Pred desiatimi rokmi sme ešte dobre nepoznali výraz „dula“. Vy tiež nie?
My sme už mali v tom čase tri roky fungujúce združenie Slovenské duly. Ale výraz „dula“ som poznala už v roku 2000, kedy som absolvovala kurz v Prahe.
Čo vám to napadlo?
Som typ človeka, ktorý potrebuje všetko vedieť, mať naštudované. V tom čase som čakala prvé dieťa, chcela som sa stretávať v materskom centre s ostatnými tehotnými ženami, aby sme si mohli vymieňať skúsenosti. Neskôr som začala pátrať po tom, kde by som sa mohla v tomto smere vzdelávať. Takže robila som dulu skôr, ako som vôbec vedela, že niečo také existuje. Internet bol v tom čase v plienkach, ale mali sme tam jeden počítač a vďaka tomu som sa dozvedela o pražskom kurze pre duly. Bolo to presne to, čo som robila ja. Dva roky som tam dochádzala aj s bruškom, keď som už čakala druhé dieťa.
Bolo to teda po prvom pôrode. Ako si naň spomínate? Podľa toho, čo hovoríte, ešte ste o tom málo vedeli (v porovnaní s tým, čo viete teraz).
Bol ohromným sklamaním. Odchádzala som odtiaľ s pocitom poníženia, bola som zaskočená, že pôrod nevyzerá tak, ako ho opisujú v tých knihách – úžasný, prirodzený. Nado mnou stáli štyria lekári a rozhodovali sa, či mi urobia sekciu, alebo budem rodiť prirodzene. Rozhodli sa pre sekciu. Rozhodovali o mne bezo mňa, po sekcii som bola bez dieťaťa, oni ho mali niekde na novorodeneckom oddelení a aj správanie personálu v nemocnici ma zarazilo, akoby som im tam zavadzala. Takže prvý pôrod a hlavne obdobie potom, bolo veľmi ťažké a to bolo práve to, čo ma nakoplo. Hnalo ma predsavzatie, že musím povedať ženám o tom, že tak, ako sa to opisuje v tých knihách, to nie je. Panebože, poďme niečo urobiť, aby to tak bolo!
Hovoríme o nemocnici na východnom Slovensku?
Áno.
A zmenilo sa to? Dnes ako dula sprevádzate pri pôrodoch iné ženy.
Veľa vecí sa zmenilo a veľa vecí ešte treba zmeniť. Keď sme začínali, nebolo bežné, aby bol pri pôrode aj otec. To bolo prvé, čo sme si potrebovali vydobyť. Sestričky v tom čase vôbec nedávali dieťa mamám hneď po pôrode, ani na chvíľočku. Okamžite ho odnášali preč, matka ho v ideálnom prípade videla o dve hodiny, niekedy až o 24 hodín! Sú veci, ktoré sa naozaj nedajú ľahko zmeniť a sem patria hlavne ľudia, ich prístup a správanie.
Ako vyzerajú dnešné pôrody? Bez otca a bez duly – taký pôrod je už raritou?
Stále sú mamky, ktoré pri pôrode nikoho nechcú. Asi 80 percent pôrodov, pri ktorých som asistovala, bol aj otec, zvyšných 20 percent tvorili pôrody, kde som bola len ja s mamkou. Hovorím zo svojej skúsenosti, pretože sú aj pôrodnice, v ktorých jednu rodiacu mamičku nemôžu sprevádzať dvaja ľudia. Každá pôrodnica má svoje pravidlá, veľa záleží aj od priestorových možností a od toho, koľko žien tam rodí. Ale najviac zo všetkého záleží na tom, aký je tam v tej chvíli personál.
Počula som aj o takej netradičnej možnosti, že ženu pri pôrode sprevádza jej vlastná matka. Čo vy na to?
Zo psychologického hľadiska sa to veľmi neodporúča. Sú ženy, ktoré si matky pri sebe želajú, lebo im dôverujú. Ale na druhej strane, žena sa má pri pôrode správať ako zviera, pračlovek, alebo ako pri milovaní. Treba sa akoby opustiť a siahnuť na živočíšne dno. Niektoré to pred mamkami zvládnu, iné nie. A vtedy nastáva problém. Taký pôrod potom viac bolí a dlhšie trvá. Ja vždy tvrdím, že každá žena vie rodiť prirodzene, nemusíme sa to učiť. Potrebujeme len priestor. Ak ho máme, nikto nás nevyrušuje a máme dostatok bezpečia a intimity, čaká nás krajší, príjemnejší pôrod.
