Starší syn Mário má teraz 17 rokov. Narodil sa s normálnou hmotnosťou, ale bol slabý, nepriberal a stále veľmi plakal. „Lekárka mi hovorila, že som precitlivená, lebo je to prvé dieťa. Vravela som jej, že on kričí, akoby ho niečo bolelo," spomína si mama.
Čo Mária naozaj trápilo, zistili až v jeho deviatom mesiaci života. „Bol veľmi chudý s veľkým bruškom. Vážil šesť kíl. Stále som ho vláčila po lekároch,“ opisuje pani Edita. Nakoniec vzala chlapčeka do Košíc do nemocnice, kde sa jej lekári pýtali, kde bola tak dlho, že možno už synovi nebudú vedieť pomôcť. Neuroblastóm. Počas svojich prvých Vianoc dostal prvú chemoterapiu. „Nikdy by som si nepomyslela, že budeme Vianoce tráviť na áre na prístrojoch. Odvtedy boli už len v nemocnici. „Vo februári sme išli domov, ale na Veľkú noc sme boli naspäť na ďalšej chemoterapii. Keď nebola chemoterapia, tak bola operácia. Mário má za sebou už osemnásť zákrokov,“ hovorí mama.
Šikovný žiak aj napriek chorobe
Chemoterapiu dostával len v ten jeden rok, počas operácií mu zakaždým vybrali nádor alebo uzliny. „Veľká uzlina sa mu objavila aj na krku. Bola ako vajíčko a nikto ju nechcel vybrať, keďže bola veľmi blízko hlavnej cievy. Na jej vyoperovanie sme čakali sedem rokov,“ vysvetľuje Edita. Mário má okrem toho aj problém s obličkami, ktoré mu poškodil práve nádor, a s vysokým krvným tlakom. Napriek všetkým zdravotným problémom však chlapec chodí do školy, je prvák na strednej zdravotnej škole, býva na internáte.
Keď bol mladší, kvôli očkovaniam musel ostať doma a vyučovala ho mama. „To bolo veľmi milé obdobie, učila som svojho prváčika čítať, písať, počítať, a keď sa vrátil do školy, vedel to lepšie ako spolužiaci,“ smeje sa mama. Mário bol odmalička v škole outsiderom. Preto sa veľmi tešil, keď menil kolektív a nastupoval na strednú školu. Má kamarátov v triede aj na internáte, majú ho rady aj učiteľky. Obľubuje počítačové hry a spolu s bratom sa hrávajú na konzole.
Krutá rana po druhý raz
Keď mal Mário necelých šesť rokov, narodil sa Adam. „Manžel nechcel druhé dieťa, bál sa. Pýtal sa, čo bude, ak bude aj druhé dieťa choré. Napokon súhlasil. Adamko bol spočiatku úplne iný ako jeho brat. Bol bucľatý, dobre jedol, neplakal, hotový anjelik,“ spomína Edita. Keď mal Adam tri mesiace, išli s ním na bežnú kontrolu, pri ktorej mu robili ultrazvukové vyšetrenie. A našli mu nádor. „Mal ho umiestnený presne tam, kde aj jeho brat pred rokmi, v bruchu. Plakala som aj ja, aj pani doktorka,“ hovorí mama. Okrem tohto nádoru našli ďalší aj na močovom mechúre.
Statočná mama sa dostala do kolotoča operácií a chemoterapií aj s druhorodeným synom. Adamko chemoterapie neznášal dobre, často vracal. Po prvej liečbe sa mu choroba vrátila, nádor bol opäť v bruchu a ďalší v pľúcach. „Viete, aké to je, žiť neustále v strachu? Ja neviem v noci spať. Ľahnem si a spím len tri – štyri hodiny. Bojím sa, že začne vracať a zadusí sa,“ vraví nešťastná mama.
Vraj má hračku v nose
Len čo sa Adamovi trochu polepšilo, zhoršil sa stav Máriovi. Vybrali mu uzlinu a čakali, ako si telo poradí, zatiaľ bez chemoterapie. Potom sa do nemocnice dostal opäť Adamko. Keď bol druhák, začal jedného dňa kýchať. Mama si myslela, že naňho lezie nejaká viróza. „V krčnej ambulancii nám lekár povedal, že Adamko má niečo v nose, že si tam dal iste nejakú hračku,“ spomína Edita.
Lekári mu chceli predmet z nosa vysať, no Adamko začal plakať a krvácať – z nosa aj z očí. Mama ho zobrala a išla s ním k primárke do Košíc. Tá chlapcovi prezrela kamerou nos a mame potvrdila to, čoho sa najviac obávala. Adamko mal v nose nádor. „Vyšla som z ambulancie, kde ostal Adamko, a v čakárni som kričala ako zviera. Prečo zase my? Keď som sa upokojila, utrela som si oči a vrátila som sa k synovi,“ vracia sa mama k ťažkým chvíľam. Lekári odporučili liečbu v Prahe, kde vedia prístrojom zacieliť presne na dané miesto, ktoré treba ožiariť.
Krvácal z nosa, z uší, z úst
Vďaka pomoci dobrých ľudí z organizácie Svetielko pomoci strávila Edita s Adamkom v Prahe dva mesiace, kde absolvoval liečbu. Neznášal ju dobre, krvácal z nosa, z uší aj z úst, nevedel jesť, piť a veľmi schudol. Neskôr nevládal ani chodiť, potom ani dýchať, musel mať kyslíkovú masku.
Boli to pre ňu jedny z najťažších chvíľ. Chlapec bol veľmi slabý, ubolený, potravu prijímal len cez sondu. Rodina sa pripravovala na najhoršie. Postupne sa mu však stav začal zlepšovať. Minulý rok ešte potreboval vozík, dnes už chodí sám.
Edita sa po materskej dovolenke popri všetkých starostiach snažila aj pracovať, manžel je zamestnaný ako robotník. Po návrate Adamkovho ochorenia musela odísť z práce a opatruje ho. Chlapec sa učí doma, má veľmi slabú imunitu, chodí za ním aj učiteľka. „Viete, niektorí rodičia si nedokážu vážiť to, čo doma majú. Že majú zdravé deti. Čo by som ja za to dala. Už šestnásť rokov žijem v neustálom strachu a kolotoči vyšetrení, príchodov a odchodov,“ povzdychne si. Pomôcť rodine chce aj projekt CHLEBODARCA, ktorý rodine poskytne prostriedky na výmenu elektrickej skrinky, výživové doplnky, ktoré potrebujú obaja chlapci, príspevok na benzín či práčku.