s čím treba rátať a kedy sa čo môže skomplikovať. Najčastejšie dochádza k úrazom v súvislosti s cestnou premávkou. Väčšinou sú to veľmi ťažké zranenia, hlavne, ak sa na deti nedáva pozor, nie sú v sedačke, alebo nemajú prilbu. Môj syn si nesadne do auta, kým tam nie je autosedačka.

Až s takou absurditou ako je samovražda dieťaťa, ste sa už stretli?
Skôr s pokusmi. Do jednej skupiny patria tínedžeri po letných prázdninách, ktorí sa prvýkrát stihli zaľúbiť. Hneď je to „láska na celý život“ a keď neodpíše, nemajú prečo ďalej žiť.

Reč je o chlapcoch?
Týka sa to aj dievčat! Väčšinou dievčat. Chlapci tieto eventuality znášajú lepšie. Do druhej skupiny patria deti, ktoré sa pokúsili o samovraždu z iných dôvodov. Súvisí to prevažne so vzťahmi v rodine. Mali sme chlapca, ktorý po zlom vysvedčení vyskočil z okna. Rodičia mu povedali, že keď prinesie štvorku, aby sa im neukazoval na oči. Štvorka na vysvedčení bola, tak si povedal „ľúbim vás“ a skočil.

Dnešné deti sa vraj vychovávajú oveľa pozitívnejšie, preferuje sa pochvala. Za socializmu to bolo inak. Ako to vidíte vy?
Kedysi sme boli oveľa samostatnejší. Ráno som mal na stole nachystaný chlieb, na druhom stole taký istý v papierovom vrecku, ten bol na obed. Zavesil som si kľúče na krk a už som bol vonku až do večera. Dnes je oveľa viac nebezpečenstva, takže sa nečudujem, že k deťom sa pristupuje inak ako kedysi. Deti sa učia, aby vynikli a k tomu ich rodičia pozitívne motivujú. Kým za socializmu, kto vytŕčal z davu, bol nevhodný, dnes sa do popredia dostávajú individuality, ktoré si idú za svojím.

MUDr. Jozef Köppl v praxi. Foto: archív J. Köppla
Jozef Köppl MUDr. Jozef Köppl v praxi.

Vy ste s pozitívnym myslením kamarát? Asi musíte byť. Veď urýchľuje uzdravenie.
Od prírody som optimista a v živote sa neustále snažím hľadať to pozitívne. Hľadám to aj u ostatných. Aj to je dôvod, prečo robím túto prácu. Ak zachránim päťročné dieťa, má pred sebou ďalších 70 rokov života. Ale ak by sme zachránili 70-ročného dedka, ten má pred sebou oveľa menej rokov života.

Tiež možno krásnych!
Krásnych, určite! Ale to nie je moja cieľová skupina.

Tohtoročný pätnásty ples v opere bude pomáhať zachraňovať detské životy. Výťažok pôjde na zlepšenie prístrojového zariadenia detských anestéziologických a resuscitačných oddelení. Tešíte sa?
Tešíme sa. Hocijaký ventilátor stojí u nás 60–70-tisíc eur. Máme prístrojové vybavenie, ale stále je čo zlepšovať. Peňazí v systéme nie je toľko, aby sme prístroje mohli pravidelne obnovovať. Sú tiež veci, ktoré by sme potrebovali, hoci sa nevyužívajú štandardne, ale raz za čas sa objaví pacient, ktorý by potreboval práve ten špeciálny prístroj. Keďže ho nemáme, riešime to v zahraničí alebo alternatívou. Prístroje, ktoré sa za výťažok z plesu nakúpia, majú zlepšiť a skvalitniť starostlivosť.

Váš vzťah k plesom je aký?
Osobne netancujem a zatiaľ som na plese nebol. Aktívne sa im vyhýbam. Takéto spoločenské aktivity sú pre mňa oveľa stresujúcejšie, ako moja práca. Ale ak to má pomôcť dobrému cieľu, idem do toho.

MUDr. Jozef Köppl (44)

je zástupca prednostu (primár) Detskej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave na Kramároch. Je tiež lektorom schváleným Ministerstvom zdravotníctva pre výučbu resuscitácie, laickej aj odbornej a tiež zakladajúcim členom a predsedom Slovenskej resuscitačnej rady a zástupcom SRR v European Resuscitation Council (ERC). Je ženatý, otec dvoch synov (11 a 4).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #prvá pomoc #autonehoda #pediatria #anesteziológ #detský pacient
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy