Počas diskusie na pódiu ste spomínali, že máte slovenské korene. Do ktorých miest siahajú?
Naša rodina pochádza z východného Slovenska. Môj otec je z Nitry a tam máme blízkych príbuzných. Nitra je pre mňa ako druhý domov, mal som tam babičku, dedka, jazdili sme tam na prázdniny. Máme to tam radi. Navyše naša rodina pokračuje v slovensko-českom prepojení, pretože moja dcéra, fyzioterapeutka, má manžela z Prešova.
Uplynulá noc bola hektická. Stali ste sa dedom a dnes dopoludnia ste už v Piešťanoch. Bolo všetko v poriadku? Vnúčik je zdravý?
Dedom ma urobila dcéra, má už druhé dieťa. Máme stále česko-slovenskú domácnosť, pretože zať hovorí po slovensky, dcéra po česky. Bývajú však v Brne, tam dcéra aj porodila v nemocnici, kde pracujem. Nebol som priamo pri tom, ale robil som im akési „zázemie“. A všetko, je, našťastie, v poriadku. Len som sa veľmi nevyspal.
Foto: SHUTTERSTOCK, Dávid Popovič
Dočítala som sa o vás, vraj ste aj motorkár. Ortopéd a motorkár, to je ako keď vegetarián povie, že jeho najobľúbenejšie jedlo je tatársky biftek.
(Smiech). Jazdím naozaj len krátke trasy. Baví ma to, človek si krásne vyčistí hlavu. Musíte byť však pozornejší ako v aute, je to iný spôsob jazdy. Ja jazdím opatrne a v zásade veľmi málo. Je to pre mňa jeden zo spôsobov relaxácie.
Stretávame sa na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch počas jogového víkendu. Vašou celoživotnou záľubou je cvičenie jogy. Prepájate to aj s vašou prácou spondylochirurga?
Mimo svojej medicínskej profesie robím 35 rokov cvičiteľa jogy. Vediem kurzy systému Joga v dennom živote, ktorý pomáha mojim pacientom s problémami týkajúcimi sa bolestí chrbtice a váhonosných kĺbov. Čiže jogu, ktorá sa zameriava na problematiku, ktorú riešim v práci. Joga v dennom živote je systém, ktorý umožňuje cvičenie prispôsobiť aktuálnemu zdravotnému stavu človeka. Tie kurzy sú väčšinou kombinované, takže nemožno povedať, že sú určené výlučne pre skupinu ľudí pred operáciou alebo, naopak, pacientom až po zákroku. Snažíme sa robiť najmä prevenciu. To znamená, naučiť ľudí, ako sa o seba starať, aby nedošlo k predčasnému opotrebovaniu chrbtice. Joga ponúka aj možnosť zmiernenia bolesti takým ľuďom, ktorí už majú na chrbtici isté patologické štrukturálne zmeny. Osobne cvičím toľko, koľko mi čas dovolí.
Ako ste sa dostali k joge za socializmu? Vtedy to ešte nebol taký populárny cvičebný koncept, ako je dnes.
K joge som sa dostal v 90. roku, tesne po revolúcii. V tom čase už bola veľmi populárna. Je to nielen fyzické, ale aj mentálne cvičenie, ktoré mi dnes pomáha zvládať rôzne stresové situácie, pripraviť sa na operačný výkon a zvládnuť ho. Joga je ako systém veľmi komplexná. Vedie nás k tomu, aby sme sa dokázali naučiť aj niečo sami na sebe, na vlastnej skúsenosti, nielen od iného. Aj ja vediem svojich cvičencov k tomu, aby pozorovali sami seba a dokázali sami so sebou pracovať. Ani ja nie som dokonalý cvičenec, ale ľudia musia sami hľadať a nachádzať svoje hranice, prekonávať bariéry a limity.
Foto: Dávid Popovič
Mám príbuznú, ktorá je skôr atletický typ a je málo ohybná. Ak sme niekedy cvičili jogu, veľmi ju odrádzalo, že omnoho staršie cvičenky, dokonca seniorky, boli ohybnejšie ako ona, dali tvár až ku kolenám, nohu niekam za ucho a udržali rovnováhu v nejakej náročnej ásane na jednej nohe…
Keď na túto tému mávam prednášky, rád na úvod ukazujem dva obrázky. Na jednom je človek, ktorý iba leží a na druhom človek s nohami za hlavou. A presne toto sú dva mýty, ktoré ľudia o joge majú. Buď si myslia, že ľudia sú pri tomto cvičení leniví a pasívni, alebo musia byť extrémne pohybliví. Nič z toho neplatí. Veľmi dôležitá je individualizácia – človek prispôsobí cvičenie svojmu zdravotnému stavu, svojmu veku a svojim limitom. To je na joge najkrajšie. Nemusíte riešiť, ako by ste mali vyzerať, musíte prijať samu seba a potom sa mierne zdokonaľovať do takej miery, aká je možná. Joga je nesúťaživá. Nesúťažíte dokonca ani sama so sebou a nesúťažíte ani s tým, kto leží a cvičí vedľa vás.