Máte tri deti, pričom medzi prvým a tretím je dosť veľký vekový rozdiel. Tretieho syna (2,5 r.) ste rodili už múdra, vzdelaná, skúsená, preškolená. Potrebuje aj dula pri pôrode dulu, resp. ako pôrod prebiehal?
… ja som rodila sama doma. Ale toto som nechcela zverejňovať, aby si ženy nemysleli, že je to len tak! Nie je to len tak. Aj ja som k pôrodu doma niekoho chcela, ale nemala som mať koho. A to je problém.
Pôrod doma nie je na Slovensku povolený?
Nikto nemôže žene zakázať rodiť, kde sa rozhodne. Je to jej rozhodnutie, ale pozor, aj jej zodpovednosť! Naše zákony neumožňujú pôrodným asistentkám, aby chodili k pôrodom doma, ako je to inde v Európe bežné. To je problém, lebo potom rodia ženy doma samy. A pritom majú právo na zdravotnú starostlivosť, ktorá sa im neposkytuje, dokonca aj podľa európskej legislatívy. Pre postkomunistické štáty je to typické. Celá starostlivosť sa u nás presunula do pôrodníc, pričom sa úplne zrušili pôrodné asistentky. V západných krajinách pôrodné asistentky, ktoré chodia domov, ostali. V Maďarsku sa jedna mamička sťažovala na Európskom súde pre ľudské práva, že jej Maďarsko neposkytuje adekvátnu zdravotnú starostlivosť doma. A ona ten spor vyhrala. Súd potvrdil, že Maďarsko musí poskytovať ženám zdravotnú starostlivosť aj v domácom prostredí.
U nás prečo nie?
Tento súdny spor by mal byť precedensom pre všetky ostatné krajiny, keďže sme v Európskej únii. Samozrejme, u nás sa to totálne ignoruje. Pred pár rokmi sme mali naplánované stretnutie s Ministerstvom zdravotníctva, chceli sme s nimi viesť debatu na túto tému. Náhle ho zrušili, s tým, že u nás o to nie je záujem. Žiaľ, keď sa pozriete na sociálne siete, vidíte, že záujem je. Ženy naozaj pátrajú po informáciách, lebo rodiť doma chcú. Ale u nás sa ministerstvo tvári, že o to nie je záujem.
Čítali ste niekedy diskusie pod článkami na tému „pôrod doma“? Tie ženy sú úplne nepochopené.
Samozrejme, že sú nepochopené. Robili sme prieskum domarodičiek na Slovensku a v Českej republike, zaujímali nás dôvody, prečo ženy rodia doma. Hlavným dôvodom nebolo „pohodlie doma“, alebo „lenivosť ísť do pôrodnice“, či niečo podobné. Najväčšie percento žien uviedlo ako dôvod to, že majú zlú prvú skúsenosť v pôrodnici a preto tam už nechcú rodiť. Tá zlá skúsenosť ich nakopla tak, že hľadajú spôsob, ako porodiť kdekoľvek inde. U nás sú, žiaľ, úplne bežné praktiky a postupy ako je nástrih hrádze, tlačenie na brucho, syntetický oxytocín, bábätko preč od mamy. Nehovoriac o správaní. Nemôžem paušálne povedať, že tá alebo tá pôrodnica je zlá a tá dobrá, ale sú ľudia, ktorí sa naozaj správajú príšerne. V tom dave potom zaniknú tí dobrí, ktorí sa mamkám snažia pomáhať a kde to vyzerá inak. Situácia v našich pôrodniciach je dosť smutná, až zúfalá by som povedala.
Vráťme sa ešte k vášmu pôrodu doma. Takže vám nikto neasistoval…?
Mala som pôrodnú asistentku na telefóne, ale rodila som sama, len s mužom, pretože žiadna ku mne nechcela prísť – zo zákona nesmú chodiť k pôrodom doma. Ale ony ani nechcú – po prvé sa boja o prácu a po druhé, systém vzdelávania našich pôrodných asistentiek je inde ako pred 50 rokmi, kedy sa k pôrodom doma bežne chodilo. U nás sa pôrodná asistentka stala asistentkou lekára, nie ženy, ako to bolo kedysi. Podáva tampóny, nožnice a riadi sa tým, čo povie lekár. Ten systém je u nás postavený úplne naopak. V zahraničí je dula a pôrodná asistentka v jednom. Rodičke dokáže poskytnúť aj zdravotnú starostlivosť, a zároveň ju dokáže povzbudiť.
