Hoci sa počas prvých rokov života naučíme veľa, ako dospelí si z tej doby nič konkrétne nepamätáme. Výskumníci dlho verili, že tieto zážitky si neuchovávame, pretože časť mozgu zodpovedná za ukládanie spomienok — hipokampus — sa stále vyvíja až do adolescencie a nedokáže uchovávať spomienky v našich najrannejších rokoch.
Nový výskum z Yale však nachádza dôkazy, že to nie je pravda. Výskumníci ukázali dojčatám nové obrázky a neskôr testovali, či si ich zapamätali. Keď bol hipokampus dojčaťa aktívnejší pri prvom pohľade na obrázok, s väčšou pravdepodobnosťou sa zdalo, že tento obrázok neskôr spoznajú.
Zistenia, ktoré boli publikované 20. marca v časopise Science, naznačujú, že spomienky môžu byť skutočne uložené v našich mozgoch už v prvých rokoch života. Výskumníci teraz skúmajú, čo sa s týmito spomienkami stane v priebehu času.

Naša neschopnosť pamätať si konkrétne udalosti z prvých rokov života sa nazýva „detská amnézia“. Avšak štúdium tohto fenoménu je náročné. „Charakteristickým znakom týchto typov spomienok, ktoré nazývame epizodické spomienky, je to, že ich môžete popísať iným, ale to je nemožné, keď ide o predverbálne dojčatá,“ povedal hlavný autor štúdieNick Turk-Browne, profesor psychológie z Yale.
Pre štúdiu chceli výskumníci nájsť spôsob testovania epizodických spomienok dojčiat. Tím použil prístup, pri ktorom ukázali dojčatám vo veku od štyroch mesiacov do dvoch rokov obrázok novej tváre, objektu alebo scény. Neskôr, po tom, ako dojčatá videli niekoľko ďalších obrázkov, im ukázali predtým videný obrázok vedľa nového.
„Keď deti videli niečo len raz, očakávame, že sa na to pozrú viac, keď to uvidia znovu,“ povedal Turk-Browne. „Takže v tejto úlohe, ak sa dojča pozrie na predtým videný obrázok viac ako na nový vedľa neho, môže to byť interpretované ako rozpoznanie obrázka ako známeho,“ vysvetlil.
V novej štúdii, ktorá v poslednom desaťročí priniesla metódy na vykonávanie funkčnej magnetickej rezonancie s bdelými dojčatami – čo bolo historicky náročné kvôli krátkym pozornostným intervalom dojčiat a ich neschopnosti zostať v pokoji alebo dodržiavať pokyny – im meral aktivitu v hipokampe dojčiat, keď si pozerali obrázky.

Výskumníci posúdili, či bola aktivita v hipokampe spojená so silou spomienok dojčaťa. Zistili, že čím väčšia bola aktivita v hipokampe pri pohľade na nový obrázok, tým dlhšie sa dojča pozeralo na tento obrázok, keď sa znovu objavil. A zadná časť hipokampu, kde bola aktivita pri kódovaní najintenzívnejšia, je rovnaká oblasť, ktorá je najviac spojená s epizodickou pamäťou u dospelých. Tieto zistenia platili pre celú vzorku 26 dojčiat, ale boli najvýraznejšie u tých, ktoré mali viac ako 12 mesiacov. Tento vekový efekt vedie k úplnejšej teórii o tom, ako sa hipokampus vyvíja na podporu učenia a pamäte, povedal Turk-Browne.
Predtým výskumný tím zistil, že hipokampus dojčiat už vo veku troch mesiacov vykazuje iný typ pamäti nazývaný „statistické učenie“. Kým epizodická pamäť sa zaoberá konkrétnymi udalosťami, ako napríklad zdieľaním thajskej večere s návštevníkmi z iného mesta, statistické učenie sa týka extrahovania vzorcov medzi udalosťami – ako napríklad vzhľad reštaurácií alebo typický rytmus sedenia a servírovania.
Tieto dva typy pamäte používajú rôzne neurónové dráhy v hipokampe. A v minulých štúdiách na zvieratách výskumníci ukázali, že dráha statistického učenia, ktorá sa nachádza v prednejšej časti hipokampu, sa vyvíja skôr ako dráha epizodickej pamäti. Preto mal Turk-Browne podozrenie, že epizodická pamäť sa môže objaviť neskôr v dojčenskom veku, okolo jedného roka alebo starších. Argumentuje, že tento vývojový postup dáva zmysel, keď sa zamyslíme nad potrebami dojčiat.Aj tak najnovšia štúdia výskumného tímu ukazuje, že epizodické spomienky môžu byť kódované hipokampom skôr, než sa predtým predpokladalo, ešte dávno pred najskoršími spomienkami, ktoré si ako dospelí vieme vybaviť. Takže čo sa stane s týmito spomienkami?

Existuje niekoľko možností, hovorí Turk-Browne. Jednou je, že sa spomienky nemusia previesť do dlhodobého úložiska a jednoducho nevydržia. Ďalšou je, že spomienky tam stále sú aj dlho po ich kódovaní a my sa k nim jednoducho nedokážeme dostať. A Turk-Browne sa domnieva, že to môže byť druhý prípad.
V prebiehajúcej práci tímu Turk-Browna sa testuje, či si dojčatá, batoľatá a deti pamätajú domáce videá natočené z ich perspektívy ako (mladšie) deti, pričom predbežné výsledky naznačujú, že tieto spomienky môžu pretrvávať až do predškolského veku, než sa vytratí.
Nové zistenia poskytujú dôležité spojenie. Zdá sa, že detská amnézia je problém s prístupom k spomienkam. „Pracujeme na sledovaní trvanlivosti spomienok v hipokampe počas detstva a dokonca začíname zvažovať radikálnu, takmer sci-fi možnosť, že môžu pretrvať v niektorej forme do dospelosti, aj keď sú neprístupné,“ dodal výskumník.