Foto: Dávid Popovič
V jednom rozhovore ste povedali, že práve joga vám pomáha zvládnuť dlhé hodiny v operačnej sále. Máte svoju rutinu pred operačným výkonom?
Operácie chrbtice trvajú často veľmi dlho a človek na to musí byť pripravený – zvládnuť to po fyzickej, ale aj psychickej stránke z hľadiska koncentrácie. V tomto mi naozaj pomáhajú jogové cvičenia a vizualizácia celého zákroku vopred. Snažím sa operáciu si vždy predstaviť, naplánovať, rozvrhnúť a prejsť si v hlave všetky možné scenáre aj krízové riešenia. V duchu si predstavujem možný priebeh zákroku. To mi veľmi pomáha.
Koľko najdlhšie trval zákrok, ktorý ste robili?
Operácie deformít chrbtice trvajú dlhé hodiny, ale s rozvojom chirurgických techník aj medicínskych prístrojov sa ten čas skracuje. Najdlhšie zákroky trvajú 6–7 hodín.
Spomínate si na svoju prvú operáciu?
Bola to operácia palca na nohe. Na to človek len tak nezabudne, lebo najprv roky v sále iba asistujete skúsenejším kolegom a odrazu môžete nejaký zákrok urobiť celkom sám. To si človek pamätá.
Foto: SHUTTERSTOCK
Na medicínu vás na prvýkrát neprijali. Čo ste robili?
To bolo ešte v 80. rokoch. Ten rok som využil na to, aby som sa pozrel na nemocnicu z inej perspektívy a som za to vďačný. Pracoval som v tzv. nádvornej čate, rozvážal som jedlo, staral sa o čistotu, prenášal nábytok… Už vtedy som zistil, že nemocnica nie je len o doktoroch a sestričkách, ale o všetkých ľuďoch, ktorí sa podieľajú na jej chode. Všetci sú dôležití. Dalo mi to potrebnú pokoru.
Hovorievate, že so svojím operačným tímom musíte byť v absolútnej symbióze. Operujete v blízkosti miechy a aj banálne výkony sa môžu skomplikovať. Preto ma zaujíma, ako operujete, keď vás niekam pozvú. Dokážete sa tam zladiť s tímom?
Je potrebné, aby bol operačný tím kvalitný, navzájom zžitý a motivovaný. Musíte s nimi byť v absolútnej symbióze, aby všetci boli pokojní a koncentrovaní. Čo sa týka mojich zákrokov v zahraničí, v prvej fáze prichádza tím zo zahraničia k nám, aby videl tu, na mieste, ako to robíme my. Pravidelne školíme zahraničných lekárov predovšetkým v najmodernejších technikách korekcie skolióz. Až následne cestujem ja za nimi, aby som im pomohol. A existujú dva spôsoby, ako pôsobím v zahraničí. Jedna možnosť je, že robím iba mentora danému kolegovi, ktorý operuje. Ja som teda iba poradca a zodpovednosť nesie on. Alebo som dominantným chirurgom ja, a ak ide o zložitý zákrok, ide so mnou aj niekto ďalší z môjho tímu. Je však vždy vhodné zoznámiť sa s operačným tímom vopred. Niekedy môže byť problémom jazyková bariéra. Často som jazdieval do Gruzínska, kde tamojší tím nehovoril po anglicky. Našťastie, dohovorili sme sa v ruštine. Boli to veľmi šikovní operatéri, len ich problémom bola jazyková bariéra. A mojím celoživotným zážitkom bolo operovať v Sowete, na predmestí Johannesburgu, v Juhoafrickej republike.
Foto: SHUTTERSTOCK
Čo vás ťahalo k ortopédii? Moja generácia má ortopédov zakódovaných zo seriálu Nemocnica na okraji mesta a mnohí si podnes ortopédov predstavujeme ako akýchsi kováčov, čo mlátia kladivami.
Ale to je stále tak trochu pravda. Ja som bol aktívny športovec, hokejista, chodil som na športovú školu a ortopédia má k športu blízko. Počas posledných dvoch rokov štúdia som pravidelne dochádzal do chirurgickej ambulancie, kde ma slúžiaci kolegovia nechávali ošetriť jednoduché a postupne aj zložitejšie rany. Získaval som cit pre tkanivá a učil sa základné operačné techniky. To, čo robím dnes, je akýsi vrchol pyramídy. Je to nádherný odbor, ktorý v sebe spája klasiku chirurgických prístupov cez mäkké tkanivá v kombinácii s razantnými implantátovými stabilizáciami jednotlivých kostí. Spondylochirurgia, odbor zaoberajúci sa operáciami chrbtice, patrí medzi najvýznamnejšie sa rozvíjajúce odbory. Asi som mal šťastie, že som vyrastal v inšpirujúcej dobe Nemocnice na okraji mesta a nie napríklad Ordinácie v ružovej záhrade. (Úsmev.)
