Paradajky, ktoré možno nájsť na pultoch potravinových reťazcov, najčastejšie dovezené zo Španielska, v sebe podľa výživových expertov nemajú príliš veľa prospešných látok. Aby prežili cestu sem, oberajú ich nezrelé. Zachladia sa na šesť stupňov Celzia a následne sa skladujú aj niekoľko týždňov. Neskôr ich čaká cesta aj dvetisíc kilometrov do skladov, kde „dôjdu“. Dozrievajú s pomocou špeciálnych plynov priamo počas prevozu v špeciálnych komorách. V obchodoch sa objavia aj mesiac po zbere.
Najväčším problémom dovážaných paradajok je ich skorý zber. „Zelené kusy s nevýraznou chuťou dozrievajú v uzavretých dodávkach a skladoch. Prejde najmenej týždeň, kým sa dovezú. Za ten čas k nim neprenikne jediný slnečný lúč. Preto majú menej antioxidantov. Tie sa do paradajok dostávajú v poslednej fáze dozrievania, keď získavajú červenú farbu,“ vysvetľuje Peter Kelemen, spolumajiteľ slovenskej paradajkovej farmy. Inou možnosťou je vyšľachtiť odrody, ktoré sa po ceste neskazia. Tie však s čerstvosťou, vitamínmi a pravosťou veľa spoločného nemajú.
Jedlá vlčia broskyňa?
Paradajky pochádzajú z Južnej Ameriky, pravdepodobne z Peru. Objavili ich Španieli, ktorí si na začiatku 16. storočia podrobili Mexiko, priviezli ich do Španielska a odtiaľ sa dostali do Talianska. Taliani si však všimli ich podobnosť s rastlinou nazývanou Ľuľkovec zlomocný a s legendárnou mandragorou – obe s veľmi silnými psychotropnými účinkami. Paradajka takto veľmi rýchlo získala povesť toxickej potraviny a v severnej Európe sa pestovala výlučne ako ozdobná popínavá rastlina slúžiaca na obrastanie hospodárskych budov a besiedok.
Nejednoznačný postoj ľudí k paradajkám vyplýval aj z ich botanického názvu, ktorý v preklade znamená jedlá vlčia broskyňa. Bol inšpirovaný nemeckou legendou, podľa ktorej miestne bosorky používali halucinogénne rastliny na vyčarovanie vlkolakov.
Vykurované skleníky ako na Islande
Slovensko je v súčasnosti v pestovaní paradajok prakticky sebestačné. A výnimkou nie je ani zimné obdobie. Vďaka skleníkom možno mať na stoloch tieto plody počas celého roka.
Moderné high-tech skleníky sú vybavené inteligentným softvérom, ktorý prispôsobili slovenským klimatickým podmienkam. Ten s úplnou presnosťou reguluje teplotu, vlhkosť vzduchu a jeho cirkuláciu. Na základe predpovede počasia otvára a zatvára okná. Sadenice sú zavlažované vodou s ideálnym pH. Tá vzniká kombináciou dažďovej vody, ktorá sa zachytáva v zberných nádobách, a vody zo studne. Skleníky sú navyše vybavené difúznymi sklami. Slnečné lúče sa cez ne rozptyľujú a dopadajú ku každej rastlinke.
„Počas zimy skleníky vykurujeme trvalo obnoviteľnými zdrojmi energie, rovnako ako na Islande. Paradajky v zime akurát pomalšie dozrievajú, vo februári a v marci nie je totiž toľko slnečných dní. Skleník v Brutoch je umiestnený na juhu Slovenska, kde je najviac slnečných lúčov za rok. Chuť paradajok sa však ani s meniacim sa ročným obdobím nemení. Ide o exkluzíve prémiové odrody. No vždy ich oberáme ručne, až úplne dozreté. Do niekoľkých hodín od zberu si ich ľudia kúpia v obchodoch,“ vysvetlil Peter Kelemen, spolumajiteľ slovenskej rajčinovej farmy. Mimochodom, asi viete, že rajčiny sa nemajú skladovať v chladničke, pretože tam mäknú a strácajú svoju špecifickú vôňu a chuť. Paradajky na stopke majú väčšiu výdrž, takže ich po kúpe neodstraňujte!
Tepelná úprava pomáha
Zatiaľ čo naši predkovia boli počas zimy odkázaní na koreňovú zeleninu a červenú repu, dnes si môžeme dopriať aj čerstvé paradajky. Je všeobecne známe, že produkty s obsahom paradajok poskytujú približne 85 % celkového príjmu lykopénu. Hlavnými potravinovými zdrojmi lykopénu sú paradajková pasta (najlepšie bez pridaných konzervantov v tetrapaku, potom kečup – často má však vysoký obsah cukru, paradajková šťava, zavárané paradajky, surové rajčiny, v letných mesiacoch červený melón. Obsah lykopénu v paradajkách pestovaných v súčasnosti je, žiaľ, nižší ako v pôvodných divo rastúcich druhoch. Samozrejme, treba zdôrazniť, že niet nad paradajky vypestované počas sezóny vo vlastnej záhrade! Najviac lykopénu obsahujú rajčinové šupky.
Obsah lykopénu sa navyše zvyšuje tepelnou úpravou. Prasknutie bunkových stien pri varení umožňuje lepšie uvoľnenie týchto látok a spôsobuje aj zmeny v štruktúre ich molekúl, a tým ľahšie vstrebávanie do organizmu. Využiteľnosť lykopénu zvyšujú takisto tuky. Konzumácia dvoch jedál týždenne, ktorých hlavnou zložkou je paradajková omáčka, môže znížiť riziko vzniku rakoviny prostaty o viac ako o 25 %.
Rajčinami proti rakovine
Tajomná zložka paradajky zodpovedná za jej protirakovinové vlastnosti sa nazýva lykopén. Patrí do širokej triedy karotenoidov, ktoré sú zodpovedné za žlté, oranžové a červené sfarbenie mnohých druhov ovocia a rastlín. Pretože ľudský organizmus nevie syntetizovať karotenoidy, musí tieto látky získavať z potravy prostredníctvom rastlinných zdrojov. Najviac lykopénu obsahuje paradajková šupka. Už jedna stredne veľká paradajka (ale tá vypestovaná počas sezóny v záhrade) obsahuje približne 28 % odporúčanej dennej dávky vitamínu C. Paradajky sú preto skvelým ochrancom našej imunity. Paradajky sú výborným zdrojom draslíka, vápnika, železa, horčíka, fosforu, draslíka, sodíka, zinku, medi, selénu, mangánu, vitamínov B1, B2, B3, B5, B6, B12, D, E a K. Okrem toho sú bohaté na vlákninu a obsahujú 0 % tuku.