Ani dula nemôže povzbudzovať pri domácom pôrode?
V našom občianskom združení sme zaviedli pravidlo, že nie. Z dôvodu, že ich na to nepripravujeme. My ich učíme to, aby vedeli mamku podporiť, zabezpečiť v pôrodnici bezpečné prostredie, aby s ňou vedeli polohovať, pomôcť jej s bábätkom. Samozrejme, že učíme naše duly aj zdravotné veci, ale nie preto, aby vedeli diagnostikovať a odvádzať pôrody doma. A keďže ich to neučíme, nemôžem byť za to zodpovedná. Takže dula, ktorá chodí k pôrodom doma, už nemôže byť členkou nášho združenia. Ale ak ide k pôrodu doma, ktorému hovoríme asistovaný – teda pri ktorom je aj zdravotnícky pracovník (obvykle pôrodná asistentka zo zahraničia), je to v poriadku.
K úlohám duly patrí aj pomoc so zostavením pôrodného plánu. O aký plán ide, čo sa plánuje…?
Skôr by sme to rady nazvali pôrodné priania, aby to neznelo ako plán, keďže pôrod sa nedá naplánovať. Pôrodný plán je jediný komunikačný prostriedok medzi ženou a pôrodníkom, ktorý je práve v pôrodnici. Lebo žena, ktorá príde do pôrodnice, tých ľudí, ktorí tam práve sú, vôbec nepozná. Nemá čas na rozhovor, vysvetľovanie. Pôrodný plán je jej predstavou toho, čo si pri pôrode želá. V západných krajinách je to úplný štandard, ide o jednoduché body. Napríklad, že sa chce počas prvej doby pôrodu pohybovať, rada by využila nejaké pomôcky (fitloptu), chce mať pri pôrode partnera, (ne)chce epidurál, chce hneď bábätko pri sebe, alebo nechce urýchľovať pôrod. Pretože urýchlený pôrod vôbec nemusí byť lepší. Niekedy sú tie pomalšie sa rozbiehajúce pôrody pre mamky menej bolestivé, príjemnejšie a pohodlnejšie.
Vraj v akom duchu sa pripravujeme na pôrod, tak bude v konečnom dôsledku vyzerať. Takže strach bokom, radosť na mieste!
S akým nastavením k pôrodu pôjdete, taký bude. Väčšinou to tak je. Sú ženy, ktoré sa na pôrod tešia. Sú dobre pripravené, vedia, čo sa pri pôrode v tele deje, vedia opustiť aj hlavu a tešia sa na bábätko – vtedy môže byť pôrod príjemný. Problém nastane, ak tam je prítomný strach. U nás sa straší. Veľmi sa straší. Ešte len prídete do prvej poradne a už vás čakajú rôzne vyšetrenia. Mamičky celé tehotenstvo strávia čakaním na nejaké výsledky, s obavami, či budú v poriadku. Ak sa však vnútorne nastavíte tak, že to bude fajn, väčšinou bude.
Prečo strašia? Chcú matky pripraviť na najhoršie možné varianty? Nevedia, že to bude mať úplne opačný efekt?
Ťažko povedať. Keď šesť rokov študujete medicínu, veľa sa naučíte o patológiách, ktoré zasa my nevidíme. Ale oni ich majú v hlave, neustále im tam niečo také vyskakuje. Mnohí z nich nevedia rozprávať o fyziologických veciach, lebo ich nepoznajú. Pôrod vidia ako jednu veľkú patológiu. Poznám gynekologičku, ktorá priznala, že o fyziologickom pôrode sa učili len máličko. O tom, čo sa v našom tele deje pri pôrode bez zásahov – vlastne vôbec nič nevedia. Vidia len to zlé.
Dula tiež poradí rodičke nefarmakologické úľavové prostriedky. Čo pomáha?
Tomu na kurzoch venujeme jeden celý deň, je to moja obľúbená téma. Na prvý pohľad sa totiž zdá, že v pôrodnici je jedinou výhrou epidurál, a v tých preplnených asi aj je, ale v menších sa dá urobiť toho viac. Ide o rôzne uvoľnenia, sprchovanie, pomáha arómaterapia, akupresúra, masáže, spievanie, rôzne jednoduché techniky, ktoré všetky vedú k tomu, že sa mamička cíti príjemne, bezpečne a má dostatok intimity. Vtedy pôrod ide a aj menej bolí.
