Foto: Bianka Stuppacherová
Protézu do škatuľky, aby ju nezožral pes
Ivana má aj klientov, ktorí, bohužiaľ, potrebujú očné protézy do obidvoch očí. „Keď ešte žil môj otec, bola tu mamička s dcérkou, ktorá potrebuje očné protézy do oboch očí. Vybrala jej farbu, svietivú modrú, ktorá bola veľmi neprirodzená. Našťastie, dali si poradiť. Ale chodí sem jedna milá pani z Nitry, každé dva roky, ktorá chce raz hnedé oči, raz zelené. A teraz urobme dajakú inú farbu, vraví mi naposledy. Tak sa pýtam, či chce tentoraz červené. Obidve sme sa na tom zasmiali,“ usmieva sa Ivana Prieložná. „Ale je pravda, že raz som robila náhradné oko s emblémom motorkárskeho klubu. Majiteľ očnej protézy chcel ísť s takouto očnou protézou na motorkársky zraz. A už sa tu vyrábalo aj zombie oko, pretože záujemca s ním išiel na Halloween,“ pokračuje v neuveriteľných príbehoch.
Samozrejme, ani zďaleka to tu nie je „treskúca sranda“. Viacerí klienti, najmä takí, ktorí aktuálne prídu o oko, musia vyhľadať psychoterapeuta. "Často na nich vidím, že to potrebujú, aj im dohováram, lebo prídu za mnou o nejaký čas a z komunikácie cítim, že sa nič nezmenilo, že sa s tým nezmierili. A potom sú takí, čo svoje oko ostentatívne vyložia na stôl na stretnutí maturantov po iks rokoch, kde sa všetci sťažujú, ako sa majú zle. Sú klienti, ktorí prídu, odídu a potom ich dlho nevidím, neukážu sa aj 15 rokov. To nie je dobré, lebo aj v očnej jamke časom dochádza k zmenám, niekedy sú potrebné následné plastické operácie a protéza nemusí pasovať, stáva sa nevhodnou. Mali by sa u mňa ukázať aspoň každé dva roky. Ako na preventívnej prehliadke. Niektorí sa o očnú protézu nestarajú a priznajú sa mi, že si ju ani nevyberajú. To sa nesmie, v očnej dutinke sa za protézou hromadia nečistoty, začne to tam kvasiť. Večer si treba protézu vždy vybrať, tak, ako náhradné zuby. Odporúčam umyť ju antibakteriálnym mydlom pod tečúcou vodou, dosucha vyutierať a dať do škatuľky. Áno, do škatuľky, pretože jednému klientovi už protézu zožral pes a potom ju hľadali… ehm, nepoviem vám kde. Inému v lekárni na očnú protézu ponúkli roztok na kontaktné šošovky, ktorý ju však časom rozleptal. Vravím tomu pánovi, vy ste ma nepočúvali, keď som vám vysvetľovala, ako sa o očnú protézu starať. Dám to ľuďom aj napísané na lístočku, ale niekedy ani to nepomáha.
Vybrala sponku a vylúpla si oko
Okrem hygieny, samozrejme, musí naučiť klientov protézu nasadzovať i vyberať z očnej jamky. „To by ste sa čudovali, aké majú na to niektorí grify! Raz si jedna pani z vlasov vybrala sponku a s jej pomocou si vylúpla protézu. Problém je, že ju takto môže poškriabať. Niektorí sa ma pýtajú, či dokážu s očnou protézou plakať. Vravím im, že ak im ostali slzné kanáliky, plakať budú vedieť – aj na pohrebe, aj na svadbe.“ Len výnimočne sa stáva, že niekto mal nádor na slzných žľazách a museli mu ich vyoperovať. Mnohí musia používať umelé slzy, v ére mobilov a počítačov je aj zdravé oko suchšie, len si ich neslobodno kvapkať na očnú protézu. „Nakvapkať do prázdnej očnej jamky a následne si nasadiť protézu,“ zdôrazňuje Ivana Prieložná-Kazíková.
Foto: Bianka Stuppacherová
„Ja tu mám veľmi dobré vzťahy. Mám veľmi rada seniorov. Oni voňajú životom. Raz som z jedného cítila slaninu – a naozaj to bol bača. Iní voňajú lesom, drevom, pricestujú z dedín a lazov, manželky ich vyštafírujú do oblekov, košieľ, prídu dohladka oholení. Samozrejme, že mám aj klientov, čo sú občas neupravení, za nechtami majú špinu a povedia: Však mi hoďte nejakú fazuľu do toho oka a idem preč. Niektorí sú zas nesamostatní. Prídu s manželkou, tá všetko riadi. My ženy sme totiž bojovné. Raz sa mi manželka jedného klienta posťažovala, že nemôže odísť ani na liečenie, pretože jej manžel si sám oko nevie vyberať. Ja jej vravím – okamžite si vybavte liečenie a pán manžel sa to pekne naučí! Inak mu to tam zhnije! Potom mi volala, že nič lepšie nemohla urobiť, pretože odkedy odišla do kúpeľov, jej muž je odrazu samostatný.“
Foto: Reprofoto: Bianka Stuppacherová
Svojmu otcovi Milanovi Prieložnému, ktorý zomrel toto leto, sľúbila, že v „remesle“ bude pokračovať. „Moji rodičia bratovi i mne vždy zdôrazňovali, že ľudia sú dôležití. Otec pracoval do svojich osemdesiatich štyroch rokov a urobil pre svojich klientov všetko. Vážili si ho aj mnohí oční lekári. V minulosti tu v čakárni dokonca klienti spávali v spacákoch, lebo nemali peniaze na hotel a čakali, kým im dokončí oko. Z domu sme im nosili jedlo. Také to boli vzťahy. Verím, že svojho otca nesklamem.“