Túto liečbu hradí zdravotná poisťovňa. O svojich skúsenostiach v tomto smere hovorí aj pacientka Adriana Hatvaniová zo Šale. Aby sa ľudia ľahšie dostali aj k týmto informáciám o tejto liečbe a kontaktom na lekárov a fyzioterapeutov, ktorí môžu v tomto smere pomôcť s prekonávaním následkov CMP, vzniklo občianske združenie Život po porážke. Zaregistrovať sa môžu pacienti, ale aj príbuzní pacientov. Kontakt naň nájdete vo videu.
Stuhnutosť končatín a spasticita u pacientov po mozgovej porážke často vzniká o niekoľko dní až týždňov po prekonaní mozgovej porážky. Ťažkosti s ňou sa vyvíjajú postupne. U niektorých ľudí pritom lekári pozorujú vysoký svalový tonus – spasticitu, už od začiatku. Častejšie sú však prípady, keď je spočiatku svalový tonus v končatine nízky – ruka je ochabnutá, oslabená – a v priebehu niekoľkých dní sa to preklopí. O tomto postupnom vývoji spasticity ľudia nevedia, myslia si, že človek jednoducho „zostal ochrnutý“. To je aj jeden z dôvodov, prečo ju ľudia včas nekonzultujú s lekárom. Hoci sa dá pomôcť spasticitu odbúrať a následne končatinu „rozhýbať“.
Čo si vlastne pod slovom spasticita možno predstaviť? Pacient najprv cíti, že niektorá končatina (obyčajne ruka aj noha na jednej strane tela) mu po porážke ostala akoby handrová, nedokáže ňou hýbať. Postupom času sa v nej samovoľne zvyšuje svalové napätie, napríklad ruka sa začne postupne ohýbať smerom k telu. Lakeť aj zápästie sú ohnuté, prsty začnú akoby zatvárať dlaň. Na nohe sa často stáva, že sa naťahuje – je vystretá v kolene aj v členku, akoby pacient stál na špičke.
Spasticitu ľudia bežne a mylne považujú za nevyhnutný následok mozgovej porážky. Kedysi možno spasticita po porážke bola vec nemenná, s ktorou sa nedalo veľa urobiť. Práve preto sa aj v minulosti kládol veľký dôraz na jej predchádzanie – zdôrazňoval sa význam včasnej a dôslednej rehabilitácie, ktorá nemala len zlepšovať hybnosť končatín, ale mala byť aj prevenciou rozvoja spasticity. Keď pacienti odídu domov, mnohí začnú rehabilitáciu zanedbávať. Ak však spasticita trvá dlhšie, niekoľko mesiacov, svaly začnú degenerovať, meniť sa na väzivo a táto zmena je nevratná! Končatina ostane v danej stuhnutej polohe a tento stav sa väčšinou spája s bolesťami a nepohyblivosťou.
V prvom rade je potrebné zabrániť vzniku stuhnutosti svalov. Väčšinou to nejde úplne, avšak možno ju zmierňovať. S rehabilitáciou je potrebné začať skoro, už v čase hospitalizácie. Spasticitu zhoršujú aj ďalšie komplikácie – bolesti, preležaniny, jednoducho všetko, čo je nepríjemné, bolestivé a bráni v cvičení a pohybe. Ak teda pacient prekonal vážnejšiu náhlu cievnu mozgovú príhodu, treba urobiť všetko, aby nedostal dekubity. Ak je spasticita výrazná, možno ju zmierňovať tabletkami. Toto riešenie má však nevýhodu v tom, že lieky fungujú systémovo. Napätie sa zníži v celom tele, nielen v postihnutých svaloch. Časť pacientov to pociťuje nepriaznivo, pretože sa cítia unavení, slabí. Ak teda spasticita nie je celotelová, na jej riešenie možno používať botulotoxín. Táto látka sa lokálne aplikuje len do postihnutých svalov.
Ľudia postihnutí mozgovou porážkou ani ich rodiny tieto informácie často nemajú, pacienti ostávajú ležať v rehabilitačných ústavoch a v domoch sociálnych služieb bez pokusu o znovunadobudnutie hybnosti, bez nádeje na život v pohybe. S liečbou treba začať do roka po prekonaní cievnej mozgovej príhody.
Stalo sa to pred troma rokmi. Pani Adriana Hatvaniová zo Šale začala počas prechádzky s manželom zčista-jasna padať na jednu stranu. Mozgová porážka jej zasiahla ľavú stranu tela. Mala iba 47 rokov, navyše práve zúrila „covidová“ pandémia. S manželom, ktorý jej veľmi pomohol, to nevzdali a tvrdohlavosťou a usilovnosťou dosiahla, že opäť chodí bez opory. Dnes je členkou OZ Život po porážke a vo svojich skúsenostiach hovorí vo videu vyššie.