O epidurálnej anestézii sa toho tiež popísalo veľa negatívneho… Je teraz taký trend, absolvovať pôrod čo najprirodzenejšie, bez chémie?
Sú ženy, ktoré keď otehotnejú, prvé čo im napadne, je práve epidurál. Zasa si myslím, že je to spôsobené strachom a tým, čo o pôrodoch (ne)vieme. Ale myslím si, že čím ďalej, tým viac je žien, ktoré túžia po prirodzenom pôrode bez liekov a epidurálu. Príde mi to zvláštne a vtipné zároveň – bojím sa bolesti, ale bez problémov si dám pichnúť dlhú ihlu do chrbtice. Ja by som sa toho bála. Ani jedna mamka, ktorej som bola pri pôrode, nemala epidurál. Dokonca výskumy potvrdili, že prítomnosť duly pri pôrode znižuje tieto žiadosti. Dula je výborný epidurál (smiech).
Jej prítomnosť pri pôrode znižuje aj počet cisárskych rezov. Ako je to možné?
Je to spôsobené práve tým, že počas pôrodu stále udržiava príjemnú atmosféru, bezpečie a pohodu mamičky. Spolu s uvoľnením mysle a odovzdaním sú to tie najdôležitejšie veci. Lekári vidia ten proces ako neuveriteľne bolestivý pôrod, ale keď je žena v pohode, v uvoľnení a prestane používať sivú mozgovú kôru a zapne „pramozog“, ten zadný mozog prapôvodný, kde sú pudy a reflexy, vtedy sa pôrod krásne vinie a môže byť skvelým zážitkom. A takéto je to jednoduché! (smiech).
Keď sme pri cisárskom reze, v susednom Rakúsku sa vraj na ňom dá s lekárom dohodnúť. Čo si o tom myslíte?
Myslím si o tom to, že žena, ktorá nevyskúšala cisársky rez na svojej koži, nevie, o čom hovorí. Je to veľká brušná operácia, väčšinou naplánovaná a chcú ju ženy, ktoré sa bolia bolesti. Nemyslite si, že po tomto zákroku bolesť nie je. V mojom prípade bola dokonca oveľa väčšia ako po ďalších dvoch prirodzených pôrodoch. Po cisárskom reze som sa ešte mesiac pohybovala ako slimák a opierala sa o stenu, po druhom pôrode som po dvoch hodinách zoskočila z pôrodného stola a o treťom ani nehovorím… Každá operácia bolí, aj rez, celé telo aj hrdlo, keďže tam musia strčiť nejakú tubu, aby ste mohli dýchať. A toto podľa mňa tie mamky vopred nevedia. Poznám jedného úžasného lekára, ktorému vlasy dupkom stavajú, keď počuje, že by nejaká žena chcela rodiť cisárskym rezom. S pokojom jej vysvetlí, že riziko je tam omnoho vyššie a funkčnosť po cisárskom reze je úplne niekde inde ako po normálnom pôrode.
Dula pomáha aj „s priložením k prsníku“. Nie je to všetko intuitívne? Vravíte, že rodiť vieme. V tom prípade ma prikladanie k prsníku zarazilo. Je tam potrebná asistencia?
Som veľmi rada, že sa na to pýtate. Prsník dieťaťu vôbec nemusíme vnucovať. Len mu treba vytvoriť čo? Priestor a čas. Voláme to samoprisatie. Deti sa vedia vyplaziť hore bruškom, zdvihnúť svoje niekoľkominútové hlavy, zaškúliť na bradavku a chytiť si ju po pôrode samy a prisať sa, vôbec im nemusíme pomáhať. Ale ten pôrod by mal byť fyziologický a bez chémie, aby nebolo ovplyvnené. Len ho treba utrieť, aby mu nebolo zima. Žiadna samička vo zvieracej ríši nebehá za svojím mláďatkom s prsníkom. Len čo sa narodí, okamžite sa plazí k zdroju potravy.
Na čo všetko sa má pripraviť žena, ktorá otehotnie?