Laici si deformity chrbtice často mýlia so zlým držaním tela. Prečo dochádza k deformitám chrbtice?
Vrodených deformít chrbtice je strašne málo, menej ako desať percent. 90 % deformít sú idiopatické deformity, ktorých príčinu dodnes nepoznáme. Objavujú sa okolo desiateho roku života a začnú výrazne progredovať. Určite je za tým nejaká genetika, ale tie deti bývajú dovtedy zdravé a rodičia si následne vyčítajú, že niečo zanedbali. Nie je to pravda. Neustále prebiehajú výskumy, keď hľadáme v krvi týchto detí genetické faktory, ktoré to spôsobujú, a ak by sme ich našli, boli by sme schopní zasiahnuť do tej patológie skôr, ako sa reálne začne vyvíjať. Ale zatiaľ sa to nedá. Zlé držanie tela je niečo iné, to sú svalové dysbalancie, ktoré sa dajú napraviť fyzioterapiou, cvičením, posilňovaním svalového korzetu. Pravá deformita je štrukturálna chyba, keď vznikajú zmeny v organickej hmote chrbtice.
Foto: SHUTTERSTOCK
Čítala som, že počas vašej operácie niekedy dieťa „narastie“ aj o desať centimetrov. Nemá potom problém s rovnováhou?
Je to tak. My ho narovnáme, vytiahneme a stratí pôvodné ťažisko. Niečo podobné sa deje aj u adolescentov v období rýchleho rastu vo veku od tých desiatich-jedenástich rokov, keď príliš rýchlo narastú do výšky a sú potom neistí v chôdzi – len „samá ruka a noha“. Uvedomme si, že operované dieťa takto „narastie“ doslova za pár hodín, stratí rovnováhu a musí sa prispôsobiť novej situácii. Chvíľu ich to potrápi, ale sú to iba dni, v najhoršom týždne. Týmito zdravotnými problémami trpia väčšinou dievčatá, na jedného chlapca je to až deväť dievčat, takže im vždy odporučím, nech okamžite požiadajú rodičov o nové oblečenie. Nech z toho tiež niečo vyťažia. (Úsmev.)
Implantované skrutky po čase aj vyberáte?
Princíp tej operácie je urobiť kostnú fúziu – spojenie niekoľkých úsekov chrbtice. Teoreticky by sa zhruba o dva roky skrutky a tyče dali vytiahnuť, ale nerobí sa to, pretože to je vrastené v kosti. Je to ľahučký titán a pacienti to ani nevnímajú.
Foto: SHUTTERSTOCK
Na záver sa opýtam: Čo odporúčate v rámci prevencie problémov s chrbticou? Majú napríklad deti v období rastového špurtu užívať doplnky výživy?
Doplnky výživy nie, ak majú dostatočnú výživu a prirodzenú pohybovú aktivitu. Nech deti čo najviac športujú, ale nemyslím tým vrcholový šport, ten ničí chrbticu viac ako čokoľvek iné. A čo sa týka nás, dospelých či starších, bežná chôdza je najlepší pohyb, ktorý môže dospelý pre seba urobiť. Beh chce isté pohybové návyky, kvalitné odpružené topánky. Chodiť môže každý z nás. A tí, ktorí majú záujem, môžu, samozrejme, cvičiť jogu. Je to vždy o psychosomatike, ak vás určitý druh pohybu baví, budete sa mu aj viac venovať. Preto by si každý mal nájsť ten svoj.
Prof. MUDr. Martin Repko, Ph.D., je prednosta Kliniky ortopédie a spondylochirurgie, dekan Lekárskej fakulty Masarykovej univerzity a vedúci Spondylochirurgického centra FN Brno. Patrí medzi uznávaných odborníkov v oblasti liečby deformít chrbtice. Prednáša na medzinárodných konferenciách, vyučuje v nemocniciach v zahraničí, je členom mnohých odborných spoločností. Zároveň je 35 rokov popularizátorom systému Joga v dennom živote. Pravidelne vedie workshopy a prednášky o tom, ako jogové techniky môžu pomôcť pri prevencii a úprave bolestí chrbtice a iných pohybových problémov. Jeho prístup je založený na prepojení medicínskych poznatkov s prastarými princípmi jogy.
