Jednoducho na to, na čo neprispieva zdravotná poisťovňa, alebo na čo rodiny potrebujú doplatok. Asi najčastejšou žiadosťou o pomoc je žiadosť o úhradu intenzívnych rehabilitácií v rôznych rehabilitačných centrách na Slovensku.
Prečo je to tak? Prečo sú intenzívne rehabilitácie pre deti aj dospelých také dôležité? Intenzívna rehabilitácia totiž zahŕňa individuálny prístup, komplexný pohľad na ochorenie, uplatnenie rôznych rehabilitačných metodík s doplnením fyzikálnej terapie s cieľom optimálne zlepšiť zdravotný stav pacienta. Takáto rehabilitácia vyžaduje kvalifikovaný personál, ktorý pracuje s pacientom v tíme v istej časovej intenzite a zároveň dokáže edukovať pacienta aj jeho rodinu, aby v cvičení vedeli pokračovať doma. Správna edukácia pacienta a jeho rodiny má veľký význam na upevnenie správnych pohybových stereotypov v centrálnom nervovom systéme.
Foto: APPA
Individuálny prístup bez preťaženia
„Využitie intenzívnej rehabilitácie má široký záber, napr. v neurorehabilitácii, ale j pri iných ochoreniach, pri poúrazových stavoch svalovo-kostrového aparátu. Dôležité je správne načasovanie s dôrazom na správne uskutočnenie fyzioterapeutického plánu. Prístup musí byť individuálny a pacient nesmie byť preťažovaný,“ hovorí MUDr. Oľga Boldišová, pediatrička, detská neurologička a rehabilitačná lekárka.
S intenzívnou rehabilitáciou sa podľa nej dá začať už v dojčenskom veku pri poruchách psychomotorického vývoja z rôznej príčiny alebo pri vrodených ortopedických poruchách. Naopak, u seniorov je potrebné akceptovať aktuálny zdravotný stav, mentálne schopnosti, pridružené ochorenia a vyhnúť sa rehabilitačným postupom, pri ktorých vzniká riziko straty rovnováhy alebo pádu. Ako často by bolo vhodné intenzívne terapie opakovať? „Vždy je to individuálne,“ odpovedá lekárka. „Záleží na aktuálnej situácii, kondícii pacienta. Treba zohľadniť stav po operácii, bolesť, únavu, schopnosť akceptovať záťaž a tiež motiváciu.“ Áno, motivácia je podstatná, pretože pokračovanie v rehabilitačnom režime doma je rovnako dôležité ako intenzívna rehabilitácia na špecializovanom pracovisku.
Intenzívna rehabilitácia môže mať aj svoje riziká. Sú to:
- nesprávne kombinácie fyzioterapeutických metodík
- nerešpektovanie únavy pacienta, následné preťažovanie, ktoré vedie k zhoršeniu funkcie z únavy
- tlak rodinných príslušníkov a pacienta na odborný personál (pacient a príbuzní nie vždy vedia správne posúdiť reparačné schopnosti organizmu).
Kováčovci zháňajú peniaze pre dvojčatá
Na Slovensku existuje niekoľko kvalitných rehabilitačných centier, ktoré práve takúto intenzívnu rehabilitáciu poskytujú. Ak si rodič, príbuzný či sám pacient vyberie niektoré z nich, väčšinou nastáva problém s financovaním pobytu v takomto centre, pretože liečbu v nich nehradia zdravotné poisťovne. Na rad prichádzajú rôzne žiadosti, zbierky, pomoc rodiny, granty, sponzori… V každom prípade to vyžaduje veľa úsilia pre rodičov či príbuzných, ktorí sú už aj bez toho zaťažení náročnou starostlivosťou o svoje postihnuté dieťa či dospelého človeka.
Niečo o tom vie aj rodina dvojičiek Artura a Huga Kováčovcov, ktorí sa narodili predčasne, v 28. týždni. „Rehabilitovať sme začali už v nemocnici a po príchode domov sme cvičenie zintenzívnili,“ hovorí Nikola Kováčová Wolaschková. „Doma sa chlapcom venujem na 110 %, cvičíme každý deň, naše bývanie sa zmenilo na jednu veľkú telocvičňu, ale výraznejšie pokroky prichádzajú vždy po intenzívnych pobytoch. Tých sme absolvovali v priebehu prvého roka ich života už niekoľko. Včasná a intenzívna rehabilitácia ich totiž posúva veľkými krokmi vpred. Ako rodičia vidíme, že to má veľký význam a obrovský pozitívny vplyv na obidvoch synov. Snažíme sa teda robiť všetko preto, aby sme im hneď zo začiatku umožnili čo najintenzívnejšie cvičiť a dotiahli to do štádia, v ktorom budú čo najmenej odkázaní na našu pomoc. Veríme, že rehabilitácie prispejú aj k tomu, že si raz budú užívať klasické detstvo," dúfa mama.
Foto: APPA
Získavať financie na intenzívne rehabilitácie pre jedno dieťa je náročné, ale pre dve deti je to extrémne ťažké.
„Počas prvého roka sme rehabilitácie a ostatné aktivity chlapcom hradili z vlastného vrecka. V tom čase sme predali byt a chystali sme sa zrekonštruovať dom, ktorý sme si kúpili. Dom sa nám podarilo zrekonštruovať do polovice, zvyšok peňazí sme investovali do našich detí. Vtedy sme pochopili, aké finančne náročné to celé je, a preto sme sa rozhodli založiť si občianske združenie a v priebehu ďalšieho roka si pomôcť aj dvoma percentami z daní. Popri tom, ako sme priateľov a známych žiadali o dve percentá z daní, ozvalo sa nám veľa známych aj neznámych ľudí ochotných pomôcť aj priamym príspevkom. Okrem toho sme získali aj grantovú pomoc, niekoľko finančných darov od rôznych firiem či nadácií a aj nejaké sponzorstvo. Všetky tieto formy pomoci sú však jednorazové, resp. príležitostné. Radi by sme našli mechanizmus, ktorý by bol dlhodobo udržateľný. Bežný mesiac našich chlapcov stojí 1 500 až 3-tisíc eur navyše, v mesiacoch, keď absolvujeme aj intenzívny neurorehabilitačný pobyt, sa suma vyšplhá na cca 7-tisíc eur. Akokoľvek dobre môže človek zarábať, tento životný štýl by predstavoval extrémnu finančnú záťaž asi pre každého.“