Ako som už spomenula, na pôrod by sme sa vôbec nemuseli pripravovať, keby bol v bezpečnom a intímnom prostredí, s povzbudzujúcimi a chápavými ľuďmi, ktorí majú na nás dostatok času. Ja osobne odporúčam zamerať sa hlavne na dojčenie pred pôrodom, pripraviť sa na všetko, s čím sa môže matka v nemocnici stretnúť, od dokrmovania, ponúkania klobúčikov, aby od začiatku vedela, čo s bábätkom robiť a ako ho dojčiť. Odporúčam pripraviť sa na šestonedelie, ktoré je jedno z najťažších období. Naše hormóny sú rozbúrené, chystá sa rola mamy a hlavne, sme moderné a máme pocit, že keď nás už všetko nebolí, všetko môžeme. A potom po pôrode maľujeme steny a zavárame čerešne. Je dôležité si ešte pred pôrodom uvedomiť, že šestonedelie má svoj význam. Treba regenerovať, byť s bábätkom a zamerať sa na to, aby sme nič iné nerobili.
Máte svoju obľúbenú knihu, ktorú odporúčate na všetky tieto tehotenské témy?
Áno, volám ju dulia biblia – Zdravé tehotenstvo, prirodzený pôrod od pôrodnej asistentky Ingeborg Stadelmann. Tehotenstvo je tu rozdelené na jednotlivé trimestre, možno tu nájsť odpovede na problémy, ktoré môžu matku počas tehotenstva postretnúť, riešenia sú väčšinou prírodné, s pomocou stravy, byliniek, arómaterapie. Autorka má neuveriteľné množstvo skúseností, naozaj to má odskúšané na tisíckach žien, je to uveriteľná kniha.
S bylinkami počas tehotenstva opatrne. Aj tým sa zaoberáte?
Na bylinky si treba dať pozor, hlavne nepiť bylinkové čaje vo veľkom množstve. Sú také, čo prekrvujú vnútorné orgány a môžu počas tehotenstva podráždiť stenu maternice (bazalka, petržlenová vňať). Výnimočne sú bylinky, ktoré môžu spôsobiť potrat. Platí pravidlo: Všetko s mierou.
Viete o tom, že matky, ktoré chcú žiť čo najprirodzenejšie a bez chémie, sú osočované ako „biomatky“?
(smiech). Ja im hovorím eko-ezo-biomatky (smiech). Moje deti sa mi smejú, že tiež som taká. A to som im vysvetľovala, že ani zďaleka nie som. Zas je to o miere. Táto spoločnosť je presýtená materializmom a chémiou. Kúpite si v obchode paradajku, ktorá chutí ako plastové vrecko. A keď tá miera presiahne znesiteľnosť, obrátia sa tieto ženy inde a začnú akoby z opačného konca. Vyzerá to ako z extrému do extrému. Ale ony len hľadajú tú najlepšiu cestu pre seba a svoje deti, nie vždy to tak ale je, niektoré to už preháňajú. Treba im však dať jedno výrazné plus za to, že vôbec niečo robia. Vždy je to lepšie, ako matky, ktoré nemajú záujem niečo riešiť.
Ukončime tento rozhovor pozitívne, povedzme nám niečo milé z vašej praxe.
Mala som 43-ročnú mamku, prvorodičku. Keďže im lekári tvrdili, že nemôžu mať deti, s mužom si dve adoptovali. Keď mala 42 rokov, začali chodiť do detského domova, pretože si chceli adoptovať ešte dvojičky. Chodievali tam pravidelne, niekoľko sto kilometrov, každý týždeň. Prvé dva mesiace žila v tom, že už je asi v prechode, pretože nedostala menštruáciu. Dostali dvojičky a asi po týždni mala čudné pocity. Urobila si tehotenský test a – bol pozitívny. Doma mali už štyri deti a čakali piate, prvé vlastné. Mala 43 rokov, keď išla rodiť. Všetci ju strašili, ako starej prvorodičke jej odporúčali cisársky rez, mala navyše aj silné dioptrie. Dobehla do pôrodnice týždeň pred plánovanou sekciou, výborne pripravená, na kurzoch hltala každé moje slovo. Išla rovno na pôrodnú sálu a veľmi rýchlo porodila – bez nástrihu, bez oxytocínu, bez všetkého. V 43 rokoch. Všetci sa na ňu chodili pozerať ako na zjavenie. Bola úžasná.
Ľuba Lapšanská (43)
Žije a pracuje v Poprade. Je dula, laktačná poradkyňa a riaditeľka občianskeho združenia Slovenské duly. Venuje sa ženám od otehotnenia, cez pôrod, až po šestonedelie. Organizuje tiež besedy o rodinnej a sexuálnej výchove pre školy a detské domovy. Je matka troch synov.